Ideálny pôrod po slovensky

Písala som už o svojom prvom pôrode „Čo ste si mysleli, že pôrod nebude bolieť“ a dokončím svoju pôrodnú anabázu aj zážitkami z druhého pôrodu.

Tehotenstvo s dcérou už prebiehalo vo väčšej spokojnosti, cítila som istotu, že bude všetko v poriadku. Keďže medzi deťmi sú len dva roky rozdiel, bolo to vyčerpávajúce a hektické obdobie skôr kvôli starostlivosti o staršieho syna.

V podstate som nemala čas „byť tehotná“

Začali sme prípravy na zvládanie života s dvoma deťmi s malým vekovým rozdielom. Čítala som knihy o primárnej väzbe, bezplienkovej metóde, kontaktnom rodičovstve.

Študovala som súvislosti minulého pôrodu a snažila som sa vyvarovať rovnakých chýb, hľadala som pôrodnicu, kde budú ochotní počúvať ma, čo sa mi však nedarilo.

Nemala som veľmi podporu v rodine, manželovi sa nechcelo riešiť pôrod v Banskej Štiavnici.

Nakoniec som sa rozhodla pre Kramáre, bola to jediná pôrodnica v Bratislave, ktorá umožňovala neoddeľovanie matky od dieťaťa (aspoň teoreticky).

Tretí trimester na mňa začínala doliehať únava a pocit beznádeje,

že sa opäť budem musieť zmieriť s pôrodnou rutinou.

Snaha o schválenie pôrodného plánu so sebou prinášala veľa bizarných udalostí, od komentárov v duchu: „ste moc čítali knihy o alternatívnom pôrode“, až po vysvetľovanie, že: „nie je nič lepšie ako rodiť na chrbte s vyviazanými nohami“, od psychologičky, ktorá viedla predpôrodnú prípravu.

V 25. týždni tehotenstva mi začala odchádzať hlienová zátka a bolo jasné, že sa musím ukludniť a niečo vybrať, aby som sa mohla sústrediť na bábätko. Pomoc som našla opäť v knihe od I. Stadelmann – jednak jej tehotenská zmes ako pomoc pri opuchoch nôh a Pulsatila pri výkyvoch nálad.

Nakoniec sa z rizika predčasného pôrodu vyvinulo prenášanie

Strach z odchodu do pôrodnice (nie z pôrodu) mi opakovane zastavoval pôrodnú činnosť. Naozaj sa mi tam nechcelo ísť. Pri predstave, že sa to všetko môže zopakovať mi bolo do plaču. V polke 42. týždňa tehotenstva som bola na kontrole už otvorená na tri centimetre, ale odmietla som pustenie vody bez pôrodnej činnosti. Lekár mi bez upozornenia spravil Hamiltonov manéver a poslal ma domov.

Kontrakcie sa po pár hodinách začali rozbiehať, ale neboli ešte „naostro“. Kým sa starší syn neuložil večer spať som sa nemohla venovať rodeniu. Keď zaspal, rozbehol sa pôrod naplno.

Čo ma prekvapovalo, doma sa mi kontrakcie zvládali oveľa ľahšie, tak:

 „medzi rečou rodím ;-)“,

len mi vadilo, že nemám svoj pokoj (bývali sme u rodičov a mama občas nervózne vybiehala hore, či už do tej pôrodnice neplánujem ísť).

Uvedomovala som si, že najlepšie by mi bolo samej, asi aj bez muža v tejto časti, aby sa na mňa nik nepozeral, nerozptyľoval ma slovami a mohla som sa sústrediť na bábätko. Bola som veľmi kľudná.

Jediné, čo sa mi nechcelo, bolo ísť do pôrodnice. Okolo druhej v noci som privolila, že by sme už hádam mohli ísť. Cesta kontrakcie pekne rozbehla.

Lekár ma privítal vetou, či som už nemohla počkať do rána,

že oni si do desiatej všetko odrodili a chceli sa vyspať. Príjem prebiehal rutinne, až kým som na stôl nevyložila pôrodný plán podpísaný primárkou oddelenia a odmietla podpísať informovaný súhlas.

Mali tam takú vetu: „Súhlasím, že som bola informovaná o všetkých predvídateľných i nepredvídateľných dôsledkoch všetkých lekárskych úkonov, liekov, operácií a súhlasím s ich vykonaním.“

Tak sme trocha polemizovali na tému informovaný súhlas v pôrodnici, dôvera v pôrodnicu verzus rešpekt k pacientovi. Bolo to ťažké, lebo som ich zlú náladu vnímala veľmi ťaživo, cítila som, že by som im najradšej dôverovala, mohla sa spoľahnúť, čo však pri takejto reakcii nepripadalo do úvahy.

Zároveň som mala pocit, že už nemám silu ďalej riešiť, vysvetľovať, obhajovať si, prečo je to pre mňa dôležité, ale ak to neurobím, budem si dôsledky neskôr vyčítať.

Nechcela som mať z pôrodu bojisko

Chcela som prísť do pôrodnice, kde ma bude čakať slovenská Stadelmanka a Odent a budú ma nie len chápať, ale viesť.

Miesto toho mi pri prvom vaginálnom vyšetrení bez súhlasu lekár pustil vodu (bola som na 5 cm) a nasledovali dve polohovania, údajne kvôli zlej rotácii bábätka.

Lekár nechápal, prečo nechcem lieky od bolesti

Mne bolo do plaču, oni boli nahnevaní, domáca pohoda preč, manžel opäť pred dverami. Pri vyšetrovaní som s lekárom riešila stav slovenského zdravotníctva a len viem, že sa mi hodne ťažko argumentovalo, prečo je to i ono pre mňa dôležité, mala som túžbu aby ma pochopil, že „len nevymýšľam“.

Po hodine pustili dnu manžela

Následne CTG, na chrbte (opäť prechodové kontrakcie), ale tento raz už som nebola sama. Keď sa CTG skončilo, pri posadení som pocítila prvé tlaky.

Manžel mi síce neveril, ale sestričku zavolal, ani ona neverila ale napokon prišla. Tlačenie prebiehalo inak ako pri prvom pôrode, kontrakcie sami vytlačili bábätko von, bol to veľký rozdiel oproti prvému pôrodu.

Pravdepodobne som bola aj v lepšej kondícii – cvičila som v medziobdobí pilates. Hneď po pôrode bábätko odniesli na ošetrenie a odsatie (prvé položenie na bruško údajne nemohli spraviť kvôli nazelenalej plodovej vode).

Ale rýchlo nám ju vrátili a nasledujúce dve hodiny patria medzi najkrajšie v mojom živote. Malá sala sústavne 2 hodiny, pozerala na nás tými veľkými modrými očami – tak zvláštne múdrym pohľadom novorodenca.

Bola som spokojná (viac-menej),

pretože sa mi podarilo mať malú pri sebe po pôrode a „pôrodničná časť“ trvala tak krátko (cca 2 hodiny), že mi nestihli do pôrodu priveľmi vstúpiť. Úprimne ma však otravovalo, že mám byť ja tá chápajúca, odpovedajúca, vysvetľujúca.

Pripadala som si, že sa nemôžem na prežitie pôrodu sústrediť

Preto vo mne zostala túžba prežiť raz pôrod inak, s rešpektom, v pokoji, s vnútorným sluchom nastaveným výhradne na bábätko.

A kde sa vzal ten názov „ideálny pôrod po slovensky“?

Všetci v mojom okolí ma presviedčali, že to bol v podstate ideálny pôrod. Čo už si na pôrode človek „na – užíva“. Hlavne že sme prežili, obaja, žiadne zdravotné komplikácie, nepríjemností trochu…

Som až tak náročná, že mi nestačí prežiť?