Kým rastie bruškoTehotenstvo očami muža

Nechcel som byť pri pôrode

 otec Andrej   29.01.2019   0

Všetci moji kolegovia a kamaráti tam boli. Všetci to videli. A podaktorí aj nafotili či natočili. Príchod svojho dieťaťa na svet. 

shutterstock

 

Keď bola moja žena tehotná prvý raz, chodil som s ňou k lekárovi. Nepotreboval som s ňou vojsť za ručičku do ordinácie a pozerať sa na obrazovku sona, ako to býva vo filmoch.

Ani ona na tom netrvala, tak sme boli všetci spokojní. Keď mi zo dvakrát priniesla fotku bábätka, potešil som sa. Vždy som si pre ňu spravil voľný deň, od lekára sme šli na kávu, na prechádzku, po obchodoch, kde sme pozerali veci pre bábätká. 

 

Všetci chlapi to tak robia

Keď na mňa švagor vyvalil otázku, či sa chystám ku pôrodu, dosť ma to prekvapilo. Lebo to bola pre mňa novinka.

„Jasne, že choď. Všetci chlapi teraz chodia!“

„Fakt? Všetci?“

„Jasné, máš na to právo.“

No hej, rovnako ako mám právo triediť odpad a platiť koncesionárske poplatky, dve veci, ktorým extrémne (ne)holdujem. 

„A načo tam chodia?“ pýtam sa švagra. 

„Ty si fakt z inej planéty. No aby boli oporou pre ženy.“

Pozerám sa sestru, ktorá sa naťahuje s bucľatým vreštiacim synovcom, zatiaľ čo neter zúfalo reve v detskej sedačke, lebo nedočiahne na popučenú mrkvu s jablkami.

Švagor sedí s pivom, nohy natiahnuté pod stolom a v rámci opory kričí na sestru:„Však rob s nimi niečo! Jeden vreští, druhý tiež.“

Podám neteri misku a pýtamsa: „No dobre, ale čo si tam ako robil?"

„Hral sa s telefónom a okrikoval personál,“ zakričí sestra z vedľajšej izby, „presne ako doma.“

„Blbosť!“ bráni sa švagor. „Normálne, no. Čo ja viem. Rozprávali sme sa, aby Lenka nemyslela na bolesť. Potom... no, boli kontrakcie, tak som jej hovoril, že má dýchať. Prišiel doktor a prestrihol som pupočnú šnúru. Potom som ich pofotil.“ 

shutterstock

 

Čo na to moja žena

Doma mi to nedalo a pýtam sa ženy: „Počuj, ty chceš, aby som šiel ku pôrodu?“

„K akému?“ ledva odtrhne oči od notebooku. Práve sa nejaká herečka rozišla s nejakým reperom a moja žena sa na tom škodoradostne baví. 

„No k nášmu.“

„K môjmu,“ opraví ma žena. „Nie, prečo? Ty by si chcel?“

„Nechcel. Ale tak niektorí chlapi chodia. Aj kolega Dano bol, a pri obidvoch. A vraj, že si chlap potom inak váži svoju ženu.“

„To si myslím, že váži. Ako bolestné jej kúpil permanentku do fitka. Debil,“ uzavrie žena diskusiu. „Mne bude úplne stačiť, keď mi budeš po pôrode pomáhať, občas pokočíkuješ a vyhodíš konečne tie zoschnuté muškáty, čo strašia na balkóne.“

Inými slovami, keď jej ako bolestné kúpim retiazku, nie permanentku do fitka.

Moja žena je veľmi racionálna. Málokto by to na ňu povedal, lebo aj v tridsiatke nosí baleríny s mašľou a bavia ju Disney animáky.

Ale pri životných problémoch – pokazený foťák na otcovej päťdesiatke, rozídená kamoška či susedov zrazený pes, vždy vie, čo má robiť a povedať.

Keď príde na otázku pôrodu, proste len pohodí vlasmi a povie: „Radšej dva razy porodiť, ako ešte raz pozvať tvoju sestru s celou perepúťou na návštevu.“ A za to som jej vďačný.

Úprimne, nechcem sa vidieť na pôrodnej sále. Neviem, ako by som dával pohľad na krik, plač, bolesť, nervozitu a únavu.

Nevedel by som jej pomôcť, ani ju utešiť, cítil by som sa zbytočný. Nie som typ chlapa, čo sa vie dívať na trápenie vlastnej ženy.

Kolega Dano mi povedal, že pôrod ho zmenil. Moja žena vraví, že k horšiemu. Vraj mu stúplo ego, ako keby odrodil sám. 

shutterstock

 

V úlohe otca

A samotný pôrod? Keď som ženu priviezol do pôrodnice, sestrička mi oznámila, že do rána máme čas. Prišiel som teda ráno a moja dcéra už bola tri hodiny na svete.

Nikdy nezabudnem, ako mi sestra priviezla vozík, kde spalo tmavovlasé bábätko s prísnym výrazom. Celá mama.

Vytiahol som telefón, roztrasenými rukami spravil pár záberov, potom som ten uzlík vzal na ruky. Bábätko sa zamračilo a spalo ďalej. Vravím, celá mama.

Pýtam sa sestričky, či môžem ísť za manželkou, alebo mám bežať kúpiť kvety.

„Na oddelení nesmú byť kvety,“ zruší ma sestra „ale za ženou ísť môžete.“

Moja žena ležala na vzdychačke (ona ten názov nenávidí) a pozerala telku.

„Čakám kým sa uvoľní izba,“ oznámi mi hneď vo dverách, „a vybil sa mi mobil, tak som ti zabudla dať vedieť, že malá je už na svete.“

„A zvládla si to?“ pýtam sa. Ale v duchu sa pýtam: nemal som tu byť so svojou rodinou? Byť im oporou a držať ich za ruky?

„Jasné. Bola tu super sestrička, aj doktor čistý pohoďák. Strašne fandí bondingu, tak som hneď skúšala malú prikladať, a ešte mi aj zapli telku. Fajn, že si prišiel, už som sa trochu nudila.“

Bol som rád. Strašne rád, že som tie prvé hodiny po pôrode mohol sedieť pri svojej žene, rozprávať sa s ňou. Ukázal som jej fotky malej, ona sa posťažovala, že jediná v pôrodnici nemá špeci košeľu na kojenie, a všetko bolo také staré, a predsa nové.

Už sme boli traja. Či som stál priamo na sále, alebo doma vyhadzoval črepníky s vyschnutými muškátmi a chystal postieľku pre bábätko. Bol som otec.

A verte či nie, svoju ženu som si vážil a obdivoval, akoby som ten pôrod prečkal s ňou. A možno ešte viac.

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.6 z 5. Celkom 7 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Tehotenský kalendár - vyberte si video s vašim týždňom tehotenstva
Najčítanejšie
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Tehotenský kalendár
Náš TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised