Môj pôrod

‚Tak takýto pocit majú deti, keď ich vezieme v kočíku,‘ preblyslo mi hlavou. Zo stropu na mňa žmúria zažaté svetlá. Sú dve hodiny nadránom. Rukou si pridržiavam vetrovku, ktorú som zo seba vyzliekla o štvrť na dvanásť, pred necelými troma hodinami. Sanitár Edo ma vezie na oddelenie šestonedelia. Krúti sa mi hlava. Svetlá sa striedajú. Ďalšie a ďalšie a ďalšie. „Na tridsaťdeviatku,“ začujem hlas, ktorý oznamuje moju prechodnú adresu. Na štyri dni. „Presuňte sa na tú podložku na posteli. Teraz budete dve hodiny ležať. Potom pôjdeme do sprchy. Alebo si môžete pospať, ja sa prídem na vás pozrieť. Do sprchy môžeme ísť až potom. Bábätko vám donesú ráno. Teraz si oddýchnite,“ povedala sestra. Dvere sa zatvorili. Som sama v izbe. V kúte stojí vozík, v ktorom bude už o štyri hodiny spinkať moje dieťa. Je prázdny. Akoby mu niečo chýbalo. Tu každému prázdnemu vozíku niečo chýba. Možno ešte popoludní v ňom bolo iné dieťatko.

„Mali sme 350 pôrodov od začiatku roka, a to ešte nie je koniec februára,“ povedala mi pôrodná asistentka, s ktorou som sa chvíľku rozprávala na pôrodnej sále, keď som ležala dve hodiny po pôrode na boxe a držala si brucho, aby sa mi zavinula maternica. „350 od začiatku roka?“ Musela som si overiť, či dobre počujem. „A aké mávate rodičky?“ „Oj, to je naozaj rôzne. Niektoré sú aj agresívne. Niekedy sa nám stane, že donesú rovno porodené bábätko. Najmä bezdomovkyne, alkoholičky,“ hovorí. „Najlepšie je, keď žena spolupracuje.“ Niekedy majú aj niekoľko rodičiek naraz. Boxy sú tri. Jeden je nový, americký. Stáva sa, že ženu vyšetria na jednom, rodí však na inom. „Najmä cez deň je frmol, nie ako teraz, v noci,“ dodáva. Musím pritakať. Veď sme ako na súkromnej klinike! Nikoho nikde, len my dvaja s manželom. Vyviezli sme sa výťahom na deviate. „Mám pravidelné kontrakcie,“ oznámila som pôrodnej asistentke potom, čo som jedenkrát zazvonila na zvonček pri dverách pôrodnice. Jedenkrát. Viem si predstaviť, ako tu mnohí vyzváňajú a je im jedno, čo je tam napísané. Na druhej strane chodby sa otvorili dvere. Vošla som dnu, manžel zostal aj s taškou na chodbe. „Len mi nepovedzte, že sa neotváram,“ povedala som. Aj ráno som mala nejaké kontrakcie, ktoré potom ustali. Už sme boli s taškou pred nemocnicou. Našťastie ordinoval aj môj lekár, tak som šla do ordinácie, aby ma pozrel. „Toto na pôrod ešte nevyzerá,“ povedal. Ráno. Do knižky mi zapísal, tak ako asi štyrikrát predtým, CS 3. „Je to krásne, ste na päť, dáme ešte monitor,“ oznámila mi pôrodná asistentka. Vydýchla som si. Tak sme prišli akurát včas. Naozaj som nemala ani najmenšiu chuť pochodovať niekoľko hodín po chodbe. Alebo čakať do rána. Bolesti sa zosilňovali a boli častejšie. Srdiečko dieťatka zrazu začalo biť pomalšie. „Ideme na pôrodnú sálu,“ povedala pôrodná asistentka. V rýchlosti som si na chodbe obliekala ponožky. Srdce mi bilo ako na poplach. „Vy ste v poriadku, len bábätko by sa mohlo mať lepšie.“ Chvatom sme prešli chodbou. „Vyjdite na stôl, opatrne.“ Okolo mňa sa mihalo mnoho rúk a postáv. Všetci boli pokojní a presní. Tri pôrodné asistentky, milá, usmiata mladá lekárka. „Pustíme plodovú vodu,“ oznámila. Kontrakcie sa zosilnili. ‚Buch, buch, buch,’ ozvy srdiečka sa dostali do normálu. „Prepáčte, pán doktor, že sme vás volali, už je to v poriadku,“ povedala pani doktorka lekárovi. „Ešte musím zavolať na novorodenecké, či sú na vás prichystaní,“ usmiala sa pôrodná asistentka a zodvihla telefón. „Pôrod postupuje, o chvíľu rodíme,“ povedal lekár, ktorý zostal na sále a vyšetril ma. Svetlá sa zažali. Prišiel náš čas. „Budete tlačiť pomaly, ako vám povie pani doktorka, aby ste sa nenatrhli.“ Nádych a zatlačiť. „Už to bude, je to výborné,“ povzbudzujú ma lekárka a manžel. Nádych a ešte raz. Bábätko „vyčľuplo“ do nášho sveta. Rýchlo, akoby sa tejto chvíle nemohlo dočkať, akoby mu už bolo pridlho a pritesno. Pani doktorka ho zodvihla a Matúško zaplakal. „No vitaj, drobček.“ Môj hlas znel roztrasene. „Blahoželám,“ povedal pán doktor a v tichosti odišiel. Všetci ostatní s pokojom dokončovali svoju prácu. „Teraz s vami spíšem to, čo sme nestihli pred pôrodom,“ zasmiala sa pani lekárka. „Meno…“ „Všetko je v poriadku, ešte raz blahoželám.“ Pohladila ma po ramene. Akoby bola moja sestra…

Ako mám spať, keď mám v hlave kúdoľ myšlienok? Ležím na posteli a všetko sa mi to tam miesi a beží ako film, ktorého som súčasťou. Za oknom je tma a mesto. Na výškovej budove oproti bliká v pravidelných intervaloch červené svetlo. V hladine Štrkovca sa odrážajú svetlá. Električky nechodia. Chcem sa poriadne nadýchnuť a nedá sa. Ruky sa mi ešte stále trasú, krúti sa mi hlava. ‚Len sa už upokoj, pospi si, aspoň si trochu zdriemni,‘ hovorím si, ale autosugescia akosi nefunguje. Rukou si prehmatám prázdne brucho. Moje bábätko sa vyhrieva v inkubátore ako každé novorodeniatko, ktoré príde na svet v tejto nemocnici. Do rána. Potom ho už budem môcť objať…

Týmto sa chceme poďakovať MUDr. R. Tomkovej, MUDr. M. Križkovi, CSc., pôrodným asistentkám Erike KOTLÁROVEJ, Alici DIDEKOVEJ a Martine KUNOVEJ za citlivý a hlboko ľudský prístup počas pôrodu. ĎAKUJEME!

Mgr. Dagmar Mozolová a Mgr. Peter Mozola

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...