Rodíme o dosť krajšie, či nie dosť pekne?

Martina Gregušová 3

Osobné skúsenosti s tromi pôrodmi v priebehu uplynulých siedmych rokoch ma začali uvádzať do ľahkej eufórie, že ako nám na Slovensku to pôrodníctvo peknie a ženy majú možnosť zažívať pôrody stále krajšie, láskavejšie a dôstojnejšie.

No veď posúďte sami.

Rok 2003, pôrodnica na Zochovej v Bratislave:

Mnohé body môjho prvorodičkovského pôrodného plánu i pôrodný plán samotný sa zdali zdravotníkom dosť nezvyčajné, ak nechcem priamo napísať, že nepochopiteľné. A že som ten „plán“ pretriasala s nemálo lekármi! Vtedy to na mňa pôsobilo, že sú problémom všetky tie prirodzené veci, ako pitie v prvej dobe, nepretržitá prítomnosť partnera podľa vlastného rozhodnutia, odmietnutie kanyly do žily, či „pustenia“ plodovej vody, túžba vyhnúť sa nástrihu hrádze podporená poctivou perineálnou masážou, slobodná voľba polohy pri tlačení a tak ďalej a tak ďalej.

Úplne nestráviteľné bolo pre mňa  nepochopenie zdravotníkov pre moju potrebu mať bábätko hneď po pôrode v náručí štýlom “koža na kožu“, nenáhliť sa s prestrihnutím pupočnej šnúry a neizolovať ho odo mňa počas bezprostredných popôrodných hodín. Nakoniec som to nejako uhrala a pôrod prebehol viac-menej podľa mojich predstáv. Ale aj tak ma, ako prvorodičku – idealistku, pár veci prekvapilo, ba až dorazilo: spŕška vlažnej dezinfekcie bez výstrahy na moje lono a následná polemika, či sa môžem nesterilne(!) dotýkať vlastného lona, silný reflektor (opäť na moje lono) a výsmech mojej obavy z „vypaľovania“ očí môjho novorodeniatka, „mäsiarske“ gumené zástery, v ktorých nabehli lekárky ku tlačeniu, neschopnosť zdravotníkov prijať a podporiť môj aktívny prístup k vlastnému pôrodu a podobne.

Skrátka samé drobnosti, ktoré však dokážu znechutiť a zaváňali mi nelogickosťou a odľudštením. No a nedôstojné hromadné vizity po pôrode, ktoré ma dosť zdeptali a doteraz si vyčítam, že som nemala dosť síl uhrať to v prospech mojej psychickej pohody. Akou – takou satisfakciou bol aspoň môj otvorený list, ktorý som trochu popretŕčala po médiách.

Rok 2006, pôrodnica na Antolskej v Bratislave, kam sa presunul personál zo zrušenej Zochovej:

Pôrodnému plánu alias individuálnym požiadavkám pre pôrod sa už nikto veľmi nedivil a bol prijatý zhovievavo. Pri pôrode nebolo odporúčané nepiť, nástrih sa už tak vierolomne nebral ako dobrý spôsob ochrany (?!) hrádze pred pôrodným poranením, môjmu pobehovaniu, vrteniu a húkaniu sa zdravotníci až tak nedivili.

Nemali problém podporiť moju asertívnu túžbu po slobodnej polohe pri tlačení. Porodila som na moje želanie len s pôrodnou asistentkou a akosi to celé bolo nielen podľa mojich predstáv, ale aj vľúdnejšie. Neodnášanie bábätka na popôrodné dve hodinky nebolo úplne samozrejmé (viem, že v pár pôrodniciach to bolo bežné, no v tejto “mojej“ nie), ale moja jasná, slušná požiadavka bola bez problémov vypočutá a splnená. Nejakou hromadnou vizitou ma nikto netraumatizoval.

Rok 2010, opäť pôrodnica Antolská v Bratislave:

Pripadalo mi, že všetko ide hladko – prijatie individuálnych požiadaviek, láskavý prístup personálu, bezproblémové akceptovanie priebehu pôrodu podľa mojich momentálnych fyzických a psychických možností.

Pôrodnicové finále prebehlo k mojej najväčšej spokojnosti a tak prirodzene, že viac sa v pôrodnici už hádam ani nedá. Medzičasom sa neodnášanie novorodenca  od mamy po pôrode (vraj) stalo normou aj v tejto pôrodnici. Lekári (najmä tí mladší) a sestry chodili na izbu šestonedelia so zaklopanim a prívetivou ponukou svojich služieb, keby sme niečo potrebovali. No skrátka, jeden by mal pocit, že slovenské pôrodníctvo je o kusisko ľudskejšie a príjemnejšie (a nielen odborne zdatné) a všetko je na najlepšej ceste…

A potom mi nejaká žena spomenie stále prežívajúce nepríjemné hromadné popôrodné vizity, ktoré sa vraj „ale dali prežiť“ (!?). Iná mi povie, že o neodnesenie bábätka musela dosť bojovať. Ďalšia sa ponosuje po treťom pôrode, že tie pôrody sa stávajú stále viac technické a má pocit, že jej zakaždým núkali viac a viac „chémie“. 

Tak ako to teda je? Aké služby dostávajú rodičky na Slovensku?

Čo je a čo nie je dobré, čo chýba, čo sa zmenilo, zlepšilo, zhoršilo a čo treba do budúcna riešiť, zmeniť, zlepšovať? 

Aj tieto otázky budú predmetom pripravovanej celoslovenskej konferencie pri príležitosti Svetového týždňa rešpektu k pôrodu 2011, v sobotu 28. mája v Martine, s názvom „Čo ženy chcú?“

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (6 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Ja sa teda dost divim,

    lebo keby mna na Antolskej rodila len PA, tak asi neporodim… stali nado mnou dve, magali mi brucho a hucali na mna (nie povzbudzujuco, ako si to pamatam z prveho porodu v Ruzinove), ale, prepacte za vyraz, vyslovene “zdrbavajuco”. Cely cas boli ustipacne, ironicke, neprijmne, deptajuce… Hucali na mna ze kricim (pri porode som kricala – je to cudne?), ze sedim na lopte, ze sa pri kontrakcii skrcim, ze sa idem vycikat, ze neviem dychat, ze neviem tlacit, ze neviem rodit, ze neviem nic… Boli ku mne vyslovene neprijemne od cakacky az po prevoz na izbu. A to som bola druhorodicka, za mnou stal manzel a vpredu pan doktor.

    Za cely pobyt v nemocnici mi nevadilo nic – ani hromadne vizity na sestonedeli a novorodeneckom (tam bol totiz prijemny personal), ani formalne chvilkove prilozenie, ani nastrih, ani klystir, ani holenie (nastasie sa tam na chvilu objavila ina sestricka), snad ani poloha “hore brehom”.

    Ale celu traumu, ktora na mna az doteraz pada v suvislosti s mojim druhym porodom je ponizenie a pocit uplnej nehodnosti, ktore som zazila vdaka spravaniu sa dvoch starsich porodnych sestier.

    A to nie je ani o peniazoch, ani o skoleni a novych metodach, ale o obycajnej slusnosti!!!

    (Pisal sa rok 2009)

    1. Misa a stazovali ste sa? Mohlo by to pomoct ak uz nie Vam, tak aspon mamickam, ktore budu rodit po Vas. Je velka skoda, ze Vam neopakovatelny zazitok z prichodu dietatka takto pokazili neludske sestry. Drzim Vam palce, aby Vas dalsi pripadny porod bol krasny zazitok, Vy aj Vase dieta si to zasluzite, tak, ako vsetky matky a deti.

    2. Misa, suhlasim s Elenou. Treba sa stazovat. Take PA by proste mali prist o pracu alebo zmenit svoj postoj k nej a ku klientkam! A iba staznost ich k tomu donuti. Mrzi ma ten negativny zazitok, porod by mal byt krasny, napriek tej bolesti. Arogancia personalu (a hromadne vizity, co je podla mna tiez arogancia) k porodu rozhodne nepatri!!!

Pridaj komentár