Rodíme o dosť krajšie, či nie dosť pekne?

Osobné skúsenosti s tromi pôrodmi v priebehu uplynulých siedmych rokoch ma začali uvádzať do ľahkej eufórie, že ako nám na Slovensku to pôrodníctvo peknie a ženy majú možnosť zažívať pôrody stále krajšie, láskavejšie a dôstojnejšie.

No veď posúďte sami.

Rok 2003, pôrodnica na Zochovej v Bratislave:

Mnohé body môjho prvorodičkovského pôrodného plánu i pôrodný plán samotný sa zdali zdravotníkom dosť nezvyčajné, ak nechcem priamo napísať, že nepochopiteľné. A že som ten „plán“ pretriasala s nemálo lekármi! Vtedy to na mňa pôsobilo, že sú problémom všetky tie prirodzené veci, ako pitie v prvej dobe, nepretržitá prítomnosť partnera podľa vlastného rozhodnutia, odmietnutie kanyly do žily, či „pustenia“ plodovej vody, túžba vyhnúť sa nástrihu hrádze podporená poctivou perineálnou masážou, slobodná voľba polohy pri tlačení a tak ďalej a tak ďalej.

Úplne nestráviteľné bolo pre mňa  nepochopenie zdravotníkov pre moju potrebu mať bábätko hneď po pôrode v náručí štýlom “koža na kožu“, nenáhliť sa s prestrihnutím pupočnej šnúry a neizolovať ho odo mňa počas bezprostredných popôrodných hodín. Nakoniec som to nejako uhrala a pôrod prebehol viac-menej podľa mojich predstáv. Ale aj tak ma, ako prvorodičku – idealistku, pár veci prekvapilo, ba až dorazilo: spŕška vlažnej dezinfekcie bez výstrahy na moje lono a následná polemika, či sa môžem nesterilne(!) dotýkať vlastného lona, silný reflektor (opäť na moje lono) a výsmech mojej obavy z „vypaľovania“ očí môjho novorodeniatka, „mäsiarske“ gumené zástery, v ktorých nabehli lekárky ku tlačeniu, neschopnosť zdravotníkov prijať a podporiť môj aktívny prístup k vlastnému pôrodu a podobne.

Skrátka samé drobnosti, ktoré však dokážu znechutiť a zaváňali mi nelogickosťou a odľudštením. No a nedôstojné hromadné vizity po pôrode, ktoré ma dosť zdeptali a doteraz si vyčítam, že som nemala dosť síl uhrať to v prospech mojej psychickej pohody. Akou – takou satisfakciou bol aspoň môj otvorený list, ktorý som trochu popretŕčala po médiách.

Rok 2006, pôrodnica na Antolskej v Bratislave, kam sa presunul personál zo zrušenej Zochovej:

Pôrodnému plánu alias individuálnym požiadavkám pre pôrod sa už nikto veľmi nedivil a bol prijatý zhovievavo. Pri pôrode nebolo odporúčané nepiť, nástrih sa už tak vierolomne nebral ako dobrý spôsob ochrany (?!) hrádze pred pôrodným poranením, môjmu pobehovaniu, vrteniu a húkaniu sa zdravotníci až tak nedivili.

Nemali problém podporiť moju asertívnu túžbu po slobodnej polohe pri tlačení. Porodila som na moje želanie len s pôrodnou asistentkou a akosi to celé bolo nielen podľa mojich predstáv, ale aj vľúdnejšie. Neodnášanie bábätka na popôrodné dve hodinky nebolo úplne samozrejmé (viem, že v pár pôrodniciach to bolo bežné, no v tejto “mojej“ nie), ale moja jasná, slušná požiadavka bola bez problémov vypočutá a splnená. Nejakou hromadnou vizitou ma nikto netraumatizoval.

Rok 2010, opäť pôrodnica Antolská v Bratislave:

Pripadalo mi, že všetko ide hladko – prijatie individuálnych požiadaviek, láskavý prístup personálu, bezproblémové akceptovanie priebehu pôrodu podľa mojich momentálnych fyzických a psychických možností.

Pôrodnicové finále prebehlo k mojej najväčšej spokojnosti a tak prirodzene, že viac sa v pôrodnici už hádam ani nedá. Medzičasom sa neodnášanie novorodenca  od mamy po pôrode (vraj) stalo normou aj v tejto pôrodnici. Lekári (najmä tí mladší) a sestry chodili na izbu šestonedelia so zaklopanim a prívetivou ponukou svojich služieb, keby sme niečo potrebovali. No skrátka, jeden by mal pocit, že slovenské pôrodníctvo je o kusisko ľudskejšie a príjemnejšie (a nielen odborne zdatné) a všetko je na najlepšej ceste…

A potom mi nejaká žena spomenie stále prežívajúce nepríjemné hromadné popôrodné vizity, ktoré sa vraj „ale dali prežiť“ (!?). Iná mi povie, že o neodnesenie bábätka musela dosť bojovať. Ďalšia sa ponosuje po treťom pôrode, že tie pôrody sa stávajú stále viac technické a má pocit, že jej zakaždým núkali viac a viac „chémie“. 

Tak ako to teda je? Aké služby dostávajú rodičky na Slovensku?

Čo je a čo nie je dobré, čo chýba, čo sa zmenilo, zlepšilo, zhoršilo a čo treba do budúcna riešiť, zmeniť, zlepšovať? 

Aj tieto otázky budú predmetom pripravovanej celoslovenskej konferencie pri príležitosti Svetového týždňa rešpektu k pôrodu 2011, v sobotu 28. mája v Martine, s názvom „Čo ženy chcú?“