Tehotenská kapusta

Staré matróny, ale aj psíčkari

Z času na čas zvyknem už z malej “kapustovej dávky” revať ako ranená zver. Od zlosti, samozrejme! Lebo každý vie lepšie, čo ako má byť, iba ja nie. Budúca mama…

Nemyslím len na staré matróny, ktoré vychovali pol ulice, také tie samozvané splnomocnenkyne vlády pre rodičovskú otázku, ale tiež persóny bezdetné, ovenčené psami o veľkosti kabelky do divadla, ktoré si svoje kinologické skúsenosti zamieňajú s gynekologickými.

Nehovoriac o tom, keď rana pod oko príde od našich najmilovanejších. Napríklad od svokry, ktorá vám odmietne “v požehnanom stave” spraviť kávu. Alebo od manžela, ktorý vás dočasne oslobodí od manželských “povinností,” čím sa nemyslí dezinfekcia toalety v sobotu doobeda.

U nás na dedine

Odkedy vyšlo na svetlo sveta, že som “v tom,” ocitla som sa pod neustálym drobnohľadom spoluobčanov, dokonca takých, čo nemajú občiansky preukaz. Štrnásťročný tínedžer, ktorý sa vykašľal na školu, “lebo sa tam učia len samé hlúposti,” mi spravil hlasitú prednášku o alkohole po tom, čo som si uchlipla tri glgy z mužovho piva.

Adepti, ktorým by mohol byť občiansky preukaz odobraný (práve pre notorický alkoholizmus) konzultujú moje tehotenské prehliadky v krčme pri kartách. V obchode bola téma dňa, či si pravidelne natieram brucho proti striám. V pekárni sa raz spravil rad až k pošte, kým predavačka rozobrala moje ranné nevoľnosti.

Záhadne sa tiež rozmnožili pozvania na obed, či na večeru od známych. Štopajú ma, akoby sa blížili husacie hody (tak preto možno tá kapusta?!).

A že niet nad vyváženú stravu, aj prasa kvôli mne hodili na kôl. Ešte nevychladlo, už po ňom skákali kontajnerové mačky zo širokého okolia.

Chlpy sa mi zježili pri pomyslení na nejakú tú toxoplazmózu, ale ma vysmiali, že nemôžem predsa veriť všetkému, čo si prečítam.

A na internete, tam sa už toho popísalo toľko…

Veríš nám alebo nezmyslom?

Moja kamoška, čo jej tiahne na šesťdesiat, ma presviedča, že je úplne kóšer v tehotenstve fajčiť, lebo práve keď fajčila, mala jej dcéra väčšiu pôrodnú hmotnosť, ako tá “nefajčiarska” dcéra.

Kým ja som sa na smrť zľakla ovčích kiahní, ktoré som nikdy nemala, zbytku dediny skôr prekážalo, že sa stále premávam na bicykli . Čakala som, že sa kvôli tomu začne skloňovať v miestnom rozhlase aj môj krčok maternice. Ale našťastie rozhlas u nás na dedine neprevádzkujú.

Inak by som musela preplávať na ostrov naproti, kde je jediný psychiatrický ústav v šírom okolí. Umiestňujú tam pacientov s malou šancou na návrat domov. Takže kapuste zdar!

Diagnóza: tehotenská scihzofrénia

Popísalo sa dosť o predpôrodnej a popôrodnej depresii, ale len málo o tehotenskej schizofrénii, ktorú som si pod chvíľou diagnostikovala.

Moja opatrnosť je totiž považovaná za “predposratosť”, lebo veď tehotenstvo nie je choroba.

Akonáhle sa však správam ako “zdravá,” už mám na čele nálepku krkavčej matere.

Človek pri týchto kapustách akosi zabúda, že veci v jeho bruchu nie sú vecami verejnými, do ktorých nikomu nič nie je, ani susede, ani vedúcej strane.

Nebude to však Alzheimerom, ale rafinovanosťou tlačenia kapusty do suda, že jeden nevie, kedy sa normálny rozhovor o tehotenstve zvrhne na násilnú tehotenskú poradňu.

Lebo veď kapusty nie je nikdy dosť. Čo už s takouto kapustou? Jedine nakrájať a spraviť polievku…

(57 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...