Príbeh tehule v 40-tke – diel tretí

Majdalenka Apolenka 2
Foto: isifa

“Mám tam už ísť?“

Pýtam sa každý deň pobavene svojho milovaného. Reč je o mojom gynekológovi, u ktorého som nebolaaaaaaaa…. jaj, no asi štyri roky. Ja lekárov nemusím a jemu očividne nechýbam. Jediné, čo som zaregistrovala, že sa z neho stal pán súkromník a sídli na veľmo dobrej adrese. Pokiaľ mu ostali dobré zvyky, pomyslím si, nech je kde chce. I keď, nie som natoľko hlúpa, aby som nepočula rôzne hlášky na zmenu jeho správania sa.

Jedného dňa sa tam predsa len ocitnem

Je už predsa len načase. Sestrička príjemná, ba povedala by som, že až skvelá. No ten pravý okamih prichádza až za ďalšími dverami. Že čo som prišla? Srandistický pohľad, však sme sa vždy tak spolu zabávali pri poslednom tehu a ja som bola rada, ako ma rešpektuje s mojou znalosťou cyklu a termínu pôrodu – ktorý sa nakoniec ukázal byť ďaleko presnejší, ako ten jeho kolieskový. A dobre si pamätám aj to, ako ma rešpektoval a netlačil ma do žiadnej vyvolávačky…

No čo povie žena na takú otázku, keď je nadšená z príchodu pokladu, ktorý si vychutnáva v zrelom veku úplne inak? Rozjasaná tvár, odpoveď jednoznačná:

„Čakáme bábätko!“

Ten slovný preplesk, ktorý prišiel, som nečakala a neželám v stave rozkývaných hormónov a citomónov – teda mojej náladičky – nikomu. Vraj všelikoho čakal, ale mňa už nie.

A začal do mňa tlačiť s amniocentézou. Ale ja ju nechcem!

Som pokojná, i keď sa mi jeho narážky vôbec nepáčia. Pekne poviem, že dieťatko sme chceli, nech je aké chce a pre mňa amniocentéza nič nerieši. Vraj som neinformovaná matka, čo vlastne ja viem o tom, čo všetko sa môže stať. Smejem sa mu do očí: som informovaná viac, ako si myslíte, pán doktor. Keby ten vedel, čo viem ja, ale dokelu, kde je ten rešpekt spred pár rokov?

Pokračuje to ďalej: narážkami na to, že aké sme my emancipované ženy hrdé, že by sme najradšej rodili doma. Koza-nekoza: spokojne poviem, že keď to príde, odrodím aj doma. Vidím, že je vytočený z toho, že sa nedám. Tak nakoniec skúša moje nešťastné kŕčové žily, nuž, nevyzerá tá moja pravá noha pôvabne…

Že čo chcem robiť s tými mojimi varixami?

Či nevidím, aké sú hrozné? A už aj ťahá papier na recept, že mi dá Detralex. Nie, pán doktor, viem si pomôcť aj sama. Zastavím sa, vyložím nohy, nepreháňam to. Viem, že tie lieky nie sú pre bábätko dobré – pýtam sa, či je to skutočne nevyhnutné, aby sme ich dávali?

Rezignovane plesne recept späť, frfle, že mu budem musieť podpísať nesúhlas s amniocentézou. Spokojne, pán doktor, aj teraz… Pošle ma za sestrou a tuším sme obaja radi, že sme si z dohľadu.

Sestrička zahojí to, čo onen jej šéf pokafral

Je nadšená z nášho bábätka i z jeho poradového čísla. Srandujeme a dohodneme všetko, čo ďalej treba v maximálnej pohode. Odchádzam a predsa som na kohosi naštvaná.

Vonku si hladkám bruško – čo na tom, že som na ulici –  v mierne sexi tehu šatách po segre a vravím bábätku: Nech si hovorí, kto chce, čo chce! Ty si náš poklad, chceli sme ťa, žiadna amniocentéza nebude, môžeš spokojne rásť, také aké si. Nedáme si ťa!

Doma príde tá príjemnejšia časť

Dopovedáme to zvyšku osadenstva. Filipovi to musím povedať na trikrát, hoci pri mne presedel celý telefonát s kamoškou, ktorej som to dôverne vyklopila do slúchadla. „Aha,“ povie zmätene náš 14-ročný vedec. Ostatní sú nadšení, Anna skáče od radosti pomaly po plafón. V nedeľu to v rodine po obede buchne úplne bláznivo: vyberáme demokratickým spôsobom mená. Tatam sú naše – a hlavne moje – predstavy, ako pomenujeme naše dieťa, použiteľné v časoch, kedy sme si o tom mohli rozhodovať sami…

Padol môj Benjamín, i dávno plánovaná Pavlína

Strelených nápadov je veľa, už si ich ani nepamätám. Môj drahý pri posledných zapísaných 4 chlapčenských a 4 dievčenských menách – už nikto nechcel uhnúť ani o krok –  vtipne navrhne, napísať ich v poradí do kalendára po celý pôrodný mesiac a na ktorý ten deň padne, tak… Búrim sa: čo sme v lotérii? Do večera sa však všetko utrasie a už kompletne rozprávame, že v brušku je Jonatán alebo Johanka…

Vitaj medzi nami, bobánek…

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (15 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Moja mamina mala 42, keď som sa narodila, máme veľmi dobrý vzťah, aj so súrodencami, sestra je odo mňa staršia o 16, brat o 17 rokov, sestra dosť pomáhala mamine so mnou a potom neskôr sme s bratom vymýšľali všelijaké volovinky z ktorých mamina vôbec nebola nadšená a vždy sa sťažovala, že keď sme my dvaja pokope, tak je to stále iba pišťanie a naháňanie sa. Ja som veľmi rada, že mám o toľko starších súrodencov, hlavne kvôli tým darčekom sa to určite oplatí smile a teraz sa môžem tešiť už aj z malého synovca. Tak Vám držím palce, určite všetko dobre dopadne a keď staršie deti odídu z domu, tak si pravdepodobne pár krát vzdychnete a opýtate sa malého: Čo by som ja bez teba robila? A on Vám odpovie: Nudila by si sa. smile Ps: U nás to bolo opačne-tatino chcel bábo a mamina nie, ale našťastie sa nechala prehovoriť. smile

Pridaj komentár