Bola som na kurze. Hana nám rozdala papier, na ktorý sme mali načarbať hocičo, čo sa nám spájalo s prvým pôrodom. Že nevadí, že nevieme kresliť, ani maľovať, ani háčkovať. To hocičo môže byť kľudne aj vysoko abstraktné.
Môj portrét ostával čistý, mriškal na mňa ako poloprivretá Pandorina skrinka, ktorá ledabolo čaká na prievan. Myšlienkami som naň kreslila postavu školáčky, ktorú práve prvý raz odprevadili pred školu.
Nechce sa mi tam byť, chcem ísť domov.
Zober ma so sebou, nenechávaj ma tu, kričím v duchu na biele dvere, ktoré sa zavreli za mojim mužom. Poslali ho preč. Ostala som sama. Rozplakala som sa ako malá. Vôbec nechápem, že mám ísť rodiť. Som predsa v kope. To oni rozhodli, že musím. Dnes. Hneď a zaraz.
Celkom ako taký dement, totálne vygumovaná, plním ich pokyny na povel, ani to mi veľmi nejde. “Pozri, aké deti nám sem posielajú rodiť,” skonštatovala sestrička na moju adresu. Mala pravdu. Akoby som iba včera zapichla lopatku do pieskoviska. Môj život doteraz vyzeral len ako taká hra na fazuľky.
Moje pocity z prvého pôrodu: som ešte dieťa.
Až keď mi položili na prsia moje dieťa, odrazu náhle úplne vážne som prepadla dojmu, že som prvýkrát v živote niečo dokázala. No netrvalo dlho a ten víťazoslávny pocit začal zo mňa vyprchávať.
Opäť sa vidím, ako ležím nabudená na šestonedelí, no malá postieľka vedľa mojej ostáva stále prázdna. A hoci žobrem, aby mi prezradili dôvod, ostávam iba v polohe čakateľky. Nechám, nech mi vŕtajú šŕoby do hlavy, ale vstať a niekomu vraziť na solar, to nedokážem.
Naopak, cítim sa zvláštne zaviazaná, že oni, dámy a páni v bielych plášťoch, ma zoznamujú s mojim vlastným potomkom a dávajú návody, ako ho chytiť do rúk tak, aby sa nezošmykol na dlážku.
Prečítajte si tiež príbeh: Moje dieťa nie je mačka
Žiadne pudy matky-divej svine sa vo mne neozvali.
Keď sa dívam na ten biely papier, neviem akou farbičkou nakresliť hoci len abstraktne celú tú zmes pocitov končiacich sa niekde pri rezignácii nosiť v peňaženke občiansky preukaz.
Môžem si povedať, že dobre, odvtedy sa všeličo zmenilo, trochu som hádam musela podrásť. Už nie som taká roztrasená Detva ako kedysi, tak v čom je problém?
Nemôžem vstúpiť do tej istej rieky znova. Alebo?
Mala som ísť prvýkrát na prehliadku do pôrodnice, v ktorej budem rodiť. Je jedno, ktorú si vyberiem, zaparkovať v Bratislave sa nedá ani pred jednou. Tie obrovské budovy ma desia, cítim sa hneď menšia. Vstupujem dnu s pocitom, že ma to tam určite vcucne ako do centrifugy. Aj na druhý školský deň mi je ešte treba doniesť hračky…
“A toto dievčatko sa tu kde zobralo?” privítala ma sestrička medzi dvermi. Nezačína sa to dobre. Asi je to mnou, mala by som používať make-up alebo čo. Ako tam tak ležím u nich, začne do mňa sestrička ďobať, prečo mám také doškrabané nohy.
Hovorí lekárovi, že dieťatku – to ako mne, by mali zobrať krv na testy. Môj pokus o vysvetlenie, že to mám akiste zmenou vody, nikoho nezaujíma, sestrička rozhodla, tak či onak mi píšu nejaký papier.
Mega chyba.
Znova polovtipom mne vlastným, ktorému z času na čas rozumiem len sama, poviem nahlas mimochodom, že už tretíkrát po sebe ma idú pichať, či je to treba a prečo…
Iniciatívu preberá doktor prísne láskavého otcovského typu. Sundáva ma dole takým tým mrazivo tichým hlasom, až si človek želá, aby naňho dotyčný radšej naziapal. Že tu – akože tu, kde nosí on biely plášť z požičovne múdrych úborov – sa bude robiť to, čo povie on a ja nebudem mudrovať.
Rad za radom prechádza kolónkami mojej tehotenskej knižky, aby mi prácne objasnil, aké tu máme na Slovensku povinné, ešte raz zdôrazní povinné vyšetrenia, ktoré sa musia, akcentuje musia urobiť. Raz som si zabudla urobiť domácu úlohu a učiteľka ma nechala celú hodinu stáť pred tabuľou.
Veľmi podobný pocit.
Vysvetľuje mi, takým tým trpezlivým vecným tónom, plným starosti o moje najväčšie blaho, že ak dopadnú tie pečeňové testy zle – z výrazu jeho tváre nadobúdam dojem, že iná možnosť ani nie je, budú musieť ukončiť moje tehotenstvo, aby mi zachránili život.
Príčinnú súvislosť medzi škrabaním nôh a zlyhaním pečene sa nedozvedám, to necháva na Housovi. Ale podpísať informovaný súhlas, že som porozumela navrhovaným vyšetreniam, ktoré mi ponúkli s jemnocitom a bez nátlaku, každopádne treba.
“Vieš, lebo keď všetko ide, ako má, môžeš porodiť aj na lúke, ale keď nie, nebudú okolo teba stačiť skákať všetci doktori, ktorých tu máme.” Keby mal na prste biskupský prsteň, asi mu ho pobozkám.
Zadržať dych a slzy
Dodnes nechápem, ako som vydržala nerozplakať sa pred ním na rešeto. Všetka ta búrka sa dovalila, až keď sa za dievčatkom – to ako za mnou, zatvorili dvere. História sa opakuje.
Zase som pre niekoho len dieťa, dievčatko, o osude ktorého rozhodnú medzi dvermi. Predstavujem si, ako tam prídem, zbadám jeho a zabudnem tlačiť. Podajú mi dieťa, vypadne mi z ruky.
Áno, je to mnou, ale make-up to nespraví.
Musím ja sama. Už sa mi nechcelo byť tým dievčatkom, ktoré som si v duchu nakreslila na biely papier. Ešte stále bol čas, aby som sa premaľovala na jednu obrovskú divú sviňu.
Aby som našla pôrodnicu, do ktorej sa nebudem báť prísť rodiť ako normálny dospelý človek. Podarilo sa. Ale o tom zase niekedy nabudúce…
