Bez šance na prežitie

Vyzeralo to na bezproblémové tehotenstvo

Prvý ultrazvuk v 12. týždni tehotenstva dopadol dobre. V 16. týždni tehotenstva som absolvovala AFP testy na zistenie vrodených vývojových vád z krvi, tiež vyšli dobre.

Nemala som ani žiadne tehotenské problémy okrem miernych nevoľností. Na morfologický ultrazvuk v 20. týždni tehotenstva sme šli spolu s manželom do súkromného centra, aby sme sa prípadne spolu dozvedeli, či to bude chlapček alebo dievčatko.

Tam nás však čakal šok

– už aj ja, neskúsená, som na monitore videla, že bábätko má zvláštny tvar hlavičky. Lekár sa začal vypytovať, či som už bola na ultrazvuku, na AFP testoch a aké tam boli výsledky.

Vraj naše bábätko má vadu, ktorú mal zistiť môj lekár už pri prvom ultrazvuku. Vtedy však nič nebolo vidieť, alebo lekár nemal dostatok skúseností aby to rozpoznal.

Dozvedeli sme sa, že naše bábätko má veľmi zriedkavú vadu, anencefáliu, čo je telesná vada, pri ktorej sa dieťatku nevyvíja mozgová časť hlavy.

Dieťatku sa vyvíjajú len zbytky mozgu a lebky, celá hlava je silne deformovaná a mozgová časť takmer úplne chýba. Pri tejto vade nie je nijaká šanca na prežitie, keďže poškodený mozog nedokáže po pôrode zabezpečovať životné funkcie.

Asi tretina bábätiek zomiera ešte počas tehotenstva, tretina neprežije pôrod a zvyšná tretina zomiera krátko po pôrode (obvykle niekoľko minút, zriedkavo až niekoľko dní).

Lekár nás informoval celkom slušne, snažil sa byť aspoň trochu empatický. Povedal, že jediná možnosť je vyvolať pôrod a napísal mi papiere do nemocnice, kam som mala nastúpiť o 6 dní. Nijakú inú možnosť nespomínal, bolo preňho úplne samozrejmé, že pôjdem na potrat.

Nasledujúcich niekoľko dní sme s mužom preplakali,

boli sme úplne paralyzovaní. Večer pred nástupom do nemocnice som zavolala kamarátke, aby som sa jej zverila. Okamžite prišla k nám a po niekoľkohodinovom rozhovore, plnom sĺz, mi povedala, že má pocit, že ja na ten potrat nechcem ísť.

Bola to pravda, ale keďže som netušila, že mám aj inú možnosť, vôbec som nebola schopná si to pripustiť – až keď to takto nahlas pomenovala kamarátka.

Odrazu mi to bolo všetko jasné, a mužovi takisto.

Teraz spätne sa to zdá nepochopiteľné, že sme sami neprišli na to, že nechceme naše bábätko zabiť, ale v tej situácií to človeku príliš nemyslí a keď vám lekár povie, že iná možnosť nie je, jednoducho tomu uveríte. A tak sme sa rozhodli, že do nemocnice nenastúpim.

Namiesto toho som šla ku svojmu gynekológovi, aby som ho oboznámila so situáciou. Ten na mňa nakričal, či som nejaká „sekťáčka“, či chcem zomrieť kvôli “takému nepodarku”, či som taká sprostá, že si myslím že ten mozog zázračne dorastie a ešte kopu ďalších nechutností.

Dal mi žiadanku na psychiatrické vyšetrenie, vraj som z toho zbláznila.

Vyhrážal sa mi, že keď nepôjdem na potrat, čoskoro z toho tehotenstva budem mať vážne problémy a budem si ich musieť platiť sama, lebo poisťovňa mi to nepreplatí. Odišla som odtiaľ s plačom, rovno som si vzala papiere že odchádzam k inému lekárovi.

Zohnať iného lekára však bol problém, v polovici tehotenstva, ešte k tomu takého… obišla som štyroch ďalších, každý ma len posielal na potrat, bez toho ma za pacientku nevezme. Zakaždým som si vypočula viac, alebo menej slušné verzie toho istého, čo mi už nakričal môj pôvodný lekár. Nakoniec som teda ku žiadnemu lekárovi nechodila.

Hrozné boli tiež reakcie okolia, našli sa tri kamarátky, ktoré to zobrali dobre, okrem nich len moji rodičia a sestra. Ostatní sa nám často radšej vyhýbali, s niektorými dovtedy blízkymi ľuďmi sme sa odvtedy nestretli.

Väčšina nás odsudzovala ako egoistov, zbabelcov, fanatických veriacich (napriek tomu že sme neveriaci), mnohí si mysleli že čakáme na zázrak. Svokrovci mi povedali, že je ľahké hrať hrdinov keď si môžeme byť istí, že nám také decko zomrie a nebudeme sa oňho musieť starať…

Bolo to veľmi ťažké obdobie nášho života.

Rozhodovanie trvalo krátko – ako náhle mi svitlo, že na potrat nemusím ísť, vedela som, že nechcem a nepôjdem.

Nebolo to racionálne rozhodnutie, proste som to tak cítila. Svoje dieťa milujem také, aké je, prijímam ho aj s jeho chybičkou, aj s jeho osudom…

Po krátkom rozhodovaní však prišla krutá každodenná realita. Čakanie na smrť, ktorá je blízko, ale neviete ako blízko. Všetci vám hádžu polená pod nohy, nemáte podporu takmer od nikoho, a do toho neustály stres.

Žije ešte dieťatko? Čo bude potom, keď zomrie? Ako to vôbec prežijem?

Viackrát som rozmýšľala, či by potrat predsa len nebol lepším riešením. Menej by som sa trápila, mohla by som rýchlejšie zabudnúť na to, čo ma stretlo. Až vtedy som sa rozhodovala racionálne – moje dieťa tak či tak zomrie. Ale keď si naňho spomeniem o 10, 20 rokov, budem vždy spomínať aj na to, že som ho vlastne zabila ja. Nie je lepšie sa zozačiatku trápiť viac, ale neskôr spomínať s čistým svedomím?

Naše bábätko zomrelo v 29 týždni tehotenstva,

už dva dni sa nehýbalo a mne bolo jasné, že už je to tu. Šla som do nemocnice, kde mi potvrdili, že nežije, navrhli okamžité vyvolanie pôrodu. Odmietla som, šla som domov, trochu som sa prešla a pôrod sa rozbehol v noci sám.

Ráno som sa teda vybrala do pôrodnice, kde som odmietla úplne všetky procedúry, chcela som si to prežiť tak, ako to má byť. Pôrod bol vďaka tomu krásny a veľmi mi pomohol zmieriť sa so stratou dieťatka. Hneď na ďalší deň som na reverz odišla domov.

Naše bábätko bol nakoniec chlapček, dostal teda meno Miško, vybavili sme si, aby sme mu mohli spraviť aj malý pohreb.

O tri mesiace som už bola znovu tehotná a presne rok po jeho pôrode sa nám narodila dcérka. Spätne som veľmi rada, že som sa rozhodla nepodstúpiť potrat a je mi ľúto, že sa v podobných situáciách táto možnosť voľby ženám vôbec nespomína.

Článok prevzatý z www.zenskekruhy.sk so súhlasom autorky

(95 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...