Po pôrode som zaľahla do postele nabudená ako po rockovom koncerte, s nádejou, že už čochvíľu mi prinesú moje bábätko. Spať sa mi nedalo, a tak som len civela na dvere, ktoré sa neotvárali, na hodinky, ktoré šli pozadu, na oblok, v ktorom nie a nie vyjsť slnko.
Miestami som síce upadla do polokómy, ale zobúdzal ma z nej Fantóm opery: detský plač, ktorý ma prenasledoval, kým som si naň nezvykla ako na strojček v uchu.
Nevadil mi plač iných detí na izbe.
Vadilo mi, že nepočujem jeho plač a že ak plače, plače bohviekde, len nie tu pri mne. Medzi durové akordy popôrodnej muziky sa votreli molové. Postupne sa k nim pridávali ďalšie rozladené tóny.
Boli to drobnosti. Pleseň na obkladačkách v erárnom sprchovacom kúte, podotýkam v erárnom, lebo nebolo izby z celého oddelenia, ktorá by nemala svoju sprchu, až na jednu, tam kde ubytovali mňa, akoby som nemala nárok na vlastné plesne.
A vôbec, vrchná sestra Lidka žiadne plesne na prehliadke pôrodnice do pozornosti nedávala, práveže sa tvárila ako stelesnenie sterilnosti, z dlážky sa dalo najesť, div že nie zo septiku, takže som sa cítila podvedená, najviac však podvedená tým, čo považovali za rooming-in.
Nesplietli si to s roamingom?
Asi som trpela pri inkriminovanej prehliadke pôrodnice nejakou latentnou formou demencie, ale predsa nám tvrdili, citujem že “dvadsaťštyri hodín denne budete s bábätkom,” koniec citátu. Keď to tak nie je, nech im splesnivie tá baby friendly nálepka, aj tá palma pred pôrodnicou!
Lenže moje spolubývajúce mali bábätká pri sebe, z čoho mi logisch vychádzala len jedna možnosť. Niečo nie je v poriadku. Ale čo? …
Popôrodnú paranoju netreba podceňovať. Keď jej chcete dať najesť, nekomunikujte s rodičkou, nechajte ju pekne podusiť, najlepšie v papiňáku, ono hormóny sa už postarajú o výbuch, ktorý rozbije všetky okná na budove…
Moje dieťa nie je mačka!
Mama z vedľajšej postele, ktorá započula, ako sa dožadujem ikstej sestry, či by nebola taká láskyplná a nezistila, kde sa nachádza dieťa s číslom identickým na mojej ruke, mi povedala, že jej tiež nepriniesli dcérku ihneď. Lebo sa nahltala plodovej vody, dostala nejakú infekciu, ale vraj už je všetko ok, po dvoch týždňoch idú dnes domov.
Najhoršie znášala to informačné embargo zo strany pracujúcej časti oddelenia. Išlo ju rozdrapiť: “Aj som doktorovi povedala, že moje dieťa nie je mačka z kontajnera, aby tak s nami zaobchádzali,” rozčúlila sa. A potom ešte asi stokrát, keď s niekým telefonovala, dávajúc na známosť, že konečne odtiaľto vypadne.
Hormonálny rekviem
Milý pán doktor, teda milý v porovnaní so Stalinom, mi naveľa prišiel zvestovať, že bol nejaký problém, už je to pod kontrolou, bábätko mi donesú, ale aj odnesú, lebo ho budú naďalej sledovať.
Problém mal súvisieť s prehltnutím plodovej vody, ako inak, veď pod tú diagnózu sa dá zastrčiť hocičo, asi aj žltačka, a mne to malo byť hneď jasné, že čo sa tým myslí, keď ma nechal stáť na chodbe s otvorenými ústami ako takú chuderu s mašľou.
Jeho breitlingy ukazovali čas obeda, hodina otázok musela ísť bokom. Hormonálny Rekviem mi začal v hlave vyhrávať na plné pecky… Nech som si kúsala do pery bársako, slzy nešlo zastaviť.
Ponaučenie z krízového vývoja
Dosť dlho som sa pasovala s drobnosťami, ktoré sa ma dotkli. Nemyslím zrovna plesne. Ako naivná debutantka na šestonedelí som mala azda priveľké očakávania, že to pôjde hladko, ako po masle. A ak nie, že so mnou bude niekto aspoň slušne komunikovať.
Som príliš mäkká, aby som na niekoho naziapala, či kopla ho do predkolenia, hoci to môže byť celkom ozdravné. Človek sa toho hneď zbaví a môže ísť ďalej. Nepitve sa v tom zbytočne…
Preto, ak sa budem do pôrodnice baliť druhýkrát, budem mať na pamäti nielen jednorazové protiplesňové tichošľapky, krém na hemoroidy a slivkový kompót. Urobím všetko pre to, aby sa moje bábätko narodilo niekde, kde sa to nehemží pacientami v bielych plášťoch, kvôli ktorým sa neoplatí mrhať slzami. Ani vrhať tieň na prvé dni svojho bábätka.
Poznámka pod čiarou: autorka medzičasom porodila svoje druhé dieťa v pôrodnici, kde si rooming-in nesplietli s roamingom.
