Po pôrode som zaľahla do postele nabudená ako po rockovom koncerte, s nádejou, že už čochvíľu mi prinesú moje bábätko. Spať sa mi nedalo, a tak som len civela na dvere, ktoré sa neotvárali, na hodinky, ktoré šli pozadu, na oblok, v ktorom nie a nie vyjsť slnko.
Miestami som síce upadla do polokómy, ale zobúdzal ma z nej Fantóm opery: detský plač, ktorý ma prenasledoval, kým som si naň nezvykla ako na strojček v uchu.
Nevadil mi plač iných detí na izbe.
Vadilo mi, že nepočujem jeho plač a že ak plače, plače bohviekde, len nie tu pri mne. Medzi durové akordy popôrodnej muziky sa votreli molové. Postupne sa k nim pridávali ďalšie rozladené tóny.
Boli to drobnosti. Pleseň na obkladačkách v erárnom sprchovacom kúte, podotýkam v erárnom, lebo nebolo izby z celého oddelenia, ktorá by nemala svoju sprchu, až na jednu, tam kde ubytovali mňa, akoby som nemala nárok na vlastné plesne.
A vôbec, vrchná sestra Lidka žiadne plesne na prehliadke pôrodnice do pozornosti nedávala, práveže sa tvárila ako stelesnenie sterilnosti, z dlážky sa dalo najesť, div že nie zo septiku, takže som sa cítila podvedená, najviac však podvedená tým, čo považovali za rooming-in.
Nesplietli si to s roamingom?
Asi som trpela pri inkriminovanej prehliadke pôrodnice nejakou latentnou formou demencie, ale predsa nám tvrdili, citujem že “dvadsaťštyri hodín denne budete s bábätkom,” koniec citátu. Keď to tak nie je, nech im splesnivie tá baby friendly nálepka, aj tá palma pred pôrodnicou!
Lenže moje spolubývajúce mali bábätká pri sebe, z čoho mi logisch vychádzala len jedna možnosť. Niečo nie je v poriadku. Ale čo? …
Popôrodnú paranoju netreba podceňovať. Keď jej chcete dať najesť, nekomunikujte s rodičkou, nechajte ju pekne podusiť, najlepšie v papiňáku, ono hormóny sa už postarajú o výbuch, ktorý rozbije všetky okná na budove…
Moje dieťa nie je mačka!
Mama z vedľajšej postele, ktorá započula, ako sa dožadujem ikstej sestry, či by nebola taká láskyplná a nezistila, kde sa nachádza dieťa s číslom identickým na mojej ruke, mi povedala, že jej tiež nepriniesli dcérku ihneď. Lebo sa nahltala plodovej vody, dostala nejakú infekciu, ale vraj už je všetko ok, po dvoch týždňoch idú dnes domov.
Najhoršie znášala to informačné embargo zo strany pracujúcej časti oddelenia. Išlo ju rozdrapiť: “Aj som doktorovi povedala, že moje dieťa nie je mačka z kontajnera, aby tak s nami zaobchádzali,” rozčúlila sa. A potom ešte asi stokrát, keď s niekým telefonovala, dávajúc na známosť, že konečne odtiaľto vypadne.
Hormonálny rekviem
Milý pán doktor, teda milý v porovnaní so Stalinom, mi naveľa prišiel zvestovať, že bol nejaký problém, už je to pod kontrolou, bábätko mi donesú, ale aj odnesú, lebo ho budú naďalej sledovať.
Problém mal súvisieť s prehltnutím plodovej vody, ako inak, veď pod tú diagnózu sa dá zastrčiť hocičo, asi aj žltačka, a mne to malo byť hneď jasné, že čo sa tým myslí, keď ma nechal stáť na chodbe s otvorenými ústami ako takú chuderu s mašľou.
Jeho breitlingy ukazovali čas obeda, hodina otázok musela ísť bokom. Hormonálny Rekviem mi začal v hlave vyhrávať na plné pecky… Nech som si kúsala do pery bársako, slzy nešlo zastaviť.
Ponaučenie z krízového vývoja
Dosť dlho som sa pasovala s drobnosťami, ktoré sa ma dotkli. Nemyslím zrovna plesne. Ako naivná debutantka na šestonedelí som mala azda priveľké očakávania, že to pôjde hladko, ako po masle. A ak nie, že so mnou bude niekto aspoň slušne komunikovať.
Som príliš mäkká, aby som na niekoho naziapala, či kopla ho do predkolenia, hoci to môže byť celkom ozdravné. Človek sa toho hneď zbaví a môže ísť ďalej. Nepitve sa v tom zbytočne…
Preto, ak sa budem do pôrodnice baliť druhýkrát, budem mať na pamäti nielen jednorazové protiplesňové tichošľapky, krém na hemoroidy a slivkový kompót. Urobím všetko pre to, aby sa moje bábätko narodilo niekde, kde sa to nehemží pacientami v bielych plášťoch, kvôli ktorým sa neoplatí mrhať slzami. Ani vrhať tieň na prvé dni svojho bábätka.
Poznámka pod čiarou: autorka medzičasom porodila svoje druhé dieťa v pôrodnici, kde si rooming-in nesplietli s roamingom.
(58 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Otec na materskej, matka doma. Podmienky, za akých môže otec pracovať
Ako liečiť kašeľ bez liekov. 10 možností.
Tourettov syndróm
Zápcha, alebo problémy s kakaním
Farba moču môže byť znakom nejakej choroby
Prve dietatko mi dali po 6 hodinach s tym ze na mna zrejme zabudli, co nechapem ako mohli ked som sa uplne kazdeho v nemocke pytala kde je a nech ju donesu ze som ok. Nakoniec som sla pre nu sama a velmi lutujem ze nie skor – moja sprostost a zbytocny respekt! Neskor dostala silnu zltacku a napriek tomu ze som mala mlieko, uz nikdy sa mi ju nepodarilo normalne kojit. Odsavala som jej mlieko do 7 mesiacov. Nezelam to nikomu. Myslim ze keby som ju bola mala hned po porode tak sa to nestane. Navyse ma traumatizovalo ze sa o nu dobre nestarali? ked bola pod modrym svetlom, dokonca mi ju v noci placucu uz hodinu vzala sestra a odniesla prec a ked som sla za nou ze ako to teda ona zvladne ju utesit ked mne to nejde a ona ju dokrmovala flasou s UM. Co mi priznala. Ale rano doktorke to uz poprela, ked som sa stazovala, pretoze ona slabucko pila zo striekacky, ja som mala stale nadbytok mlieka v chladnicke. Cize to umele bolo uplne zbytocne. nehovoriac o tom ze v inkubatore som ju nasla placucu a spadnutu doboku s rucickou zasprajcovanou za zlomene lozko a sestricka bola na balkone fajcit a ked som jej ukazovala ze potrebujem pomoc len mi naznacila ze ona ma pauzu. proste nocna mora. Druhe dieta som mala pri sebe po cely cas aj na porodnej sale, hned ked ma previezli na izbu som sla na wc a do sprchy a do polhodiny bol pri mne. Ziadne vysetrenie bezo mna, kupala som ho len ja. Pre sestry som bola paranoidna ale maleho som kojila
a to mi stalo za to vyzerat ako psychopat!
Pre Klarku: Ja som Klarka nepisala o ziadnom vykecavani. O svojich peripetijach s nemocnicou som napisala len v skratke a pri prvom porode doslova riskovali zivot mojho dietata… A nie je to moj subjektivny nazor, ale nazor dvoch dalsich specialistov z tejto oblasti. Ale rozhodne nechcem nikomu vnucovat svoj nazor. Vela stastia vsetkym buducim mamickam…
rodila som pred 20 tyzdnami a porodila som o 12,29 o 14.00 ma previezli na izbu,dali mi obed a kanvicu caj po pol hodke ma sestricka vzala na WC ked som sa vratila,vzala som sprchac a osusku a sup do sprchy a zo sprchy rovno na novorodenecke po drobca
o 20.30 som sa sla spytat ci si mam nechat pri sebe,ale povedali ze prvych 24h by mal byt pod ich dozorom,tak ze nech ho radsej donesiem a rano o 5.00 mi ho priniesli naspat a uz som ho mala stale,okrem par vysetreni 
ale clanok ma dobre pobavil 
To, ze si mam priplatit za to, aby neohrozili zivot mojho dietata, a aby som mohla svoje dieta pohladit hned po narodeni, je pre mna prilis silna kava. Ja si totiz nemyslim, ze to patri k extra platenym nadstandardnym ukonom… Ale je to, samozrejme, vec nazoru.
Ano??? A ak si nezaplatime alebo nedame “do vrecka”, tak sa k nam nemozu spravat ludsky???… To mi je novinka. To akoby som prisla na nejaky urad a tam na mna bude nejaka pani za okienkom hruba a bude neochotna len preto, lebo ma nizky plat… bude to tiez v poriadku? Tiez budem musiet dat pre kazde tlacivo priplatok pre zamestnanca, lebo malo zaraba? Alebo bude robotnik v tovarni robit zle, lebo malo zaraba… Viete, kolko ludi na Slovensku zaraba menej, ako lekar? A predsa sa od kazdeho caka kvalitna praca a ludsky pristup obzvlast tam, kde sa pracuje s ludmi. V nemocnici som sa nestazovala, ale ked mi bolo tazko, cakala som kvalitnu starostlivost. Je to tak vela??? Osobne si myslim, ze na Slovensku je korupcie viac, nez dost. A to asi vdaka rovnako zmyslajucim ludom, ako si ty, Klarka. a to ma mrzi…
Ozaj si myslím, že za štátne peniaze ťažko môže človek očakávať niečo v duchu “náš zákazník, náš pán.” Verím tomu, že každý lekár mi bude chcieť zachrániť život a urobí preto maximum, ale vykecávať sa so mnou už nie je jeho povinnosť. Možno je po dvoch operáciách a ponáhľa sa za ďalším štátnym “zákazníkom.” Spomínaš úradníkov, ja ti dám preto iný príklad, aby si vedela, o čom točím. Za štátne peniaze chodíš na vysokú školu. Aká kvalita sa od toho dá očakávať? Taká, že žiadna slovenská univerzita nie je medzi 500 najlepšími na svete. Toto nie je o korupcii, ale o tom, že keď chcem kvalitu, investujem do svojho zdravia, do svojho vzdelania, atď.
Môj známy, inak lekár, hovorí, že medicína by bola dobrá práca, nebyť pacientov a ich príbuzných. Asi preto, že sa moc sťažujeme
Sťažujeme sa, čo ho znechucuje asi ako suma na výplatnej páske. V štátnej nemocnici toho moc nezarobí. Možno to je naozaj o tom, že ak si zaplatíme extra, ak sa rozhodneme pre súkromného lekára, súkromnú nemocnicu, môžeme očakávať správanie sa lekára k nám ako ku klientovi, tak ako si to predstavujeme. tak ako píše aj mirka.
a preco ten tvoj kamarat jednoducho tym blbym pacientom a ich pribuznym nezalepi usta? ved leukoplast v nemocnici maju. a hned sa mu bude jeho profesia viac pacit.
z takych lekarov je mi teda dobre zle a dufam, ze k nemu moc pacientov nechodi, lebo nech sa na mna nehneva s takymto pristupom nie je ziadny odbornik.
Chodí k nemu viac papierov ako pacientov. 2/3 práce sú papierovačky a zbytok medicína, ktorú by zvládol aj snaživý medik v 3. ročníku. Toľko k odbornosti.
dievcata, tak ja mam teda uplne iny zazitok. prave koli takymto skusenostiam vsetkych mamiciek naokolo som si nasla porodnika v sukromnej nemocnici tu na SK. nemozem sa teda stazovat mala som planovanu sekciu. vsetko mi bolo podrobne vysvetlene, ked som prisla do nemocnice, uz ma cakali, mohla som si vybrat izbu podla svojich predstav a samozrejme lekar ma prisiel pozriet a vsetko bolo tak ako sme sa dohodli a ako bolo naplanovane. pri porode mi dietatko dali potom ju zobrali a na jisku mi ju prisli ukazat lenze bola som velmi slaba a mne padlo dobre ked sa o nu sestricky staralali. no ked ma previezli na normalnu izbu uz som ju mala pri sebe. a lekar ma este 4 x skontroloval ci je vsetko ok. takze ziadna utopia ale aj na slovensku realita. musim este dodat ze ziadny uplatok dopredu nic take sa nekonalo, musim teda povedat ze rarita ale aj koli takymto lekarom na zdravotnictvo nezanevieram.
no ale jaka tučna diskusia to tu beži
U nas na Slovensku to vobec nie je inak. Mam dve deti a skusenosti, ktore by zaplnili niekolko stran…zial negativne… Pri prvom porode lekari isli vyslovene do rizika, darmo som protestovala. Vraj vedia co robia. Nie je to len moj mylny dojem, subjektivny pocit laika… potvrdili mi to potom aj dve lekarky, ze nekonali spravne :O(. Nastastie sme OK. Pri druhom porode som sa napriek prosbam ledva suchla malickom o mojho drobca… Velmi som si priala maleho pritulit hned, ale nemohla som. Nedali mi sancu. Hned ho odniesli – podotykam, ze bol uplne v poriadku, takze ta minutka pre dietatko a matku myslim nie je ziadna nadnaročna prosba…Hlavne, ze kazda nemocnica ma nastenky plne toho, ake dolezite je prve prilozenie babetka bezprostredne po porode!!! Ked ma potom po sekcii (rodila som sekciou pri plnom vedomi, spinal) stiahli uprostred noci z postele – vraj potrebuju dalsiu postel, ledva som sa doplazila na dalsiu izbu – previezt ma s postelou bolo asi pre sestricky velmi narocne. Nasledne som dostala zimnicu. Napriek tomu, ze sa počutelne tiasla cela postel, sa sestricky veselo prechadzali okolo. Az kym sa mi cez drkotajuce zuby rano nepodarilo vypytat si este deku, tak mi nepodali ani teplomer. Nasledne sa pridruzili hnacky. Ked som to oznamila asi tretiemu lekarovi, tak mi povedali, ze mi rano spravia odbery. Nesla som na ranajky, ved idem na odbery. NIC sa nedialo, tak som sa isla opytat, kedy mi ich spravia. Vraj v karte nic nie je… A takto by som mohla pokracovat este velmi, velmi dlho, ale naco….. U nas si stale lekari myslia, ze sme nejake stroje, oni si odrobia svoje a my mame drzat hubu a krok a neotravovat. A ked sa niekto opovazi mat iny nazor, tak sa urazia a vec je vybavena. KEDY sa konecne zmeni postoj lekarov ku pacientom??? KEDY pochopia, ze ja pacient som vlastne klient, ale hlavne ziva bytost, citim, vidim, mam vlastny nazor??? Kedy im nieco povie veta:-“Náš zakaznik, nas pan?” KEDY odidem z nemocnice s dobrym pocitom? KEDY budem moct klast otazky lekarovi o vsetkom, co ma zaujima bez toho, aby ohrnal nosom, co otravujem? Ja si stale cez to vsetko myslim, ze prave to je ich praca. Respektive aj to. Cize poradit, vysvetlit, vypocut, zaujimat sa uprimne o pacienta.
To bola sikana ako bum bac v tej porodnici. Kde si rodila? Az teraz vidim, ze niekde juzne- tipujem Chorvatsko, Spanielsko?
“Ako debutantka na šestonedelí som mala priveľké očakávania. Nebyť očakávaní, nie sú sklamania.”
toto je choroba mnohych mamiciek, s ktorymi si potom porodnicky system zameta, ako chce. uplne ich pripravi o uplne opravnene velke ocakavania, urobi z nich hysterky, ktore sa za svoje city k dietatku hanbia.
takto by to byt nemalo! narodenie dietata je najkrajsia udalost v zivote rodiny, preto je uplne opravnene cakat od toho vela. mat velke naroky. sestonedielka si zasluzi velku uctu a uznanie. kedy to uz ludia pochopia???
skúsenosti sú neprenosné. čo poradiť chorým debutantkám, ktoré nevedia, do čoho idú? ktoré majú akurát tak predstavy?
ale podla mna je dobre mat predstavy! clovek sa nemoze vzdat, len preto, ze si nejaki zdravotnici chcu ulahcit pracu! mozno tym debutantkam treba poradit, aby viac dali na svoje city, aby viac isli za tym, co citia, ze je spravne. nespoliehat sa na predporodny marketing. ved je to nemyslitelne, aby si nejaky lekar dovolil oddelit dieta od vlastnej matky bez jej suhlasu! a to aj napriek tomu, ze ma nejaky zdravotny problem. matka je rodic a ten je jediny zodpovedny za dieta!
a hormony? no ano, tie po porode su. tomu by sa nemal cudovat ani medik, nieto este lekar! je to uplne normalne, ze zena po porode (duplom matka) ma az zivocisny strach o svoje dieta. je to uplne normalne, tak to proste je a tak to ma byt!
na mna tie vety, co som citovala posobili ako “hlavne nemat ziadne ocakavania, potom nebudem sklamana”. toto je taka smutna rezignacia aj na vlastnu hrdost, ze az. toto rozhodne neodporucam, aj ked to na prvy pohlad vyzera ako jednoduche a fungujuce riesenie. nemyslim si ale, ze by zrovna porod mal byt zazitkom, ktory zena musi zo svojej mysle vytesnit.
vela zdaru nabuduce! vratane ocakavani a ich splnenia!
oprava:
…je to uplne normalne, ze zena po porode (duplom PRVO-matka) ma az zivocisny strach o svoje dieta…
určite nebudem mať očakávania, pokiaľ ide o biele plášte. pokiaľ ide o iné veci, nebudem mať očakávania, ale nároky. ale budem ich mať práve kvôli svojej skúsenosti. už to nebude tenkrát poprvé. ono debutantkám môžem akokoľvek radiť, nech idú za svojim srdcom, ale niekedy je celkom ťažké predstaviť si to tajomné neznámo, ktoré nás čaká po pôrode, to čo príde po prestrihnutí pupočnej šnúry. ako budeme v popôrodnom stave reagovať, keď niečo nepôjde podľa našich vysnívaných predstáv, to ťažko odhadnúť.
A mas uz dietatko pri sebe alebo ho tom drzia do 5 rokov? Neuveritelna drzost a limitacie slovenskeho porodnickeho systemu snad nema paru vo svete. A je stale verejnostou tisko trpena, maximalne s miernym reptanim – o com je aj tento clanok. Dieta ma byt s matkou od prvych sekund po porode- potvrdzuje to x studii aj praxe, o moralnom a ludskom prave ani nehovorim. Je len mizive percento vaznych stavov ohrozenia ked to nejde-aj to len v pripade ze je dieta prevezene do inej nemocnice.
Rodila som v zahraničí, takže toto nie je jeden z príbehov tisíc a jednej noci “na Slovensku je to tak.” Mala som možnosť nazrieť do pôrodnice, resp. na oddelenie šestonedelia ešte pred pôrodom a bola som spokojná. Tá nespokojnosť prišla až na mieste, keď sa vyskytol problém, ktorého podstata mi je dodnes záhadná. Ozaj neviem, aký strašný bol problém, keďže na tretí deň nás poslali domov, akoby sa nechumelilo. Ale ešte stále sa domnievam, aby som nikomu nekrivdila, že som to neodkomunikovanie oného záhadného problému zle znášala len pre boom hormonóv.