„Pozri na ňu, vyzerá, ako keby ani nerodila,“ hovorí mi kamarátka na káve a premeriava si Kláru, ktorá zo seba „vypudila“ dieťa nie pred rokom, či pred mesiacom, ale len pred desiatimi dňami.
A teraz je tu, pije si kávu v priliehavých šatočkách, vyžehlená, nalíčená, s nalakovanými nechtami, bez čo i len jediného náznaku, že pred chvíľou dala nohy od seba a vytlačila tri a pol kilového človeka.
Aj Williamova princezná Kate mala malé bruško, keď odchádzala z pôrodnice, ale táto je, milí moji, rovná ako doska. Dôkaz pre tých, ktorí by za mak nechceli veriť, že v sebe nosila živé stvorenie, a už vôbec nie, že mohlo cez ňu prejsť, hľa; hneď pri nej v kočíku spí snom spravodlivých, zaiste vie, že teraz je čas na kávu.
Ale to nie je všetko!
„Porodila do hodiny,“ nevychádza z údivu moja kamarátka. „Praskla jej plodová voda,“ začína celú selanku. Prišla do pôrodnice, párkrát zatlačila a už bolo vidno hlavičku! Malý bol za okamih vonku. Trochu ju nastrihli, má pár drobných stehov, ale ani ich necíti.
Pomyslím si, naozaj super. Ešte pred časom by ma pôrodné storky nezaujímali – kým som nebola v požehnanom stave, s bruchom širším ako dlhším, len pár týždňom pred tým prekrásnym aktom – pôrodom. Tak budem rodiť aj ja, vravím si. Dve, tri hodiny, najviac štyri, ani nepoviem amen, ako vraví moja babka a dieťa bude na svete.
Aká naivná som bola, aká naivná…
Nabrífovaná hordou literatúry, ktorú som prečítala v rámci prípravy na pôrod, som si želala priviesť na svet svoje bábätko prirodzene, pokiaľ možno, bez liekov, bez nástrihu hrádze, bez kliešťov, bez vákuumextraktora, bez skákania po bruchu a bez všetkého tomuto podobného. Snívala som o tom, že len čo párkrát zatlačím, vyjde moje dieťa von, šťastné a rozžiarené, že vidí mamu.
No po celom dni strávenom v boxe, som sa modlila k Bohu a orodovala u všetkých svätých, aby mi urobili hociktorú z tam vyššie spomenutých invazívnych metód – len nech je už dieťa vonku, len nech táto „selanka“ skončí.
Ihla v chrbte: najlepší pocit na svete
Nie, moja malá sa nepredrala na svet ani za hodinu, ani za dve, ani za tri, ale až po 12 hodinách strašných pôrodných bolestí, a hoci mi pôrod vyvolávali a pichali do mňa oxytocín, nie, nakoniec som išla na cisársky, na ktorý som čakala ako na spasenie. Keď mi anesteziológ pichal ihlu do chrbta, bola som vďačná všetkým svätým, bol to ten najlepší pocit na svete.
Môj muž, ktorý mi masíroval kríže, nosil vodu, počúval, ako zavíjam od bolestí a celý deň mi spoločne s piatimi pôrodnými asistentkami zízal medzi nohy, sa staval k sekcii skepticky. Na rozdiel od neho som nepochybovala. Ihneď som na lajster, kde ma poučovali o možných rizikách cisárskeho, bez rozmýšľania naškrabala svoje meno. Kým on si dôkladne čítal tie isté lajstre, ja som len dúfala, že sa dožijem konca svojho utrpenia.
Nie, môj pôrod nešiel hladko, moje kontrakcie neprichádzali v rovnakých intervaloch. Poslíčky som cítila dve noci pred tým, dve bezsenné noci. Nie, nepraskla mi plodová voda, plodové vody mi pretrhli a vodu pustili v nemocnici, keďže kontrakcie trvali už tretí deň. Bábätko nepostupovalo v pôrodných cestách, otvárala som sa rýchlosťou slimáka a korytnačky dohromady.
Zabetónovaná.
Počas pôrodných bolestí sa ma snažil mladý a nabudený gynekológ – verím, že to myslel iba dobre – presvedčiť, že pôrod je najlepší zážitok, ktorý si zapamätám do konca života. Že som ideálna rodička.
Rozprával mi sladké rozprávky o tom, ako aj jeho žena prirodzene porodila dve deti. Povzbudzoval ma, že si je istý, že dokážem vydržať ešte niekoľko hodín, hoci mi museli dať vyvolávačku, lebo som nemala dosť silné kontrakcie. A ja som si len pomyslela: „Dajte mi to preč, ihneď.“ A len tak mimochodom som vracala od bolestí.
Vymodlená sekcia
Na konci tej pôrodnej „rozprávky,“ keď ustali kontrakcie a bábätko sa ani trochu neposunulo, konečne doktor rozhodol – idem na vymodlenú sekciu.
Za 10 minút som počula svoju dcérku, ako plače. Hneď mi ju dali, nech ju vidím, pozdravím a pobozkám. Nedalo mi nepomyslieť: „Už je koniec, vďaka ti, Bože, nikdy viac!“ Odniesli ju tatovi, ktorý fotil dcérine prvé chvíle, aj s ňou prežil jej prvých 15 minút života, plačúc od šťastia.
Takto sa skončil môj prekrásny zážitok, skúsenosť zvaná pôrod a touto cestou pozdravujem všetkých tých, ktorí mi tvrdili, že kontrakcie bolia len asi ako silnejšia menštruácia a pôrod trvá len pár hodín. Zažila som všelijaké menštruácie, aj také, pri ktorých som sa štverala po stenách od bolesti, ale toto nebol len “o niečo bolestivejší” menzes, toto bol tsunami menzes.
Jediná pravda, z tých všetkých rozprávačiek, ktoré som o pôrode počula je, že na všetko zabudneš, keď uvidíš svoje dieťa. Je to tak, vždy si spomenieš na tú „úžasnú“ skúsenosť, ale bolesť už nebude taká dôležitá. Ona je prekrásna. Má veľké oči, veľa vlasov. Volá sa Iskra. Ona je moja. Milujem ju, nekonečne ju ľúbim.
Súťaž, ktorá rýchlejšie porodila
No aj tak sa mi zdá, že všetky príbehy okolo pôrodov sa krútia okolo jedného. Akoby sa stali súťažou, ktorá žena porodila čo najrýchlejšie a najbezbolestnejšie. Možno by bolo najlepšie nosiť so sebou stopky, aby sme mohli povedať – aha, ja som porodila o 5 minút rýchlejšie ako ty!
Dobrá storka o pôrode má byť podľa možností čo najviac bez bolestí, tlačenia, jačania… Najlepšie je, keď sa môžeš pochváliť, že ťa vôbec nenastrihli, lebo ti muž preventívne masíroval hrádzu. A ak aj príde k nástrihu, je fajn, ak je reč len o pár stehoch.
O výzore ani nehovorím: „Ty si rodila? No to nie je možné. Vyzeráš úžasne.“ Nuž, takto by mali vyzerať komentáre okolia, keď vyjdeš na prechádzku so svojím malým bábätkom.
Nie som in
Môj pôrod dávno vyšiel z módy. Nie som in. Vlastne spadám predsa len do jednej kategórie – som chudšia, ako keď som otehotnela, ale to už je iný príbeh. O komentároch tohto typu niekedy inokedy…
Bol to môj posledný deň v pôrodnici.
Zatiaľ, čo ja ležím v posteli a neprestajne, neprestajne hľadím na svoju malú a už poznám každý jej odtienok tváre, do mojej izby prichádza mama – bez bábätka. Šok. Leží po cisárskom v bolestiach a postieľka pri nej prázdna. Necítim sa dobre, keď sa blízko nej maznám so svojou dcérkou, kojím ju.
Matka sa pýta sestry, kde je jej bábätko, ale tá hovorí, nech počká na lekára, pretože ona nič nevie. Pomyslím si, ľudia, zmilujte sa, povedzte jej, že je to bábätko v poriadku. Čoskoro prichádza lekár, ktorý mame vysvetľuje, že sa počas pôrodu pupočná šnúra bábätku dvakrát omotala okolo krku, ostalo bez kyslíka a je na intenzívke, ale sa dobre zotavuje.
Do hodiny jej sestra prináša dcérku, mama ju nakrátko vidí, aj tomu je bezhranične vďačná a verí, že všetko bude dobré…
Vydržala by som čokoľvek
Vo chvíli, keď sa zjavila na izbe táto mama bez bábätka, pomyslela som si: „Pribrala by som hoci aj 110 kíl, pretrpela by som aj mesiac poslíčkov, bola by som vydržala na stole ešte ďalších 12 hodín. Bola by som schopná čohokoľvek, len aby moja Iskra bola v poriadku a stále, stále pri mne.“
Buďte vďační, keď je vaše dieťa zdravé, lebo nemáme ani potuchy, koľko šťastia vlastne máme, keď to malé stvorenie dýcha pri nás a robí nás lepšími ľuďmi.
zdroj: klokanica.hr
Ako ste rodili vy?
V prípade, že ste priviedli na svet dieťatko v ostatnom roku , zodpovedzte nám pár otázok o vašej pôrodnici a zapojte sa tak do celoslovenského prieskumu o pôrodniciach. Ďakujeme.
(17 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...
Diktáty pre tretiakov
Rajčinová polievka na 5 spôsobov
Nechcem ísť do školy!
Ako zavariť lečo
10 vecí, ktoré by alergici na palinu a ambróziu mali vedieť
Vafle. Recept na domáce mäkké vafle, ktoré sa dajú jesť stále
Vdaka, fakt nemam chut ma t deti,ked toto citam
uzasna motivacia
Verim,ze porod s pitocinom je horor.ale bez neho je to krasne aj eed to trva dva dni. Telo si s bolestou ooradi ked sa mu do toho bezasahuje
Tento článok akoby mi z duše hovoril. Môj pôrod sa takisto nevyvíjal podľa učebnice, a to som mala toho naštudovaného…
Boli sme s mužom aj na kurze predpôrodnej prípravy, takže keď sa začali poslíčky, ktoré u mňa trvali štyri dni, nepanikárila som, vedela som, že mám ešte čas a že sa nemám kam ponáhľať. Čakala som, kým sa začnú pravé kontrakcie, aby som nebola v pôrodnici skôr, ako je nutné. Pripravovala som sa na pôrod doma, vrátane miniklizmy, aby som už nemusela podstupovať klystír a podobné procedúry. A keď som na hodinkách odsledovala, že už sú tu ozajstné kontrakcie, v pravidelných intervaloch, ktoré sa skracovali, až vtedy som povedala mužovi, že môžeme ísť. V nemocnici mi povedali, že som otvorená na 6 cm, že už to bude čoskoro za mnou. Potom ma však dali na CTG a nepočuli ozvy bábätka a začala okolo mňa strašná panika, že sa to dieťa musí narodiť čo najskôr, a ja pod vplyvom stresu, som cítila, že sa mi deje pravý opak, že ten pôrod ustáva, že to bábätko nepostupuje.
Mala som pravdu, lebo ani po 4, ani po 6 hodinách od príchodu do pôrodnice som sa neotvorila ani o ďalšieho pol centimetra. Iba bolesti, strašné bolesti a stres, strašný stres. Nakoniec sa nado mnou zľutoval jeden doktor, ostatní na mňa iba tlačili, že MUSÍM čo najskôr porodiť, ako keby to išlo na príkaz, a ten rozhodol, že sa dieťa narodí sekciou. Našťastie, na veľké šťastie, lebo sa ukázalo, že moje bábätko malo 2x omotaný pupočník okolo krku, narodilo sa pridusené. No aj to sme prekonali, zvládli sme to, aj dojčenie sa podarilo rozbehnúť.
Predsa len mám veľmi nepríjemné pocity, keď sa zvrtne reč na pôrody a moje kamarátky na mňa pozerajú, ako keby som bola neschopná, lebo som nerodila prirodzene ako ony. Ako keby som nebola dosť dobrá. Lebo ony “to dali.” Bez nástrihu. Bez epidurálu. Len ja som v ich očiach tá chuderka, čo bola “na operácii.” Čo ani nevie, čo je to pôrod a bolesti, lebo mi dieťa vybrali z brucha……
Monika, ja sice nemam kamaratky v pravom slova zmysle (take, co by som im na 100% verila, mohla sa na ne 100% spolahnut), ale na tvojom mieste by som kaslala na ne, na ich nazory, co sa tohto tyka. Ja som 1. porod mala prirodzeny, 2. cisarsky, ale je to neporovnatelne, keby som si mala vybrat, aj 2. by bol prirodzeny. Ni c si z toho nerob, ty vies svoje a bud rada, ze mas svoje dietatko. A je jedno, akym sposobom prislo na svet
Ako dobre rozumiem. Moja malinka bola velke babo mala 4,5 kg. Bolesti som mala of sobotx vecera do pondelka obeda ked spravili napokon cisarsky. To uz som zadpavala kdr ma posadili vratane wc sprchy a dokonca som zaspavala aj pri klistire. Teda tych par minut kym znova prisli kontrakcir.v pondelok rano uz bola zelena voda. Tak do mna pichali vselico ale nepomohlo. Skoncila som ycerpana a bez malinkej ktora skoncila na jis lebo mala v nosteku zelenu plodovu vodu a mala problemy s dychanim. Je zdrava a uz ma rok a je moj poklad ale na porod urcite nebudem spominat s radostou.
Malo kedy to pripustame, ale aj bolest je cesta, ktorou treba prejst. Nie vzdy je dobre hodit si ruzovu tabletku, …