„Hlavne, nech je zdravé bábätko.“ Naozaj? A mama dôležitá nie je?

„Keď som bola tehotná so svojím prvým dieťaťom, som si istá, že aspoň raz som s najväčšou pravdepodobnosťou povedala niečo ako: „Jediné, čo si želám, je zdravé bábätko.“

Je možné, že som to povedala, keď sa ma niekto pýtal na môj pôrodný plán. Možno som to povedala, keď sa ma niekto spýtal, či by som chcela radšej dievča alebo chlapca.

Neviem, kedy som to povedala, ale som si istá, že som to povedala, pretože som tomu vtedy verila. Myslela som si, že ak sa obaja vrátime domov fyzicky zdraví, potom na ničom inom nezáleží,“ začína svoje zamyslenie mama a spisovateľka Katie Cloyd pre scarrymommy.com.

Shutterstock

Fráza „hlavne, nech je zdravé,“ ma ostala pichať v srdci ako osteň po tom, čo som si prešla pekelne traumatickým pôrodom. Keď prišiel na svet môj syn, zistila som, že môžete mať súčasne zdravé dieťa, aj zlomené srdce.

Keď som rozprávala o mojom zážitku v pôrodnici, veľa ľudí sa snažilo bagatelizovať hrôzu, ktorú som zažila, zahovárajúc: „Nuž, ale máš zdravé dieťa a to je všetko, na čom teraz záleží.“

Strašne sa mýlili.

Áno, môj bolestivý zážitok mohol byť ešte horší. Som hlboko vďačná, že ani môj syn, ani ja, sme si z pôrodnice neodniesli celoživotné telesné poškodenie. Ak by bol jeden z nás vážne zranený či niečo horšie, bola by to ešte väčšia trauma.

No hoci sa nenaplnil ten najhorší scenár, moja bolesť, ktorú som prežila, je stále skutočná. Nijako ju to neumenšuje. A myslím si, že čo sa tehotenstva a pôrodu týka, sú oveľa dôležitejšie veci ako „hlavne, nech je zdravé.“

»»»»»»» Prečítajte si aj: Pôrod očami otca: Kramáre mali ďaleko od baby friendy pôrodnice.

Rodiaca žena si tiež zaslúži cítiť podporu.

Je to veľmi bezmocný a desivý pocit rodiť a vedieť, že vás nikto nepočúva.

Bez ohľadu na to, čo máte o pôrode naštudované, keď sa stane niečo neočakávané, by ste mali mať pocit, že vaši lekári sú naladení na vaše potreby a želania. No keď sa cítite ignorovaná a neviditeľná, ten strach a bolesť môžu trvať dlho po pôrode.

Môj traumatický pôrod vo mne zanechal pocit surového, odhaleného, poškodeného a zničeného. A môj syn nebol všeliekom, ktorý by mi vynahradil všetku hrôzu a smútok, ktoré mi zaliali srdce, keď išlo všetko bokom.

Moje zdravé dieťa nedokázalo vymazať strašné veci, ktoré som počula na operačnej sále, keď si personál myslel, že spím.

Ten milý malý chlapček nemohol zmeniť skutočnosť, že mi chirurg bez medicínsky indukovaného dôvodu rozrezal maternicu zhora nadol tak, že už som nemohla nikdy viac rodiť alebo porodiť spôsobom, ako som dúfala.

Naše dieťa bolo nakoniec v poriadku, ale to som nevedela, keď som zostala sama ležať na operačnej sále a cítila som, ako sa moje slzy menia z teplých na ľadovo studené, keď sa mi kotúľajú po tvári a do vlasov.

Nikdy nezabudnem na to, ako môj manžel vybehol plnou rýchlosťou von z izby a na chodbu, aby zistil, prečo naše dieťa hnali na JIS. Narodilo sa nám zdravé dieťa. Ale aj na mne záležalo, a keď som ho rodila, takmer nikto sa o mňa nestaral.

Trvalo mi päť rokov, kým som sa konfrontovala s chirurgom, ktorý mi ublížil. Ani si ma nepamätal, hoci navždy zmenil to, ako sa cítim vo svojom tele, hoci navždy zmenil to, čo si myslím o pôrode. Nie. Fráza „hlavne, nech je zdravé,“ pre mňa nie je dosť.

»»» Prečítajte si aj: Bez otcov a kontrakcie predýchať v rúškach.