Môj cyklus bol vždy veľmi presný, takže keď menštruácia neprišla ani na druhý, tretí, štvrtý deň… začala som podvedome tušiť, že som tehotná. Tá „druhá čiarka“ na tehotenskom teste síce slabučká, ale bola tam. Na druhý deň ráno tam bola tiež a večer už na treťom teste bola celkom zreteľná.
Na ultrazvuku síce ešte nebolo nič moc vidieť, ale z krvi bolo tehotenstvo jasné. A tak som sa dozvedela tú krásnu novinku, že čakáme bábätko a sme práve v 5. týždni tehotenstva.
S manželom sme sa začali tešiť. Naša radosť však netrvala dlho.
Najprv začali kŕče, potom špinenie
Už v ten deň, ako sa tehotenstvo potvrdilo, som dostala dosť silné kŕče v podbrušku. Lekár povedal, že mám len jesť veľa ovocia a zeleniny a že mám prísť, ak by som náhodou začala špiniť.
Ďalšie 2 dni boli relatívne v pohode. Avšak v štvrtok večer ma začali strašne bolieť kríže. Na ďalší deň ráno sa objavil krvavý výtok, tak sme celí vyplašení bežali hneď k lekárovi.
Ultrazvuk síce niečo ukázal, avšak lekár skonštatoval, že je to vraj príliš maličké a nasadil Duphaston, vraj sa bábätko lepšie uhniezdi a podrastie.
Celý deň som poctivo ležala a večer sme sa vybrali oznámiť radostnú správu rodičom. Bola na to vhodná príležitosť, keďže obaja rodičia mali narodeniny. Na oslavu prišli aj manželovi rodičia, takže sme neváhali.
Rodičov sme však upozornili, že nech sa radšej veľmi netešia a nikomu ďalšiemu to neoznamujú, pretože niečo nie je celkom v poriadku. Zobrali to celkom v pohode a povzbudili nás.
Ale už o pár dní krvácanie zosilnelo, a tak som sa cez víkend ocitla v nemocnici na Antolskej.
Riziková gravidita?
Lekár, ktorý ma prijímal, bol veľmi milý, ultrazvuk sa mu však tiež nezdal, hoci ma celkom upokojil, keď povedal, že krvácanie nie je až také silné. Tak mi urobili odbery, zvýšili dávky Duphastonu a už som aj ležala. Diagnóza znela: Z.35.9 – Dohľad nad bližšie neurčenou rizikovou graviditou.
Horor sa pre mňa začal v nedeľu ráno, keď som na WC objavila krvnú zrazeninu. Už som vedela, že je zle. Utekala som za sestričkou. O niečo neskôr prišiel lekár, iný ako v sobotu. Skontroloval nás všetky tri, čo sme boli spolu na izbe, pridal mi magnézium a povedal, že všetky máme byť v kľude, ležať a on si nás bude postupne sledovať.
Krvácanie sa zintenzívnilo, tehotenský hormón HcG poklesol
Celé doobedie som smutne ležala a písala som manželovi sms, že to nevyzerá dobre, hoci som ešte nič konkrétne nevedela. Po obede sa krvácanie opäť zintenzívnilo, tak som poprosila sestričku, aby mi zavolala lekára.
Doktor ma hneď odviedol na ultrazvuk. Po vyšetrení mi oznámil, že to žiaľ vyzerá na spontánny potrat, ale nie celkový, takže by bolo dobré, keby mi ešte v ten deň v celkovej narkóze vyčistili maternicu.
Tiež mi povedal, že mi veľmi poklesol tehotenský hormón HCG z hodnoty 150, ktorú som mala u svojho lekára pri zistení tehotenstva na 67…
Bolo to v nedeľu o jednej poobede. Doktor mi povedal, že až do odvolania nesmiem kvôli zákroku nič jesť ani piť. A tak som celé poobedie o hlade a o smäde čakala na zákrok spolu s manželom, ktorý bol celý ten čas so mnou.
Kúsok pred piatou prišiel za mnou opäť doktor a povedal mi, že celý prípad ešte konzultoval s iným lekárom a že dajú ešte tomu šancu, aby to odišlo prirodzenou cestou, bolo by to pre mňa vraj lepšie. Ale piť ani jesť som nemohla ani naďalej, ráno mi mali spraviť ďalší ultrazvuk a posúdiť, či bude zákrok potrebný alebo nie.
Zákrok potrebný…
V pondelok mi ráno cca o pol desiatej po ultrazvukovom vyšetrení lekári povedali, že zákrok je potrebný, keďže ešte nejaké zvyšky v maternici ostali, hoci plod už tam nebol. Nikto mi však neoznámil, kedy prídem na rad, a tak som vysmädnutá a vyhladovaná ležala v posteli celé doobedie a čakala na zákrok.
Po 24 hodinách bez tekutín som to už nevydržala a vybrala som sa na chodbu pohľadať lekára. Jedného som zastavila, bol veľmi milý, ale o mne nič nevedel, tak ma len odkázal na staničnú sestru. So slzami v očiach, fakt som bola v úbohom stave, som ju poprosila, aby zistila, kedy prídem na rad.
Bolo síce vidieť, že jej ma je veľmi ľúto, ale len pozrela do karty a povedala, že lekári teraz operujú a majú nejaký problém s anesteziológmi, preto to tak trvá, ale vraj si mám ovlažovať ústa, že už to každú chvíľu bude…
Vrchol všetkého bol keď do izby vtrhla napajedená sestrička – vraj prečo som nezjedla obed… Fakt sila! Povedala som jej, že mám ísť na zákrok a ona na to, či som si naozaj taká istá, že so mnou dnes budú niečo robiť.
Prečítajte si tiež: Päťkrát potrat, a predsa nádej
Poplakala som si a ďalej čakala.
O pol tretej vtrhla do izby žena v bielom a strčila mi do ruky zdrap papiera, vraj mám podpísať, že súhlasím so zákrokom. Ani som netušila, že to je lekárka, nikto mi nevysvetlil zákrok ani žiadne riziká.
No ja som bola natoľko zoslabnutá psychicky aj fyzicky, že som nedokázala ani pípnuť, tak som to len podpísala, aby bolo rýchlo potom.
Precitla som až vo chvíli, keď zaparkovávali moju posteľ na izbe a oznamovali mi, že ešte ďalšie 4 hodiny nesmiem ani piť, ani jesť, ani sa hýbať… Už som nemala slov.
Po zákroku
Po 2,5 hodine sa prišla sestrička opýtať, ako sa cítim. Povedala som jej, že brucho je v poriadku, len som strašne smädná, veď to už bolo 29 hodín bez tekutín! Ona na to, že napiť sa už môžem. Bolo mi to čudné s infúziou v ruke, ale napriek tomu som sa pokúsila.
V zápätí prišla znova, že sa už môžem aj najesť, že mi odložili večeru. Vtedy som sa spýtala, že ako sa mám najesť s infúziou v ruke. Ona sa preľakla, keď zbadala infúziu pod paplónom a utekala na chodbu a kričala na niekoho, že prečo mám ešte infúziu. Z toho som pochopila, že po zákroku som už infúziu, ktorá tiekla ešte 2,5 hodiny, nemala mať.
Keď som po odpojení vstala a sadla si za stôl k večeri, ešte prišla sestrička, že mám sa rýchlo najesť, aby mohli odniesť ten tanier. Počas jedla vošiel lekár, ktorý bol pri zákroku a povedal, že je rád, že som už na nohách, ale vraj nejako skoro jem…
Myslela som, že ma porazí, ja som sa o jedlo nikomu neprosila, bola som len strašne smädná, ale oni predsa museli odniesť ten tanier… Večer ešte prišla ďalšia sestrička a strčila mi injekciu do zadku a pritom mi oznámila, že mám byť nalačno. To už bolo na mňa veľa, tak som sa opýtala, že prečo.
Odišla sa pozrieť do karty a vrátila sa s tým, že to nie ja, ale pacientka na vedľajšej izbe, tak som sa pre istotu opýtala, či tá injekcia patrila mne… Našťastie áno, vraj na stiahnutie maternice.
Nepríjemná realita v nemocniciach
Chvalabohu v utorok ráno ma prepustili. Ešte jedna nepríjemná skúsenosť bola, že ešte som ani nedojedla raňajky a už prišla sanitárka, že musí prezliecť moju posteľ, lebo čaká nová pacientka a už sťahovala plachtu z postele, na ktorej som mala ešte veci. Tak som si rýchlo prehadzovala veci na stôl a takto som sa balila.
Žiaľ, realita v slovenských nemocniciach je krutá, človek sa tam cíti ako nesvojprávny. Rana na duši samozrejme zostane ešte dlho, verím však, že čo najskôr sa dám do poriadku a budem pripravená na ďalšie tehotenstvo, ktoré už bude úspešné.
(11 hlasov, priemerne: 3,80 z 5)
Loading...
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Večierka pre tínedžerov
Bábätká, ktoré spia s mamou, sú šťastnejšie
Váš tínedžer potrebuje spať toľko, ako batoľa
NsP Trstená
Ako zastaviť zvracanie
Zial tie iste svinstva sa robia aj teraz, piše sa rok 2020 a na oddeleniach robia este vacsie bezcitne svine na cele s vedenim oddelenia, primarov atd.
Tyka sa to ANTOLSKEJ – katastrofa
Túto tragickú skúsenosť mám aj ja ale na prístup v nemocnici sa nemôžem sťažovať ani pol slovom. Boli sme na izbe tri ,všetky spontánny potrat, a lekár, sestričky aj sanitarky boli veľmi v pohode a s ľudským prístupom.
Ach jaj, Vase riadky sa necitaju lahko. Situaciu, ktoru ste prezili by nechcel zazit nikto z nas. Nie je lahke to hodit za hlavu a zabudnut. Rada by som Vam vsak dodala optimizmus. Tehotenstvo je krasne obdobie plne pozornosti, novych zazitkov, lasky a nehy. Zial ano, stava sa, ze sa musi skoncit predcasne. Moja gynekologicka mi dokonca povedala, ze statistika hovori 1/4 zien. Je smutne a situacii to neprida na pohode, ze nas v ambulanciach beru ako kus masa, no treba ich z casti aj chapat. Clovek si pozrie spravy a tam info, ze na jednu sestricku pripada 30pacientiek, k tomu nizke platy a kazdodenna rutina z personalu robia robotov. Drzim Vam palce do buducna, nech sa rychlo zotavite fyzicky aj psychicky. Verim, ze dalsi zazrak,ktory k Vam pride si budete moct do sytosti vychutnat a zazijete stastny koniec. Zazente negativne myslienky a verte v svetlu buducnost:-)
aach, to sa tak zle číta….
musí byť žena silná, aby toto celé zvládla, plus prístup v našich nemocniciach, to je rana pod pás… drž sa a verím, že čoskoro! budeš šťastná
Ahoj Barbora,
prežila som pred pár rokmi niečo podobné, radosť, obavy, zákrok, smútok v duši a do toho všetkého “fasa” prístup personálu – ja na Kramároch, ale to je prašť jak uhoď…
Pomôže čas, prípadne ak treba aj nejaké vyšetrenia, a všetko sa to zahojí ďalším bábom – to moje je dnes už školáčkou 🙂
Želám aj Tebe, aby si sa dala do poriadku, pomaly sa z tej bolesti zotavila, a keď sa znovu objavia dve čiarky na teste, tak aj napriek obavám (ktoré zrejme prídu) aby si sa mohla znova tešiť. Nech Ti to všetko dobre nabudúce dopadne!