V poslednom období mám pocit, že dochádza k
Zahlteniu informáciami o tehotenstve a pôrode
– často aj protichodnými, ktoré však jednoznačne hodnotia, čo je „správne“ a čo nie, čo sa môže a čo nesmie a čoho všetkého sa treba báť.
Nárastu nárokov na získanie osvedčenia: „dobrý rodič“
Ilustruje to napr. názov knihy: „Rodičovstvo je veda“.
Teda rodičovstvo sa stalo odborom, ktorý je vysoko špecializovaný a určený len tým najzdatnejším.
Ako potom nemať pocit
Že som neustále hodnotená a musím podať výkon?
Že nie je možné dostáť všetkým, občas protichodným, náročným požiadavkám?
Že sa nemôžem spoľahnúť na svoju intuitívnu chuť niečo urobiť, keď výskumy dokázali niečo iné?
A pritom si myslím, že najlepšou prevenciou negatívnych skúseností v tomto období je možnosť sa rozhodnúť (akokoľvek), pocit kontroly nad dianím, zodpovednosť za rozhodnutia a dôvera v seba samu, že môžem robiť aj chybné rozhodnutia a je to tak v poriadku.
Odcudzeniu sa vlastným emóciám, telu
Výrok jednej tehuľky: „ako by som si mohla byť istá, že je bábätko v poriadku, keby mi lekár na každej poradni neurobil ultrazvuk?“, akoby vravel za všetko.
Potrebujeme ultrazvuk, aby sme vedeli, že je dieťa v poriadku, špeciálny test, či neporodíme predčasne, pôrodnicu s perinatologickým centrom, zaplateného pôrodníka, epidurál, aby sme nemuseli trpieť pri pôrode a umelú formulu, lebo nebolo dosť mlieka.
Samozrejme zovšeobecňujem.
Ale akoby sa rozdiely (extrémne polarity) medzi ženami stále vzďaľovali. Na jednej strane je „hi-tech“ prístup, na druhej strane „bio-eko-enviro“ matky, dva tábory, strieľajúce po sebe zbraňami ako „dobrá matka“ – „zlá matka“.
Dominancii „mýtusu krásy“ na poli ideálnej ženskej krásy
Krásna žena je žena s postavou 14. ročnej dievčinky, v podstate ešte bez sekundárnych pohlavných znakov.
O to ťažšie sa potom cíti spokojne v svojom tele a so svojou sexualitou tehotná a dojčiaca žena.
Tento posun ma najviac trápi práve v oblasti straty kontaktu so svojim telom a emóciami, pochybnosťami o sebe a vysokou mierou úzkosti a strachu spojenou s tehotenstvom, pôrodom a dojčením.
Akoby mizla spontánna radosť z tehotenstva,
zo zaguľacujúceho bruška, z plných prsníkov a z priameho kontaktu s bábätkom.
Mamky majú strach chytiť svoje dieťa, dať si ho len tak nahé do náručia, „pricapiť“ ho k prsníku a
Pekny