Ako sa rodia prasiatka na západe

Ešte stále mám živo v pamäti (och, po toľkých rokoch!!!), pocity z pôrodu môjho prvého syna. Hluk, chaos, vysvietené neónky, nespočítateľné množstvo vyšetrení, sála plná prístrojov a úplná bezmocnosť. Absolútna dôvera v ľudí v bielych plášťoch (Cisársky rez je faaaaakt dobrý!!!) a nakoniec len pocit poníženia, dieťa kdesi inde,  popôrodný plač, bolesti…

No, ale nie o tom som dnes chcela písať…

Dnes vám napíšem príbeh, ktorý nám rozprávala Elisabeth Geisel, pôrodná asistentka z Nemecka.

Uprostred noci Elisabeth zobudil telefón.

„Rodíme… “ – ozvalo sa v ňom.
Nie, nevolala ďalšia mamička. Bol to majiteľ prasačej farmy. Elisabeth totiž pred časom prejavila túžbu vidieť, ako sa rodia malé prasiatka. A tak, ešte nezačalo ani svitať, naštartovala auto a vybrala sa na farmu.

Zaparkovala a v úplnom tichu sa rozhliadala, kam vojsť. Z dverí „chlievika“ vystrčil hlavu majiteľ a kývol na ňu.
„Psssssssst…“ – priložil si prst na ústa. „Pomaly a potichúčky…“

Keď vošli do priestrannej budovy, Elisabeth sa neubránila úsmevu.

Každá svinka mala svoju priestrannú „kóju“, v ktorej „v súkromí“ čakala na pôrodné bolesti. Na čistej mäkkej slame. Čo však bolo najzaujímavejšie a vyvolalo ten úsmev? Červené svetlo. Nad každou „bunkou“ svietila matná červená žiarovka – náladovka. 

Potichučky sa prikrádali k časti, z ktorej sa ozývalo funenie prasnice. Ležala na boku, oči zavreté a „pracovala“. Vždy keď vychádzalo na svet nové prasiatko, tak si spokojne zafučala, skontrolovala ho a… rodila ďalej…

Elisabeth s majiteľom stáli opodiaľ, pripravený pomôcť, ak by bolo potreba. Nebolo. Prasnica bez problémov priviedla na svet niekoľko mladých ružových klbiek.
„Už sú všetky vonku.“ – skonštatoval majiteľ. „Musíme ísť“.

Ale Elisabeth sa nechcelo: „Ešte placentu“ – chcela vidieť „celý“ pôrod.
„Nie, nemôžeme tu ostať. Potrebuje absolútny kľud, inak ju neporodí…“ – prekvapil ju odpoveďou majiteľ.

A tak v chladnej noci čakali, kedy svinka porodí aj plodový koláč. Po polhodinke znovu vošli dovnútra, placenta už bola porodená, a maličké prisaté. Prasnica spokojne ležala a usmievala sa!!!

Alebo sa im to iba zdalo?

Majiteľ farmy ju ešte za všetko pochválil, prihováral sa jej, poobzeral sajúce prasiatka,  vymenil okolo slamu a priniesol čerstvú vodu…

Tož toľko o rodení prasiatok „na západe“… Keď to Elisabeth hovorila, nevedela som či sa mám smiať alebo plakať…

Chcela by som rodiť ako…