Tehotenské finále klope za dverami a ja si klopem na čelo: mám pocit, že ja je niekto iný, ja nemôžem byť toto emocionálne rešeto. Kedysi rozhladená, uvedomelá, inteligentná žena. Dnes angorák s krvavými očami, šošovky mi idú vypadnúť na dlážku spolu s kýblom sĺz, len kvôli nevydarenému koláču.
Nikdy som nemala ambíciu byť gazdinkou roka. Ak láska prechádza cez žalúdok, stačilo mi na úvod urobiť pár palaciniek a bola ruka v rukáve. Odvtedy mi varí môj milý. S láskou a radosťou.
Odmala sa obšmietal okolo mamy v kuchyni, takže triky typu, že sneh treba šľahať dovtedy, kým nebude v miske stáť hore nohami, že rezne sa nemajú pri vyprážaní obracať vidličkou, aby z nich neutiekla šťava alebo že chladničku je najlepšie umyť octovou vodou, mne žene odovzdal on, muž.
Akoby sa nechumelilo.
Áno, doba je všelijaká, náchylná vybíjať nám z hlavy zakorenené predsudky o tradičných rolách muža a ženy. Chumelí sa skôr vtedy, keď sa nájde chlap ako môj dedo, ktorý si bez babky nedokáže urobiť ani len čaj.
Moderné dievčence nevedia uvariť vajce na tvrdo a novodobí chlapci majú problém zabiť klinec do steny alebo vymeniť žiarovku. A je to ok, poskladať ikeácky nábytok a napiecť krtkovu tortu sa dá unisex, kto by dnes preto trpel komplexom menejcennosti, že môj muž vie všetko, aj to, aj ono a ja nič?
Veľa kriku pre nič
Už zase raz sa mi “nič” nepodarilo, piškótové cesto sa tvárilo ako čistá guma, maslová plnka sa zgrcala a želatína sa prepadla o tri poschodia dole, až pod biskvit. A ja, miesto toho, aby som veľdielo s prehľadom hodila do záchodovej misy, som sa rozplakala.
Viem, koláč ako koláč. Veľa kriku pre nič. Ale to všetko to “brucho,” ktoré si jedného dňa už nebude predo mnou rásť, ako sa mu zachce, ale ktoré si budem držať na rukách, na prsiach, ktoré budem viesť za ruku. Nemám ani šajnu, čo svojmu potomstvu odovzdám. Čo mu dám, čo mu ponúknem? Budem to vedieť? Budem na to mať, keď ani koláč neviem upiecť?
Máta ma
A tak ma máta toto moje tehotenské blues, a že mám pochybnosti sama o sebe, radšej nikomu nahlas nevravím, tobôž nie mužovi, ktorého podozrievam, že by možno za mňa aj lepšie porodil. A ja si naopak ani štipku neverím.
Do koláča mi padajú slzy: aká budem mama, či budem dosť dobrá, či môžem byť dosť dobrou pre svoje bábätko, aj keď sa mi častokrát to, či ono nedarí. A keby len koláče.
Máta ma, či je toto ozaj normálne alebo som len nejaký divný tehotenský druh, ktorého máta nad bruchom a nad koláčom…
(30 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Nie si v tom sama
to sa nám bruchaticiam skrátka stáva. Ja som sa takto rozplakala asi mesiac pred pôrodom, keď som našla v práčke s bielym prádlom jednu červenú ponožku… a všetko do ružova. Tiež mi napadlo, aká budem mama, keď ani prať neviem 
Hormóny sú sviňa, roztočia to s nami ako roztoče. Teraz sa na tom už len smejem.