Stojím pred finišom a ani sa to nezdá, že už nemám ako počítať mesiace – leda tie, čo sú za mnou so všetkým všudy. Počítam dni…

Tak, a je to tu. Som ťažká a riadne už nemotorná, čo pri mojej vrtuľovej povahe a vnútornému motoru bez bŕzd je trošku ťažké prijať. Už nezabúdam, že…

foto: isifa A hop – prešupli sme sa do štvrtého mesiaca Mojich neuveriteľných šesť kíl navyše napriek tomu všetkému divnému nechutenstvu sa pekne čnie nad tým,…

Tak sa nám to pekne prešuplo. Už nik nepochybuje o tom, že to, čo zo mňa vpredu vidieť, je niečo iné, ako maximálne pribratie v nelichotivých partiách……

Fakt rozmýšľam, či to vôbec písať. Nie, nič sa nezmenilo z hľadiska nášho – tým myslím rodinného – postoja k bobánkovi, z našej radosti, z našich neustálych pokusov komunikovať…

Niekto sa za mňa asi veľmi modlí – lebo moje rozbláznené kŕčové žily prestávajú bolieť. Niežeby som mohla skákať ako srnka, chôdza je stále obmedzená…

Foto: isifa Ešte stále mi je zle. Ešte stále spím. Ešte stále nevládzem dokopy nič. Ešte stále sa tu hromadia kopy všetkého, čo predtým hyperakčná mama…

Foto: isifa „Mám tam už ísť?“ Pýtam sa každý deň pobavene svojho milovaného. Reč je o mojom gynekológovi, u ktorého som nebolaaaaaaaa…. jaj, no asi štyri roky….