Keď sme dorazili na pôrodnú sálu, najprv nechcel ísť dnu. Sestrička sa zasmiala, že ak chce, nech skočí zatiaľ na kávu, ale ja som sa naňho oborila, že na dieťa sme boli predsa dvaja, tak nech sa správa ako chlap. Jasné, že to bola chyba.
Muž zostal, ale ako keby tam byť nechcel. S lekárom a sestrami skoro nekomunikoval, mechanicky mi podával veci, odmietol byť v miestnosti, keď som mala vyšetrenie.
Náš problém s mužom začal po pôrode, po pár mesiacoch sa rapídne zhoršil. Boli sme spolu už tri roky, z čoho rok manželia, keď sme sa rozhodli pre dieťa.
Synček bol náš vytúžený poklad, tešili sme sa naňho. Nikdy by som nepovedala, čo s naším vzťahom spraví pôrod.
Chcela som, aby ma pri pôrode držal za ruku
Keď som otehotnela, stále sme čakali, kým sa ukáže bruško. Spočiatku sme boli nadšení, muž si ma fotil, veľmi sa mu páčilo, že je zo mňa mama.
Od siedmeho mesiaca som začala veľmi priberať, takže som pred pôrodom vážila o takmer tridsať kíl viac. Bola som nervózna a podráždená.
Cítila som, že mužovi sa to nepáči, ale stále som sa utešovala, že po pôrode sa dám do poriadku a do pohody. Potom som muža proti jeho vôli presvedčila, že ísť k pôrodu bude najkrajší zážitok v živote.
Verila som, že si ma bude viac vážiť, a že ma bude nosiť na rukách za to, čo som zvládla.
Muž sa bránil, ale keďže všetky kamarátky mali oteckov pri pôrode, a každá jedna vravela, aké to bolo neskutočné, chcela som to tak aj ja.
Vravela som mu, že stačí, ak ma bude držať za ruku, lebo ja to bez neho nezvládnem.
Z pôrodu katastrofa
Keď mi doma začali kontrakcie, nemyslela som na nič iné, len nech už to mám za sebou. Muž ma viezol do pôrodnice a videla som, aký je nervózny.
Keď sme dorazili na pôrodnú sálu, najprv nechcel ísť dnu. Sestrička sa zasmiala, že ak chce, nech skočí zatiaľ na kávu, ale ja som sa naňho oborila, že na dieťa sme boli predsa dvaja, tak nech sa správa ako chlap. Jasné, že to bola chyba.
Muž zostal, ale ako keby tam byť nechcel. S lekárom a sestrami skoro nekomunikoval, mechanicky mi podával veci, odmietol byť v miestnosti, keď som mala vyšetrenie.
Kontrakcie trvali nekonečné hodiny a ja som už bola zúfalá. Muž zakaždým, keď bolo niečo treba, bežal pre sestru.
Prečítajte si aj: Hormonálne ródeo v tele ženy o pôrode
Konečne sme sa ocitli na pôrodnej sále. Držala som muža za ruku, ale on sa tváril úplne zdesene a nedíval sa na mňa.
Pôrod sa zasekol, muža poslali von a posledné, čo si pamätám bolo, že na sále bol chaos a sestrička na mňa kričala: „Tlačte!“
Moja úľava, keď malý zaplakal, bola neopísateľná.
S príchodom domov nastal chlad
Niekto zvonku by povedal, že všetko je, ako má byť. Ale ja som cítila, ako muž ochladol. Chodil najmä za synom, ja som sa cítila ako tá druhá.
Za celý čas v pôrodnici ma ani raz neobjal, nepovedal nič pekné. Verila som, že sa to poddá s príchodom domov. Prvé sklamanie prišlo, keď mi muž doma nič nenachystal. Žiadne bolestné, ani kvety.
Moja svokra ho s humorom podpichla, či si nič nezaslúžim. Na čo jej on povedal, že si zaplatil pekných pár hodín v pôrodnici, a mne nadštandard. Celú noc som preplakala a nevedela som sa z toho dostať.
Ale muž sa príkladne staral o syna, vstával k nemu, zavolal domov laktačnú poradkyňu, keď sme mali problémy s dojčením. Ani s koncom šestonedelia sa však nič nezlepšilo a muž ku mne proste zľahostajnel.
Čipkované prádlo ani víno to nevyrieši
Keď mal malý štyri mesiace, panoval medzi nami totálny chlad. Od konca šestonedelia, keď mi doktorka povedala, že sa v pohode môžeme vrátiť k sexuálnemu životu, som sa veľmi tešila, že budeme opäť zamilovaný pár.
Začala som chudnúť, namiesto upratovania som cvičila, šla som ku kaderníčke. Až do tých štyroch mesiacov som napätie medzi nami pripisovala hormónom a nevyspatiu.
Avšak muž ako naschvál zostával večer pri telke, keď som si šla ľahnúť, alebo si zapol počítač a pracoval. Skúsila som rady kamarátky.
Nakúpila som víno, pekné prádlo, malého som unavila, aby v noci spal. Môj muž na to zareagoval konštatovaním, že dojčiace ženy by piť nemali. Pravidelne začal spávať v obývačke a moje sebavedomie šlo do hája.
Prečítajte si aj: Ocko pozerá futbal, bábo plače, mama má baby blues
Keď som skúšala rozhovor, na rovinu mi povedal, že nemá chuť a nevie sa nútiť. Odbornú pomoc odmietal. Zo strachu, aby som sa nezosypala ja, a neprišla aj o to, čo mám, som na terapiu šla sama.
Najlepšia pomoc
Stačilo prvé sedenie a cítila som sa ako normálny človek. Konečne som sa mohla vyrozprávať, poplakať a povedať niekomu, čo sa deje. Mala som pocit, ako keby som žila dlho v tme a konečne niekde našla svoje staré ja.
Až dovtedy som si nepripúšťala, že by problém mohol byť aj inde ako v mužovi. Teraz som konečne začala riešiť samu seba a bolo to úžasné.
Aj muž videl že sa niečo deje a nastal pomalý obrat. Po pár mesiacoch naznačil, že na terapiu môžeme ísť spolu. Ten prvý raz som mala pocit, ako keby som opäť spadla do čiernej diery, v ktorej som po pôrode bola. Muž bol veľmi otvorený.
Hovoril o tom, ako som sa zamerala len na seba, ako sa cítil pri pôrode, ako mu celý zážitok bol nepríjemný, ako nevedel pochopiť, prečo sa správam tak, ako sa správam.
Hovoril aj o pocitoch voči mne, ako som sa zmenila vnútorne, a on to nevie prijať. Chvíľu som myslela, že je to koniec. Potom však povedal, ako ma ako matku obdivuje, a že napriek tomu je rád, že má dieťa.
Pre nás začala dlhá cesta, sme len na začiatku. Tie pocity stále nie sú dokonalé, ale postupne sa obnovuje aj intimita. Preto všetkým mamičkám odporúčam, aby vždy pri problémoch vyhľadali odbornú pomoc.
Mne to zachránilo manželstvo. Čo sa zdalo ako malý problémik, bol nakoniec obrovský problém. Teraz sa cítim ako mama aj manželka istejšie, pokojnejšia a hlavne viem, že problémy sa nikdy nesmú odkladať.
