Hormonálna nerovnováha, množstvo pocitov, únava a nové povinnosti často prispejú k tomu, že sa žena niekoľko týždňov po pôrode, keď prvotné dojmy opadnú, začína cítiť vyčerpane a nervózne.
Lekári toto obdobie nazývajú baby blues a radia mamám zvoľniť zo svojich očakávaní, požiadať o pomoc okolie, a počkať, kým nahromadené emócie odznejú samé.
Mamička Linda pozná tento stav dôverne a vie, ako si s ním poradiť.
„U mňa začali negatívne pocity veľmi skoro. Naša dcéra bola pre nás prekvapenie a ja som na novú rolu asi nebola pripravená. Manžel sa tešil, ale ja mám pocit, že som celé tehotenstvo len hrala takú tú v pohode mamičku.
Bolo mi ľúto, že odídem z práce, lebo som mala rada kolegov, že budem rodiť v lete a musím sa vzdať dovolenky, že budem priberať. Viem, že sú to pre niekoho blbosti, ale ja som to v tej dobe veľmi citlivo vnímala.
Hlavne sme sa museli presťahovať z prenájmu do väčšieho bytu a ja som tú zmenu ťažko niesla.
Potom som sa ale naladila takými vecami ako kúpa detského oblečenia, zariaďovanie detskej izby a ja som sa začínala tešiť na životnú zmenu.
Pôrod nás zastihol pred termínom a ja som rodila sekciou, čo som vôbec nečakala. Prvé hodiny po pôrode som sa cítila doslova ako po operačnom zákroku, a keď mi malú doniesli, cítila som len vyčerpanie a nechuť.
V pôrodnici som kvôli komplikáciám strávila viac ako týždeň a domov som sa nenormálne tešila.
Priniesť si bábätko do spoločného bytu je pre väčšinu rodičov krásny zážitok, ale u mňa sa nedostavili žiadne návaly nadšenia. Najviac ma mrzelo, že som to nedokázala nijako zmeniť, ani kvôli Natálke, ktorá bola krásna a zdravá.
Muž mi povedal, že čoskoro sa naladím na nový režim a budem sa cítiť lepšie. Že si len potrebujem zvyknúť.
Spočiatku som sa držala, ale zo dňa na deň koncom šestonedelia mi to celé spadlo na hlavu. Mala som pocit, že muž je cudzí človek, ktorý trávi celé dni v robote, príde večer, zapne futbal alebo číta noviny, a mňa totálne ignoruje.
Malá stále plakala, nešlo nám dojčenie, nespala a ja som mala hrôzu ísť s ňou čo len na prechádzku. Bála som sa, že bude plakať, a všetci ma budú odsudzovať ako najhoršiu matku na svete.
Mala som nervy, že máme všade bordel, tak som sa pustila do upratovania, a po niekoľkých minútach to vzdala.
Z vyčerpania som kričala na muža, že mi nepomáha, a zo dvakrát som okríkla aj malú, nech už neplače. Proste hrôza!
Najhoršie pocity som mala zo seba. Cítila som sa zanedbaná, celý deň v teplákoch, mala som desať kíl naviac, a akosi mi nedochádzalo, že po pôrode je to normálne.
Na druhej strane som sa nedokázala prinútiť normálne jesť, nebola som schopná dať malú na chvíľu mužovi a zájsť trebárs do obchodu pre mlieko alebo si spraviť pauzu.
Mala som pocit, že musím byť doma a vybojovať si to celé sama. Niekedy som zúfalo túžila vypadnúť medzi ľudí a neriešiť žiadne povinnosti. Uvažovala som, či do nášho nového bytu a v novej životnej úlohy vôbec patrím.
Stačilo, aby zavolal mame, že so mnou niečo je, a už vedela, o čo ide. Okamžite ma poslala k mojej obvodnej, ktorá mi predpísala nejaké vitamínové doplnky a naordinovala každý deň prechádzku.
Mama ma pozvala k sebe domov na „preliečenie“. Vzala si dovolenku, varila mi, prela malej veci a ja som mala za úlohu sa každý deň osprchovať, učesať a venovať Natálke.
Na prechádzky sme chodili do lesa a celé dni trávili na čerstvom vzduchu.
Mama mi vravela, že baby blues mala v jej generácii skoro každá žena, keďže muži vtedy nijako nepomáhali a ona sama bežala z pôrodnice rovno k hrncom a práčke. Ale vtedy sa o tom nehovorilo.
U mamy som sa dávala dokopy niekoľko týždňov, potom sme s ešte maličkým bábätkom vyrazili na predĺžený víkend do Tatier.
Mala som pocit, že som sa konečne vrátila do sveta, medzi ľudí, že robím niečo pre seba a konečne aj pre rodinu.
Po návrate domov som sa pozvoľna začala dostávať do normálu, zlepšovala sa mi nálada, získala som sebavedomie. Pomohlo aj to, že som sa aspoň z domu na pár dní v týždni opäť zapojila do pracovného procesu.
Nepríjemné pocity z baby blues odznejú, ale vám z prvých týždňov s dieťaťom môžu urobiť čiernu dieru. Nenechajte sa prevalcovať a nečakajte, kým zmiznú. Mama si zaslúži pekné spomienky na prvé týždne s dieťaťom.
Druhý raz by som určite znížila nároky na seba, netlačila by som na pílu len preto, že dnes si každý tehotenstvo a materstvo „musí“ užívať. Za lekárkou by som šla po niekoľkých dňoch, nie týždňoch.
A hlavne by som si dala čas zotaviť sa, dať sa dokopy. Spätne nechápem, ako som si mohla myslieť, že budem mať pár týždňov po pôrode dokonalú postavu, a budem žiariť šťastím.
Úprimne si myslím, že aj keď máte novorodenca, ak sa doma začínate dusiť, vyberte sa na pár dní preč, za oddychom, do prírody. Neseďte a neutápajte sa v žiali.
Môj muž k baby blues pridal len jednu poznámku: „Mal som ťa vtedy viac chváliť, podporiť a pýtať sa, nie tvrdiť, že to bude v pohode.“ Tak vidíte, veľa záleží aj od prístupu otca."
Odosielam Váš hlas...
O AUTOROVIMarcela BeňováVášnivo rada píšem, inšpiráciu zbieram najmä doma. V tom mi pomáhajú moje dve malé slečny. Voľné chvíle trávim najradšej pri knihách, kvalitných filmoch a na dobrodružných výpravách s rodinou. Nikdy neodmietnem kávu a dobrý rozhovor. |
