Už čoskoro

To bolo rozruchu, keď mi Ivica oznámil, že už čoskoro budem rodiť. Pre tých, ktorí s Ivicom ešte nemali tú česť, je to môj gynekológ. Nie veštica. Pánajána, tri týždne pred termínom, takáto správa. Prečo ma vždy zaskočia veci, ktoré iní berú ako samozrejmosť? Veď čo sa dá čakať na sklonku tehotenstva? Žeby pôrod?

„Do potravín ja nejdem,“

dávam Chalanovi na známosť svoj nový status. „Som na centimeter otvorená, nebudem riskovať, že porodím pri mrazáku s morskými príšerami.“ Chalana hneď zaujme ten centimeter. Že čo z toho akože vyplýva, či má baliť do pôrodnice, či má vypražiť rezeň na cestu alebo čo teda. Ale ja vôbec netuším, čo z toho akože vyplýva. Wikipédia zatiaľ nemá na konte heslo „na centimeter otvorená.“ Skrátka to môže byť dnes, zajtra, o týždeň.

„Už čoskoro,“

zopakoval mi Ivica o týždeň. Na tamten týždeň to isté. Už čoskoro, vypočula som si v deň termínu. Opakovaný vtip prestáva byť vtipom, nie? Najviac ma na tom „už čoskoro“ štvalo, že som sa musela vyexpedovať z ostrova na pevninu. Chalan cúvol pred jugom, typickým vetriskom toho ročného obdobia. Okrem dažďov prináša so sebou aj vlny rozťahujúce sa po mori ako sopel. Pár dní nepremávali trajekty, bolo rozhodnuté. Nasťahovali sme sa do penzióna v meste kúsok od pôrodnice. Majiteľ bol zhovievavý, necukalo mu nervy, čo keď mu plodová voda vyduje parkety. Veď napokon bol z toho už čoskoro taký účet za pobyt, že by si pokojne mohol zrekonštruovať aj strechu…

„Tak skoro to nebude,“

každý, kto ma stretol, sucho skonštatoval. Iné tehotné bombardujú otázkami typu „už?“ alebo „ešte nič?,“ ja by som sa načakala. „Ty že ideš rodiť?“ pýta sa ma kaderníčka. „Ja som také brucho mala v šiestom mesiaci. Ale je pravda, že môj Vito mal viac ako päť kíl a miesto dupačiek dostal rovno školskú tašku.“ Gynekológovia – amatéri by ma najradšej presvedčili, že budem tehotná aspoň rok ako kobyla. Alebo minimálne desať mesiacov ako Ingrid Bergman s dvojičkami. Keď ma Ivica poslal na nedeľné CTG do nemocnice, cez víkend totiž neordinoval, bola som z toho pomaly otrávená, že načo.

„Môžem ísť domov,“

hovorím Chalanovi po inkriminovanom nemocničnom CTG. Skôr, ako upadol do letargie, preberám ho dovetkom: „Ale po veci. Môžem si zobrať veci a rýchlo nazad. Lebo rodím. Akože dnes. Bábätku vraj už nie je celkom komfortne.“ A to som pôvodne chcela z nemocnice odísť, lebo ma nebavilo čakať, kým sa dostanem po troch hodinách na rad. Nie ako u súkromníka Ivicu, že hneď, pusa a čau. Aj tie prístroje vyzerali ako dva dni pred vyradením z evidencie. A ten môj dokonca nefungoval. Alebo? Ukázalo sa, že fungoval. Niečo iné nebolo v poriadku. Okolo mňa sa odrazu nakopilo priveľa plášťov.

„Dnes alebo nikdy,“

mrmlali si bieli. Moje telo sa tvárilo síce ako Sovietsky zväz pred rozpadom, ale „perestrojku“ museli vyvolať umelo. Vojenská operácia s názvom sekcia by pripadala do úvahy, ak by sa režim napriek liekom neuvoľnil. Takto to premysleli súdruhovia v plášťoch. Nič proti Gorbačovovi, ale bola som trochu zmätená. Človek sa deväť mesiacov pripravuje na túto chvíľu a keď je odrazu tu, má pocit, že sa to deje niekomu inému. Celý čas si predstavoval tie najnevhodnejšie miesta, kde by mu mohla odtiecť plodová voda, tak intenzívne rozmýšľal nad slovom „poslíčky“, že neodolal kúpiť si nové hodinky, nech to má úroveň, keď prídu tie „ozajské.“ Z okna domu vidí, akú silu má príroda, že proti nej neradno bojovať, lebo si spraví, ako ona chce, a v tom duchu očakáva, že sa ozve s príchodom na svet aj nový život.

Päť minút,

nič viac, som potrebovala, aby som z nemocnice na chvíľu vypadla. Päť minút mi hádam dáš, prihováram sa malému nekomfortnému bruchu. Päť minút, aby som sa nadýchla. Nech si to v hlave usporiadam, že teda je to tu. A popritom si zoberiem tie papuče, na ktoré Lidka nedala dopustiť. A teda dobre, môže sa ísť úradovať…