Tretí pôrod – najstresujúcejší zážitok (2. časť)

Prvá časť tohto pôrodného príbehu opisuje príjem do pôrodnice, pokračuje prvou dobou pôrodnou:

Cestou do nadštandardného pôrodného boxu (mierne útulná miestnosť) si frflú medzi sebou – necháme ich tam a máme pokoj. A ja v duchu jasám – presne to som chcela. (Vedela som, že už si viem poradiť aj sama a nechcela som žiadne medicínske zásahy.)

Vyhliadnem si pôrodnú asistentku

Môj plán bol taký, že o 7:00, keď sa vymenia služby, si vyhliadnem nejakú pôrodnú asistentku, na ktorú budem milá a s ktorou sa dohodnem, že odvedie môj pôrod.

Pri druhom pôrode sa mi totiž stalo, že som sa takto dohodla s PA. Zrazu o 19:00 mi prišla popočúvať brucho a zahlásila, že ide domov, že príde druhá PA. To bolo ako…ako…ani neviem ako čo! Viete si predstaviť ten pocit??? Prehovárali sme ju, nech ostane, ale nedalo sa. Ide jej posledný autobus, doma ju čakajú deti….Porodila som potom o 20:00 s doktorom a úplne inými PA.

V drahom pôrodnom boxe bola žinienka, fit lopta, kreslo.

Snažila som sa usalašiť. Kľakla som si na kolená, zadok spustila čo najnižšie a keď prišla kontrakcia, tak som pôrodné cesty uvoľnila, otvorila, nebránila som sa tomu ako pri predošlých pôrodoch. Zrejme aj preto som veľmi rýchlo zacítila, ako to postupuje, že to dieťa naozaj klesá, že začínam mať tlaky na konečník. Pri ďalšej kontrakcii som už mala aj nutkanie tlačiť. Zakričala som na manžela, nech niekoho zavolá.

Mamička vylezte si na stôl, rozkročte nohy…8 cm. Ešte musíme počkať….odišli.

II. doba pôrodná

Scenár č.1 – ako to mohlo vyzerať

Zliezam zo stola, zaujmem svoju kľačiacu polohu na žinienke a dieťatko krásne, pomaličky, za asistencie pani gravitácie vytlačím do doktorkiných rúk.  Dieťatko si priviniem na hrudník a všetci šťastní počkáme, kým dotepe pupočník a hrdý otecko ho prestrihne.

V pôrodnici zliezť zo stola??? Nezmysel. Scenár treba prepísať.

Scenár č.2 – ako to mohlo vyzerať

Chytím manžela za lakeť a vrátim sa do tej svojej novoobjavenej polohy. Je to nejaká divná poloha, niečo ako na poloboku, ale hlavné je, že mi to robí dobre. Počkáme na kontrakciu, zatlačím, a už je hlavička v pôrodných cestách. Kontrakcia ustala, ja sa vydýchavam.

Doktorka kútikom oka sleduje minúty, pretože podľa nej to nesmie trvať príliš dlho. Poradí oteckovi, nech mi pomasíruje bradavky. Skúša poradiť aj mne nejakú inú polohu, ja však odmietam. Po chvíli prichádza ďalšia kontrakcia a hlavičku krásne, pomaličky, vytlačím.  Priviniem si dieťatko na hrudník a všetci šťastní počkáme, kým dotepe pupočník a hrdý otecko ho prestrihne.

Scenár č.3 – ako to vyzeralo v skutočnosti

Chytím manžela za lakeť a chcem sa vrátiť do tej svojej novoobjavenej polohy. A tu zrazu krik – rovno ležte, netočte sa! Držím sa manžela ako kliešť. Manžel zrazu netušil, koho má počúvať. Doktorku, ktorá kričí – ROVNO! Či manželku, ktorá kričí – AAAAAAAAAA. Keďže manželka nebola schopná vyriecť slovo na svoju obhajobu, a doktorky boli neúprosné, manžel ustúpil. Pustil ma.

Ani neviem ako, prišla taká fajná kontrakcia, podarilo sa silno zatlačiť a hlavička zostúpila do polovice. Zrúkli na mňa – ide hlavička, zatlačte ešte! Lenže ono to prestalo.

Pauza medzi kontrakciami.

Okamžite zatlačte, chcete aby sa Vám narodilo dementné dieťa? Nekričte, dýchajte. Chyťte sa za kolená! Musíme zatlačiť na brucho. (Už mi chcela priľahnúť brucho, ale našťastie manžel ju odsunul, že to spraví on a našťastie mi to robil spôsobom, proti ktorému som neprotestovala. Aj keď oveľa radšej by som bola, keby ma chytil za ten sprostý lakeť.)

Takže všetci na mňa kričali, ja som tam ležala, vrtela sa, nemohla sa ani poriadne nadýchnuť a zatlačiť, doktorka sa začala vo mne vŕtať rukami a snažila sa vytiahnuť hlavičku. Manžel celý bledý sa tuším naozaj zľakol, že to dieťa môže byť dementné.

Nuž ale nakoniec sa to podarilo.

Keď už mi nedovolili inak, tak som sa chytila za kolená a napoly tlakom, napoly doktorkiným ťahom dieťa vyšlo von. Hneď mi ho položili na brucho. Bolo fialové. Začala som ho hladkať, našťastie sa hneď nadýchlo. Zakričala som – dýcha, nestrihajte pupočník!

Už som odstrihla…

V lekárskej správe som sa neskôr dočítala: „Matka si neželá odstrihnúť pupočník. Dieťa po pôrode neplakalo, preto odstrihnutý.“ Nemám slov.

Nenechali mi ho koža na kožu, zobrali ho odsať, lebo to bolo straaaaaašne dôležité. Mňa zatiaľ zošívali.

Mala som ruptúru hrádze II. stupňa (cca 8cm). Stratila som pol litra krvi. Manžel má teraz pocit, že ako dobre, že mi nedovolil rodiť doma. Lenže on si neuvedomuje, že

doma by som SA nepotrhala.

Dieťa bolo rovnako veľké ako predošlé 2 a moje telo maximálne prispôsobené, cítila som to. Joj, pardon, doma by MA doktorka nepotrhala (tým, že do mňa pchala ruky aby vytiahla hlavičku.) Ešte som v niektorej správe čítala, že sa zasekli ramienka. Čo dodať – doma by mi bolo povolené zavrtieť sa.                                                              

Počas zašívania ležala Radanka v postieľke vedľa nás a celý čas mrnčala alebo plakala. Po zašití mi ju dali, hneď sa prisala a celé 2 hodiny bola prisatá na prsníku a bola taká kľudná a spokojná, že ma cíti.

Po 2 hodinách vyhlásili, že ma idú previesť na izbu, nemajú voľný nadšandard, takže manžel má ísť domov. To ma dorazilo. Vtedy som sa rozplakala a plakala som potom celý deň.

Šestonedelie

Na izbe som potom plakala tak dlho, a s nikým som sa nebavila, až ku mne poslali psychologičku. Tá musela mať skrytý diktafón, lebo v správe som sa neskôr dočítala presný prepis mojich slov.

V princípe bola milá, nemala som problém si s ňou pokecať, ale bolo to také o ničom, prázdne keci, nechápem, ako z toho mohla niečo vyvodiť. Zrejme išlo len o to, či nie som šibnutá 🙂 Záver bol, že je všetko v poriadku.

Po prevoze na izbu mi nechceli doniesť dieťa.

Stále len chlácholili, že po vizite… o hodinku… neskôr… opýtame sa… a pod. A ja som každých 5 minút zvonila na sestričku, že už chcem svoje dieťa. Nakoniec mi povedali, že no tak poďte si poňho sama. Bola v inkubátore, reku tu si ju môžete popozerať. Ja odtiaľto neodídem, kým mi ju nedáte. A sadla som si na stoličku. Išli sa poradiť s hlavnou sestrou, nakoniec mi ju obliekli a dali do vozíka.

Prišli ju zobrať na nejaké vyšetrenie. Idem s Vami! Pozreli sa na seba, ale keďže ma už poznali, hlavná sestra prikývla a mohla som ísť. To len prvý boj je ťažký, potom to už ide ľahko 🙂

Na 3. deň som sa vypýtala domov na reverz.

Keďže som bola celý čas „problémová“, ochotne sa ma zbavili. Takže v štvrtok 30.5. o 15:00 prišiel po mňa Martin.

Toto bol náš posledný spoločný pôrod. Mohol byť tým najkrajším zážitkom. Mohol byť mojím najlepším pôrodom. Mal na to všetky predpoklady. Až do chvíle, kým prišla doktorka. Vtedy svet zatienil veľký sivý mrak a z pôrodu mi ostala trauma, z ktorej sa budem veľmi dlho spamätávať.

Záver

Kde som spravila chybu? Čo som mala spraviť inak?

Celé moje štúdium bolo zamerané na 1. dobu pôrodnú. Vedeli sme s manželom presne, čo chceme (že nič nechceme). 2. dobu pôrodnú som neriešila. Myslela som si, že informovaný súhlas to zariadi. Poučila som manžela, že keď nebudem mať situáciu pod kontrolou, má dohliadnuť, aby nestrihali pupočník.

Prišlo mi to také jednoduché – mám 2 poistky, pupočník nemá šancu byť odstrihnutý. Kto mal tušiť, že slovenskí doktori sú schopní spackať ešte aj takú základnú vec? Situáciu vyhrotili do takého extrému, že sme boli obaja vyšachovaní.

Mala som si naštudovať aj 2. dobu pôrodnú?

Napríklad som až teraz zistila, že nie je také nevyhnutné kontrolovať, či je krčok úplne spotrebovaný. Keby som to tušila, tak nekážem manželovi, aby privolal personál a tlačím si sama podľa toho, ako a kedy to cítim, a nie kedy mi káže niekto iný.

Manžel vraví, že som mala byť na nich milšia, že sme mali s nimi viacej diskutovať a pripraviť ich na náš „alternatívny“ pôrod. Neviem…mala som? Zmenilo by sa tým niečo? Dovolili by mi tlačiť v inej polohe? Zmenili by svoj názor na trvanie vytláčania hlavičky? Pochopili by, že fialové dieťa NIE JE indikáciou na strihanie pupočníka?

Ach, toľko otázok, a žiadne odpovede.

Je za nevydarený pôrod naozaj zodpovedná žena?  Mám si to vyčítať? Alebo sa snažiť zabudnúť a povedať si, že veď aj tak to už bolo poslednýkrát…