RodímePôrodné príbehy

Prečo sú lepšie druhé pôrody ako prvé

 Takakika   04.05.2022   0

Na nášho prvorodeného sme týždeň čakali v zadarskom hoteli, pri druhom sme sa rozhodli podporiť slovenský turizmus. Rodila som v pôrodnici v Unesco meste, ktorú medzičasom zrušili. V Banskej Štiavnici.

Bola som už týždeň po termíne, ale plná optimizmu: možno práve pri tunajšom pivovare mi praskne voda a zahájime pôrod číslo 2, dúfala som. Po prechádzke štiavnickými uličkami na mňa došiel akurát tak hlad, ktorý som musela zahnať obrovskou zemiakovou plackou.

V noci zaúčinkovala. Asi to nebude iba taký syndróm dráždivého čreva, došlo mi v polospánku.

Shutterstock

 

Ako viem, že už rodím?

Je to len placka alebo fakt rodím? Ako druhorodička som to predsa mala rozoznať. To by však pri mojom prvom pôrode, umelo vyvolanom, nesmeli urobiť takmer všetko za mňa.

Naozaj som netušila, ako má vyzerať ozajstná kontrakcia, ako to bolí, keď pôrod prichádza sám od seba, prirodzene, za to som si dobre pamätala, že keď vám pichnú do žily oxytocín, aby spustili pôrod, bolí to ako sviňa. 

Kde tu mi mrsklo bruchom. Schovala som sa do kúpeľne, aby som mohla rozdýchavať tie asi-kontrakcie. Môjho muža zobudili nadávky, pretože v penzióne, kde sme čakali na pôrod, netiekla voda a ja som v sprchovom kúte stepovala na sucho.

Na ihrisko a do pôrodnice

Bolesti prichádzali a odchádzali, nebolo to nič katastrofické, aj keď sa vracali častejšie a mrzutejšie. Chlap priamo úmerne tomu chodil na balkón fajčiť. Keď poťahoval jednu za druhou, až zabúdal prísť dnu, vypočítala som si, že ak sú toto naozaj kontrakcie, tak sú asi pravidelné a môže ma odviezť do pôrodnice.

Dvojročný syn, ešte chvíľu náš jeden jediný, medzičasom vstal a celkom sa tešil, že oni, na rozdiel odo mňa, pôjdu na ihrisko. Pred nemocnicou nepustil ani slzu, to len mne sa chcelo drásavo zaplakať, herecký dojem bokom. Muž, celý trasľavý, sa ma pateticky spýtal, či to zvládnem.

Mám inú možnosť?

 

Letmo ma zahriala spomienka na prvý pôrod. Ako spolu hráme žolíka v izbe, ktorú tak neesteticky nazvali vzdycháreň, a mne kvapká z ihly do žily vyvolávačka. Tam sa ešte otec môjho dieťaťa držal, ale keď išlo do tuhého, ukázalo sa, že nemá konštrukciu stavanú na pôrody.

Skoro si rozbil hlavu na nemocničných obkladačkách, keď sa šmýkal odtiaľ von. Po tomto zážitku to chvíľami vyzeralo na koniec romance, zázrak, že sa funkčne rozpamätal, a ďalší, že vôbec bolo na ceste toto moje vytúžené druhé dieťa.

Vedela som, že teraz nebude žiaden žolík, ani sa nikto nerozbije na dlážke, že na to celé budem sama. Bez niekoho, kto by to spravil za mňa. Divné, ale tešila som sa na to.

Mala som pred pôrodom dosť času premýšľať, nechať v sebe vyhnisať a vyžrať všetko, čo som po prvom pôrode vytesnila. Chcela som tentokrát lepší príbeh, iné kulisy, iné obsadenie.

Vybrala som si dobrú pôrodnicu. Keď som o pol siedmej ráno zazvonila na zvonček, mala som v úmysle byť konečne, aspoň trochu a pre túto chvíľu, dospelá.

Pripravená rodiť

Izba pre sestry voňala rannou kávou. Dali mi pár kontrolných otázok – nie, neodtiekla mi plodová voda, a asi áno, mám kontrakcie, ale nie som si úplne istá.

Akonáhle som si ľahla a brucho mi obviazali ctg "pásmi," išla som od bolesti vyskočiť z kože. Spomienky na to, ako sa zvíjam v zadarskej pôrodnici, boli hneď živé.

"Fíha, nejako vám to tu lieta," uznanlivo pozrela sestrička na záznam plný hakov bakov.

Z izby, kde ešte stále sálala teplá káva, sestrička volala doktorovi, nech hodí kostrou, lebo majú pôrod. Vydýchla som si. Nie je to placka.

Shutterstock

 

Desaťminútovka 

"Mladá pani, desať minút a bude to," sľuboval mi práve zobudený doktor, očká trošku ešte zalepené.

Sestričky krútili hlavou, že "veď sem prišla taká vysmiata, a hen, už aj ide rodiť." Neviem prečo, nadobudla som z nich pocit, že mi asi fandia. Len mi nedovolili prejsť peši do pôrodnej izby, hoci bola na skok. Tuším to zobrali vážne...

Bolesti boli v norme, len keď som si sadla na pôrodný stôl, nemohla som si spomenúť na PSČ súčasného manžela, tak som slušne poprosila sestričku o odklad kvízu.

Doktor, celý "mladá pani sem a mladá pani tam," sa ma na dôvažok spýtal, či mám nejaké pôrodné želania.

"Porodiť," celkom neskromne som odvetila.

Pobavila som celý tím, išli ma tlmočiť aj sestrám z novorodeneckého. Také želanie tu vraj ešte nemali. Neverím.

Malá dráma vo finále

Sestra Zlatka, nomen omen, fakt zlatá, dýchala aj za mňa. Plným priehrštím obdarúvala ma komplimentami a pochvalami, a ja som jej to všetko zobala z ruky, vyzeralo to, že porodím na jeden šup.

Takmer to vyšlo, pokazil to len krik doktora, halten, halten, pupočná šnúra omotaná okolo krku. Dvakrát. Zakázala som srdcu, aby sa zomklo. Teraz na to nebudem myslieť. Čochvíľa ju prestrihnú, veď sme na finálnej čiare. Už sme na dotyk.

Doktorov hlas od náhlej úľavy spadol o pár oktáv nižšie. Dali si s nami rady, ešteže tak. V jednom momente sa cez môj výdych predral na svet jeho prvý nádych.

Moje dieťa zaplakalo do Štiavnických vrchov. Môj chlapec. Hneď zapadol do našej rodiny: iné mu nenapadlo na tomto svete ako prvé, len si nacikať rovno do úst.

Nebo sa ku mne nachýlilo. Znovu, ešte raz. Požehnaná medzi mužmi, vďaka Ti, Bože. Aj pre toto viem, že si.

Mrnká mi do ucha, kým doktor zašíva, čo sa dá. Dýchame si navzájom do tváre nosmi. On, celý pokrkvaný, zvráskavený. Ja, zaskočená ďalším novým dokonalým materiálom. Prvé sekundy hľadám súvislosti, podobnosti, rozdielnosti – v jeho tvári, v mojich pocitoch.

Či si mi len originál...

Sme si tvárou v tvár iba chvíľu a presviedča ma, že sa poznáme odjakživa. Na dôvažok tomu, celkom bez šrupúl, vedome či podvedome, našiel, čo potreboval, bez toho, aby som mu ukázala cestu k sebe: prisal sa mi na prsník. Zaťahujú sa nado mnou endorfínové mračná.

Neznesiteľná eufória bytia, kto to má ustáť?

Zložilo ma to. Pri pokuse odkráčať na izbu za bábätkom aj na totálku.

Zrazu sa nado mnou skláňajú tri hlavy. Nohy mi vykladajú hore. "Mali ste dobrú krv, neviem, prečo ste nám tu odpadli," nechápavo krúti krkom sestrička, po tom, čo ma vzkriesili. Mne jeden dobrý dôvod napadá, ale nechám si ho pre seba.

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 5.0 z 5. Celkom 31 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
O AUTOROVI

Takakika

More a červené tenisky. Najprv materská dovolenka na chorvátskom ostrove, ktorá sa pretiahla na osem rokov. Medzičasom presun rodičovských aktivít na pevninu s dynamikou, akú prináša život po strate blízkeho.
Najčítanejšie
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Tehotenský kalendár
Náš TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised