Chalan pri pôrode

Kamarátke visia na stene všakovaké fotky, jedna lepšia než druhá. Najlepšia je ale hádam tá, kde pózuje jej mužíček v nemocničnom kvádre. Vyškiera sa ako opica na banán, ťažko uveriť, že je v takej výdatnej psychickej kondičke len pár minút pred pôrodom svojho prvorodeného. „On im ten prevlek normálne ukradol, že si ho raz dá na karneval,“ hovorí mi a ja pri tom nahlas rozmýšľam, čo asi tak urobil chalan s tým svojim.

Moc sa v ňom neohrial.

Nehodil sa mu k pleti alebo čo… Viem, už som niekoľkokrát do éteru vypustila, ako to dopadlo s chalanom pri pôrode. Čaro prekvapenia je fuč, čítať ďalej bude ako pozerať sa na Toma Cruisa vo Valkýre, a naivne dúfať, že sa mu atentát na Hitlera zadarí a on prepíše dejiny. Ale aj tak by som chalanovi chcela venovať tieto riadky. Veľa žien svojim mužom ďakuje, že ich v tom nenechali napospas, nazýva ich spolu-rodičmi, lebo boli pri tom obaja, a teraz ich spája okamih, ktorý v repertoári neponúka žiadna zážitková agentúra. O tých druhých mužoch, ktorí tam chceli byť, ale neboli, nemohli, lebo by inak odpadli, je ticho, takým sa neďakuje.

„Bol statočný,“

pochvalami nešetrila svokra môjho bratranca, ktorý si odrodil svoje dieťatko pár dní dozadu. A čo, veď môj chalan tiež nie je citronáda, len skrátka on a pôrod nejdú dokopy… No nie. Nemá na to vlohy, ani stavbu tela, ani dosť nervov. Skúšam si ho znovu predstaviť, vybaví sa mi skôr farba obkladačiek v boxe ako jeho silueta. Možno to bude aj tým, že som si zložila okuliare, nech sa nedívam na to, čo sa so mnou deje. Niekto sa nepozerá, keď mu berú krv, ja vtedy, keď rodím. Áno, asi to bude tými mínus šesť dioptriami, že si ho pamätám len tak matne, ako sa tam pri mne zjavil, keď už išlo do tuhého. Chytil ma za ruku, ktorá sa mierne vlnila so zbytkom tela v rytme kontrakcie.

Moje tango argentino na pôrodnom stole práve gradovalo.

„Si si istý, že tu chceš byť?“ precedila som medzi zuby. Od rána som nič nejedla, bola som teda na pochybách, či ho omráčil môj dych alebo Let´s Dance vo všeobecnosti. Zrazu mal všetko napísané v tvári, kričali z nej vrásky, ktoré tam roky neboli, svaly mu zmeraveli, pohľad oťažel, vyzeralo to, že si vytrhá aj vlasy, ktoré nemá, vraj odkedy vybuchol Černobyľ. Na ten výraz mi okuliare neboli treba. Najprv sa vytratila všetka krv z celého človeka, vzápätí nato bol preč  aj on . Rýchly proces. Najviac ma dojalo, keď sa ma sestričky začali vypytovať, že to ako kam sa teraz vybral, veď už to je tu! (v tom prípade počkajte chvíločku, zídem zo stola a vyzistím…)

„Chce byť pri pôrode?“

zaujímali sa v súvislosti s nastávajúcim pôrodom rodinní príslušníci, instantní kamaráti zo sociálnych sietí, nečakane aj sestričky medzi papierovačkami pri príjme do pôrodnice. Všetkých som uspokojila, že hej. Chcel pri tom byť. Teda vtedy ešte chcel. Ja som si nebola na istom, či chcem, ale keď si bol istý on, tak prečo mu brániť. “No to za našich čias nebolo, muž pri pôrode,” povzdychla si moja mama, ktorá si zavolala do pôrodnice sanitku, lebo otec bol zrovna na týždňovke, keď som sa mala narodiť. Nič také, že sorry, “rodíme” neexistovalo. Len singulár rodím, a basta. Spoločný zážitok? Mama gúľa očami. Viem, ako to myslí. Zakaždým ma trochu pošteklilo pomyslenie na to, že chalan tam bude, že ma zažije v rozpoložení, ktoré si sama netrúfam odhadnúť. Kritická chvíľa vždy nastaví zrkadlo, bála som sa obrazu, aký o sebe uvidím.

Chalan bol na tom rovnako.

Len nefilozofoval nahlas. Sústredená sama na seba som si nevšímala, ako to prežíva on. Nepripúšťala som si, že má možno stres oveľa väčší ako ja, že kým ja myslím na to, ako budem otrasne vyzerať, on skôr na to, čo si počne s vlastnou bezmocnosťou, keď mi nebude vedieť pomôcť. Možno kým ja som si predstavovala, že sa ma po takom zážitku nebude chcieť dotknúť, on si v hlave prehrával film, ako by zahrdúsil aj poslednú upratovačku v špitáli, keby sa mi niečo stalo. Keby sa stalo niečo nášmu bábätku. Celkom som na neho zabudla. Zabudla som preto, lebo mi dovolil zabudnúť. Lebo ma svojim správaním presvedčil, že to ja som tá dôležitá, nie on.

“Vyzerám dobre?”

bol jeho obľúbený vtip, keď sme začali debatu o tom, čo budeme robiť, keď to na mňa príde. To bola totiž otázka jeho kamaráta, keď sa so ženou naveľa naveľa vybral do pôrodnice. Odtiekla jej plodová voda, ale prioritou bolo ratovať parkety, žeby ich nevydulo. Kým rozdýchavala kontrakcie, on sa sprchoval, holil, voňavkoval. “Vyzerám dobre?” bola už len čerešnička na torte vrámci jeho príprav. Nie jej príprav. Ale držal sa pri pôrode statočne…

Ďakujem,

že si tam bol. Pri mne v čakárni s kakaom, pri mne vo vzdychárni s kartami, pri mne v boxe, pri mne na schodoch pred pôrodnicou, pri mne pod oknami pôrodnice, pri mne v jej okolí, keď Ťa personál schizofrenicky raz púšťal dnu, že “slobodno” a raz Ťa porúčal preč, že tam nemôžeš zrovna byť, že sa máš ísť najesť, vyspať, fajčiť, piť, lebo tak skoro to nebude. A keďže si nevedel, čo so sebou, hrýzol si si aj nechty na nohách, ktoré dodnes nie a nie narásť. Ďakujem Ti za ten výraz tváre, ktorý si mi venoval v boxe, viem, že tango argentino zrovna nie je Tvoj štýl, Tvoj štýl je skôr naplniť ma pocitom, že tam ozaj so mnou si, že nie Ty, ale ja som tá dôležitá.

Ilustračné foto: sxc.hu