Pôrodná amnézia

Na čo všetko si spomeniem, keď príde reč na pôrod? Napríklad na rozohratú partiu žolíka, ktorá ostala na stole. Na čokoládu od Mikuláša, pozabudnutú v čižme. Na slabé raňajky. Na to, ako v ten deň svietilo slnko. Ako mi v čakárni pred pôrodnicou padol cukor (tak tomu hovorím, keď mám nervy) a ako to muž zachraňoval kakaom z nemocničného automatu.

Vybavujem si tváre, ktoré inokedy zvyknú po chvíli zblednúť.

Ženu s igelitkou, ktorá kašľala ako tuberáčka. Podvedome som dala medzi naše sedadlá kabelku, nech ma ochráni od bacilov alebo také dačo.

Bledú dievčinu s maminkovským časopisom sediacu oproti. Oči jej odbiehali od riadkov k hodinkám každých päť minút, čo sa ukázalo byť nákazlivejšie ako TBC.

Nemôžem zabudnúť ani na chlapíka v lakovkách, ktorý s bojovným výrazom čakal na niekoho, s kým urobí amen.

Ani na dve ženy, matku s dcérou, ktoré celé nešťastné fixovali pohľad na ťažké biele dvere, za ktorými sa odohrávajú všetky tie pôrodné príbehy.

Vidím seba znovu sedieť medzi nimi s kakaom z automatu, pozorujem ich, hádam medzi riadkami, o čom sa asi tak rozprávajú:

Igelitková je tiež po termíne ako ja, ale ona sa s igelitkou vychystala na sekciu. Bledá má do termínu ešte času, ale chodiť sem musí, lebo neviemčo. Lakovkový zatína päste, keď sa medzi ťažkými dvermi ukáže doktor s bohorovným výrazom. Tie dve ženy na striedačku plačú. Ich dcéra a sestra porodila v šiestom mesiaci, a teraz nemá toho bieleho plášťa, ktorý by im vlial nádej do žíl.

Nie všetkému rozumiem, prirodzene si dávam básnickú otázku, či budem pri pôrode aspoň niečomu rozumieť.

Niekedy nerozumiem ani po slovensky, keď je na dverách napísané “tlačiť” a “ťahať.”

Niekedy v rýchlosti neviem ani to, ktorá ruka je pravá a ľavá.

Niekedy neviem vôbec nič, ani ako sa volám.

Pôrod je zážitok, ktorý toho o žene veľa prezradí.

“Pozri, aké deti nám dnes posielajú rodiť,” takto si na do mnou povzdychla sestrička, keď mi pred očami zamávala setom na klystír. Aj na toto si spomeniem, keď sa zvrtne téma na pôrod.

Spomeniem si, ako komentovala môj účes tam dolu, akože “konečne jedna, s ktorou nemusí mať robotu..” A ako som si vtedy pomyslela, že ja by som ten jej zimný strih vidieť nechcela, akože “Chuck Norris pri holení porezal žiletku.”

Spomeniem si, ako táto klystírová sestrička rozoberala s pani doktorkou výhody a nevýhody mrazenia fazule akurát vo chvíli, keď mi praskli plodovú vodu. Skrátka si spomeniem na to, že ten môj strach z toho, či im budem rozumieť, bol neopodstatnený.

Rozumela som viac, ako som chcela.

Keď sa povie pôrod, vybaví sa mi padnutý cukor pred ním, ale aj moje oči naširoko otvorené do tmy niekoľko mesiacov po ňom. Skladám si mozaiku z jednotlivých detailov.

A ako by to bolo len pred chvíľou, čo sa nado mnou zohla pôrodná asistentka s cigaretovým dychom: “Keď ma budeš počúvať, rýchlo porodíš.” Nikotín zabral skôr ako oxytocín. Po ňom nasledoval už len endorfínový hríbový mrak.

Niekedy neviem vôbec nič, ani ako sa volám, a toto bolo ono. Hlava sa mi vznáša mimo tela, na bruchu mi plače moje dieťa, zážitok tak silný, že keď zavriem oči, stojím tam len ako tichý pozorovateľ, vidím sa, ako tam ležím s mojím bábätkom, vidím si do tváre, vidím sa plakať, cítim, že plačem hoci som len tichý pozorovateľ…

Pôrod je zážitok, ktorý toho o žene veľa prezradí.

A vo chvíli, keď ležím osirelá v boxe, zakrytá v plachtách naparfumovaných naturálnymi pôrodnými esenciami, stúpa mi do hlavy sláva, že som prvýkrát v živote niečo dokázala, niečo, čo má cenu, niečo, čo zaváži, niečo, čo sa už nedá prekonať, viem, že sa už na nič nemusím hrať, nič predstierať, nič si dokazovať, netreba mi k životu vedieť ani to, ktorá ruka je pravá a ľavá, netreba mi už vôbec nič, lebo nič viac nie je.

Otvárajú sa dvere oproti mne, pani Igelitkovú odvážajú zo sály, snažia sa ju prebrať k životu, rozprávajú na ňu, nevládze oči otvoriť.

Chvíľu na to počujem sestričky, ako sa smejú s mladým doktorom.

Vedľa mňa rodia ďalšie dve ženy.

“Poď sa pozrieť na neonatológiu, je ako tvoja dlaň,” zachytím rozhovor sestier, ktoré sa menia v službe. A myslím na tie dve ženy z čakárne, ktoré potrebovali trochu nádeje.