Ako sa to celé začalo?!

Prípravy u mňa na pôrod prebiehali v plnom prúde, termín pôrodu sa nezvratne blížil, keď som si začala uvedomovať, že chcem, aby druhý pôrod bol iný ako ten predošlý.

A tak som sa po dohovore s mojou priateľkou Ľubkou Lapšanskou, ktorá je, čo „čert nechcel, alebo našťastie chcel“ dula, dohovorili, že ma bude sprevádzať počas pôrodu.

Preto sme sa dohodli na základných pravidlách, ako by to mohlo prebiehať, povedali sme si základné kroky, čo budeme robiť, keď to už „na mňa príde“.

A veru prišlo a čoskoro.

Prvé signály od môjho dieťatka, že by už rado na svet, prišli v popoludňajších hodinách. Boli však slabé – nevýrazné a nedalo sa z toho nič vyvodzovať. Potom prichádzali vo večerných hodinách ďalšie a ďalšie. Boli to také bolesti ako pri menštruácii. Preto som sa rozhodla ísť spať. Veď ráno je múdrejšie večera. Približne o 23. 00 som sa zobudila, že sa niečo deje, pretože sa bolesť stupňovala a zintenzívňovala. Bola však veľmi nepravidelná, čo ma dosť miatlo a myslela som si, že sa pôrodu v ten večer ešte vyhnem. Aj keď som mala jeden pôrod už za sebou, priebeh bol iný ako po prvý krát. Preto som sa rozhodla, že zavolám dule, nech mi poradí, že čo. Samozrejme, že som ju zobudila.

Už nikdy nechcem mať deti a už nikdy nebudem podstupovať takú otrasnú bolesť…

Na jej dobrú radu, že si mám urobiť kúpeľ a potom sa uvidí, či sa pôrod už dobre naštartuje som sa šla okúpať. Bolesť bola stále nepravidelná. Potom nastúpili na rad hnačky a ja som vedela, že ešte v ranných hodinách to už budem mať konečne za sebou. Znovu som zavolala dule zobudila som ju (ako ináč), nech naštartuje auto, že ideme. Prebehli posledné detaily balenia tašky, a po príchode duly sme sa vybrali v nočných hodinách do nemocnice vzdialenej približne 20 km, kde sme to už mali vopred dohovorené. V aute som v duchu nadávala, že už nikdy nechcem mať deti a už nikdy nebudem podstupovať takú otrasnú bolesť.

Asi po 25 minútach sme dorazili do cieľa. Pri vstupnej kontrole som sa dozvedela, že teraz putujem už rovno na pôrodnú sálu, pretože je už : „bránka zájdená“. No super, povedala som si.

Ešte, že dula mohla byť stále so mnou a utešovať ma aj v tom rýchlom strese. Prebehla kontrola oziev plodu, počas ktorej sa uvoľnila zátka. Po príchode na pôrodnú sálu som už mala kontrakcie asi každé tri minúty.

Moja dula mi robila príjemnú jemnú masáž v krížovej oblasti, ktorá mi pomáhala sa s bolesťou stotožniť. Zapálila mi aj aróma lampičku a zapla relaxačnú hudbu. Počas tejto našej seansy som musela odpovedať na otravný kádrový dotazník prijímajúcej sestry.

Bolo to nespočetné kolo pre mňa vtedy zbytočných otázok, na ktoré by sa kľudne dalo zodpovedať aj neskôr po pôrode. Inak sme boli na sále dosť často samé, keby tam nebola so mnou dula tak som odovzdaná svojej bolesti a strachu z pôrodu sama. Nechcem tým však povedať, že by sestry boli nepríjemné. Boli vcelku príjemné, ale mali plno inej roboty ako drepieť pri mne.

Asi po hodine a pol som pocítila nutkavú potrebu silno tlačiť.

Prítomnosť duly ma však upokojovala. Najmä tým, že mi hovorila, že to zvládnem a nech sa nebojím. Asi do 15 minút bolo na sále asi päť ľudí spolu s lekárom. Ešte vpich ihly s oxytocínom a o päť minút bol na svete môj druhý synček. A išlo to aj bez nastrihnutia hrádze. J Lekár nechal dotepať pupočník.

Ale  ja som mala už vtedy svojho synčeka priloženého na svojej hrudi. Bol to nádherný pocit, boli sme ešte stále spojení a ja som ho už mohla vidieť aj cítiť. Všetko ostatné prebehlo veľmi rýchlo, pretože som to už nejako zvlášť nepociťovala cez tú eufóriu, že mám zdravé dieťatko.  

Chcela by som odkázať všetkým nastávajúcim mamičkám, že ak majú možnosť ísť rodiť s dulou, nech tak aj urobia. Je to niečo celkom iné ako pôrod osamote, bez prítomnosti blízkej osoby, v tej chvíli keď je žena veľmi precitlivená a potrebuje podporu a pochopenie. Je to akási forma istoty v neistote. A za tú istotu mojej dule veľmi ďakujem.

Teraz  je z môjho synčeka  už „veľký chlap“, ktorý je mojím usmievavým slniečkom.