Náš piatok trinásteho

Počas celého školského roka sa stretávam pravidelne s tehotnými žienkami. Nie je to len o poskytovaní informácií, ale aj o výmene skúseností, spoločnom prelievaní sĺz aj spoločnom hurónskom smiechu.

Niektoré sa mi zapíšu do života menej, niektoré veľmi.

A s niektorými si dokonca vytvorím hlboký vzťah. Viete, to sú tie dušičky, ktoré plávajú na rovnakej vlne a dorozumievajú sa aj bez slov. Jedného pekného dňa mi do života taká vstúpila. Úžasná žienka, už druhýkrát v očakávaní, inteligentná a s nadhľadom.

Neprezradila mi hneď, že pôrodnica nie je to pravé miesto na jej druhý pôrod. A možno to na začiatku ani sama ešte nevedela. Spomínam si na to obdobie, keď hľadala informácie. Spomínam si ako mala už už slzy na krajíčku, pretože zohnať pediatra k pôrodu je u nás takmer nemožné.

Ale spomínam si aj na neuveriteľnú radosť v očiach, keď sa prvýkrát stretla so ženou, ktorá ju mala pôrodom sprevádzať. Tešila sa, verila si, uchopila svoju podstatu a počúvala svoje dieťatko. Keď mi jednej peknej noci prišla sms s tým stručným (5 SMS! 🙂 opisom, rozplakala som sa.

Bože, daj aby všetky ženy tak krásne rodili

a po pôrode mali toľko energie a entuziazmu a nadšenia ako táto. Daj aby im z každého slova prýštila radosť, nadšenie a sebadôvera… Daj, aby bolo žien ktoré majú pôrod zapísaný ako nádherný zážitok čo najviac. A daj, nech sa o nich dozvie celý svet.

A tak je to tu. Poprosila som ju, aby to napísala pre nás – pre vás.

Ďakujem Miška a znova a znova blahoželám!

Rodiť doma. Úplne normálna vec v živote.

Vedela som pri prvom rutinnom pôrode v nemocnici, že v nemocnici už nechcem.

Otehotnela som pár mesiacov po pôrode prvej dcérky, náš chlapček si nás vybral a prišiel k nám skôr ako sme plánovali. A vybral si aj miesto, kde sa chce narodiť. DOMA. Pekne si ma k tomu naviedol. Akoby náhodou som sa dostala na krásnu konferenciu s krásnou ženou – psychologičkou, na ktorú ma pozvala moja milovaná Dula.

A vtedy sa vo mne utvrdilo, že áno, že je správne to, čo chcem urobiť, že inej cesty niet.

Začalo sa krásne obdobie s malinkou dcérkou a rastúcim bruškom, pátranie po rôznych informáciách. Ani som netušila, že je toľko žien, ktoré rodia doma. Veľmi mi to pomáhalo. Informácie som nachádzala hladko a rýchlo, akoby náš drobček viedol moje kroky tým smerom, ktorým chcel. Ani raz som nezapochybovala.

Čítala som mnoho kníh, začala som cvičiť jógu, spievať a rozprávať sa s bruškom. Aj partner začal byť nadšený, keď som mu každý deň, plná úžasných emócií rozprávala, aké to bude nádherné , aký budeme mať krásny pôrod a že sa veľmi teším a vôbec sa ničoho nebojím.

Presne som si vy – vizualizovala ako chcem, aby to prebehlo. Najviac ma však trápilo ako a kde zoženiem kontakt na babicu, ktorá príde dohliadnuť, či ide všetko hladko.

V ten deň, keď som hľadala už všade možne kontakt, som ho aj dostala, vďaka ďalšiemu dobrému anjelovi a spriaznenej dušičke.

Dali sme si stretnutie. Neskutočná žena, krásna milá dobrá, hneď sme si ju obľúbili. Do dnešného dňa na ňu každý deň pomyslím. Tešila som sa, že práve táto duša bude u nás v túto čarokrásnu chvíľu. Naozaj to bolo nádherných pár mesiacov s bruškom. Často mi chýbajú tieto momenty. A často rozmýšľam či je tam hore ešte nejaká dušička, ktorá patrí k nám a príde.

Nebolo by zlé si to zas zopakovať 🙂

Posledná poradňa u gynekológa bola veľmi stresujúca, kvôli ultrazvuku a môjmu zvýšenému tlaku. Ale všetko sa dalo do poriadku a už som do ambulancie nešla. Ostala som len s našou pôrodnou asistentkou, ktorá mi dávala odpoveď na každú moju otázku, vyšetrila ma, povzbudzovala a spolu sme čakali na ten deň.

Presný termín sme mali na štvrtok 12. apríla 2012. Deň pred tým, som pociťovala už iné pobolievanie v podbrušku a v krížoch, než aké dávajú poslíčky.

Ale nebola som ešte pripravená, povedala som môjmu krásnemu chlapčekovi, že nech ešte jeden deň počká, lebo som veľmi unavená.

Kontrakcie ustali

Vo štvrtok ráno ma zas začalo pobolievať v podbrušku, len tak občas a nebolo nič strašné. Vravela som drahému priateľovi, že už to asi príde. Tak sme ešte doma pracovali, všetko vyupratovali, ja som ešte upiekla rýchlo takú akoby bábovku (pre babicu :).

O 18 podvečer sa mi kontrakcie rozbehli trošku častejšie a boli trošku bolestivejšie.

Začali sme pripravovať veci na pôrod

Priznám sa, že tašku do pôrodnice – keby náhodou bolo treba utekať, som mala zbalenú len tak halabala. Stopovala som si kontrakcie a boli časté, telo sa začalo vyprázdňovať a ja som mala pocit, že to už asi príde.

O 20 hodine som volala našej pôrodnej asistentke, ale ešte som si nebola istá, či to nie je len planý poplach. Pretože to vôbec nebolelo. Len troška. Ona mi potom zavolala späť, že ako to vyzerá s nami a rozhodla sa, že teda vyrazí a príde. Prišla, keď sa kontrakcie už stupňovali.

Perfektný pocit bol ten, keď som mala vaňu a toaletu len a len pre seba. Dcérka spala v spodnom byte u babky dole pod nami s mojou maminou. Priateľ všetko nachystal do kuchyne aj s PA a ja som si predychávala.

Bola som sama sebou, cítila som sa bezpečne,

nik mi nevravel čo mám robiť. Ani jedna myšlienka na nemocnicu. Občas mi PA navrhla inú polohu, skúsila som, ale aj tak som si vždy našla takú, akú mi telo vyžadovalo. Na štyroch opretá o veľkú loptu.

Chvíľku som bola vo vani a asi 45 minút pred pôrodom, keď boli už kontrakcie bolestivé, chcela som ísť von z vane, oprieť sa o loptu a nohy mať čo najširšie roztiahnuté. V tejto polohe sa aj drobec narodil.

Na tri zatlačenia 15 minút po dvanástej, presne v piatok trinásteho. Nechápala som a bola som užasnutá svojou obrovskou živočíšnou silou, akú som zrazu nadobudla pri tlačení, cítila som hlavičku ako sa prediera von a ako sa vrátila, keď som už nevládala tlačiť, počkali sme na ďalšiu kontrakciu a hlavička uzrela svetlo sveta, teda tmu lebo bola noc, na ďalšiu vybehlo aj telíčko. Moja mamina práve dostala darček na 50 narodeniny, lebo aj ona sa narodila v piatok trinásteho apríla. Nádherný pocit, cítila som sa ako bohyňa, čo som to ja dokázala, silná, zdravá, krásna, blažená. Normálne som porodila, tak ako nás príroda stvorila. Bola som pri tom nahá, lebo aj oblečenie mi veľmi prekážalo.

PA ho skontrolovala a dala mi ho na brucho, malý plačkal ale potom sa prisal a ostal tak pár hodín. Pupočník krásne dotepal, placenta sa narodila do pol hodiny, myslím, lebo toto som už až tak dobre nevnímala, bola som už len mama druhého bábätka. Placentu sme dali zamraziť a čaká na svoju chvíľu, kedy nám poslúži a potom ju pochováme niekde na čestné miesto. Milanko sa s Adelkou zoznámil hneď nadránom a potom ráno keď sa zobudili, hneď boli spolu. Nádherný pohľad, keď sa vítajú takto súrodenci.

Celkový dojem z týchto deviatich mesiacov je úžasný zážitok,

ktorý nám ostane navždy v našich srdciach.

Ďakujeme veľmi pekne našej milovanej pôrodnej asistentke, bez ktorej by sme to takto hravo nezvládli a ktorá stála stále pri mne. Mojej drahej Dule, ktorá ma veľmi podporovala, keď sa dozvedela, toto „tajomstvo“ . Môjmu milovanému partnerovi, ktorý mi túto cestu ani raz nezpochybnil a stál pri mne aj po pôrode v šestonedelí. Celé toto obdobie mi uľahčil.

Mojej drahej maminke a jej partnerovi za veľkú pomoc v tehotenstve, pri pôrode a stále. Celej našej drahej rodinke, ako veľmi dobre to zobrali keď všetko vedeli. Ľúbim Vás.

A drahým priateľkám, priateľom a známym, od ktorých som dostala veľké povzbudenie.