Môj africký pôrod

Dlho som rozmýšľala, či vôbec opísať toto moje nedávne dobrodružstvo, však koho by to už len mohlo zaujímať… No potom som si spomenula na moje posledné dni dobre prenášaného tehotenstva, keď som sedela za počítačom a vyhľadávala na babetku.sk príbehy najmä rýchlych pôrodov, aby som sa ukľudnila. Tak možno tento príbeh pomôže inej mamine.

Môj prvý pôrod v Izraeli
Môj prvý pôrod bol príjemný (áno, tak si ho pamätám), úplný priemer, slabé kontrakcie celý deň, na večer zosilneli, pred polnocou odišlo trochu vody, tak šup s manželom do nemocnice. V Izraeli je bežné, že je manžel stále s mamičkou, a tak pomohol mi v sprche, pri prezliekaní a na lopte. Keď sa kontrakcie ešte zosilneli, dali mi monitor, zaviedli mi infúziu, potom edidurál (bez objednania či priplatenia), neskôr katéter na vyprázdňovanie moču, keďže som stále pila džús a potom na bábätko vnútorný monitor – ten vonkajší sa mi stále šmýkal. Potom som si takto poležala tri hodiny v úplnom relaxe, kým moje telo pracovalo v silných kontrakciách. V Izraeli je pri pôrode len pôrodníčka, nie lekár a tá ma na starosť naraz až tri rodičky, medzi ktorými chodí, takže väčšinu času je rodička sama, prípadne len s partnerom. Keď už sa môjmu mužovi zdalo dlho, začal robiť paniku, nech ma odpoja z edidurálu, že to nie je možné, že mám také kontrakcie a ja si len tak vegetím. Potom prišla pôrodníčka, povedala zatlačte a o 10 minút bola na svete naša malá.

Toto moja pôrodníčka v Ugande nazvala medicínskym pôrodom, čiže opakom prirodzeného pôrodu, ktorým som mala prejsť ak sa rozhodnem rodiť v Afrike… Nie že by mi technológiu nedopriali, ale proste nie je.
A nemýľte sa, Angelina Jolie, síce rodila v Namíbií, no s vlastným medicínskym tímom a ešte k tomu plánovaným cisárskym rezom.

Bábo sa narodí v Afrike!

 Nakoniec sme sa predsa len rozhodli ostať v Afrike, najmä keď tehotenstvo pokročilo a klesla šanca, že by sa tu museli starať o predčasné bábätko… Bábo narodené v 30. týždni v západnom svete i na Slovensku má slušnú šancu, kdežto v Afrike ťažko.. Tak sme všetkých uistili, že to dobre dopadne, že budeme rodiť na v súkromnej nemocnici, s vlastným lekárom a pôrodníčkou. A že sú tu iné “švihnuté” belošky, čo tu rodia (i keď väčšina letí domov). Pred pôrodom som sa dohodla s niekoľkými priateľmi o tom, že ak to bude potrebné, prídu mi urýchlene darovať krv – časť krvi z krvnej banky je napriek testom infikovaná HIV – test objaví vírus až šesť týždňov po nakazení. Tiež sme sa v priebehu pol roka snažili dopracovať ku káblom k jedinému monitoru kontrakcií v Ugande. (Tu treba vysvetliť, že v tejto úplne novej nemocnici majú vyradené prístroje z Európy. Keď im prišli 4 postaršie monitory kontrakcií, len jeden kábel bol správny, ostatné tri sa nehodili. Miesto toho aby spojazdnili aspoň jeden stroj, poslali zamestnanci funkčné káble späť do Anglicka ako vzor káblov, ktoré potrebujú… Áno, to je Afrika).

A tak sa to začalo…
O 08.20 mám čudné tlaky ako vetry, tak idem na záchod a nič… Keď tlak príde o štvrtý krát, sadám na loptu, čo som doniesla z domu a volám mužovi, nech sadne na motorku a práši cez vymlátenú cestu do nemocnice. Volám pôrodníčke, ale práve vykladá deti v škole. A hneď kontrakcia. Volám môjmu lekárovi, ale trčí v zápche, no o chvíľu príde. Ešte že som si pár dní pred tým na babetku našla článok ako dýchať, a perfektne mi to pomáha. Miestne pôrodníčky sa chodia na mňa pozerať, čudne krivia ksichty, keď vidia ako sa krútim na lopte a dýcham. O 08.45 dorazí manžel, ešte ani helmu nestihol dať dolu. Do kúta zloží motorkársku výstroj, ja mu medzi kontrakciami hovorím, čo sa deje, cez kontrakciu fučím. Keď príde silnejšia kontrakcia, napriek veľkej snahe skríknem. To sa na mňa čierna sestrička oborí, že NEKRIČAŤ! Muž ju hneď schladí, a oznamuje, že my sme si to zaplatili a že budem kričať, koľko chcem. Krútim sa ďalej na lopte, po chrbte mi steká pot, môj lekár aj pôrodníčka v nedohľadne. Černoška zahlási: „Ty sa potíš!“ Jasné, že sa potím, makám tu predsa. A ona že, nie, nie, to je znak druhej doby pôrodnej. S mužom ma ťahajú na polohovateľný stôl, ja nechcem, predsa len radšej vydržím a počkám na môjho lekára. O 09.03 som v ich rukách, čierna pôrodníčka sťahuje rukavice, nejaká je bledá, berie mužov mobil, volá môjmu lekárovi, v jazyku luganda mu niečo oznamuje. Intuitívne som pochopila, že ide o plné otvorenie a pôrod. Cez kontrakciu hreším a zúrim, medzi kontrakciami sa z čudného dôvodu všetkým ospravedlňujem. Zrazu musím tlačiť, no radšej fučím a netlačím, snáď ešte chvíľu vydržím. Nevydržím, tlačím, a tu sa vo dverách objaví anjel – moja nemecká pôrodníčka! Aspoň to! Ledva si stihne ruky umyť. Zrazu je ticho ako pred búrkou, všetci stoja v pozore, ja kľudne ležím v polosede. Vidím medzi nohami čierneho lekára v nažehlenej košeli a kravate a rukavičkách. Hovorím Nemke, že sa bojím, že ju nevytlačím, však je veľká. O 09.10 príde kontrakcia, dvakrát zatlačím a je vonku krásne 4,350g bábo. Dostanem na brucho druhýkrát v živote ružové stvorenie. Odsávajú jej z nosa a úst vodu, i keď som to nechcela, no nejako ani nemám čas protestovať. Príde môj lekár, očami ukážem na malú, už len dokončí pôrod a o hodinu po všetkých meraniach sme na izbe, na druhý deň doma. Všetko dopadlo úžasne, mala som šťastie. Neskôr sme sa dozvedeli, že miestny lekár zmenil nariadenie môjho lekára, zvýšil dávku pytocínu. Prečo, to sa už nikdy nedozvieme. Najskôr chcel mať pocit dôležitosti. Manžel zahlásil, že nabudúce môžem rodiť doma, ušetríme si cestu, kto vie…