Som matkou dvoch detí a po druhom pôrode sa konečne cítim ako žena. Narodenie dcéry, záležitosť nanajvýš intímnu, som sa rozhodla opísať hlavne kvôli môjmu prvému pôrodnému zážitku.
Aj napriek tomu, že narodenie syna neprebehlo nijako katastroficky, zanechalo vo mne pocit prázdnoty a slabosti, ktorá sa na mňa škľabila ešte dobrý rok po tom, čo sa synček narodil.
Mala som pocit, že moje telo si nevykonalo svoju prácu, že mu to nebolo umožnené a že aj napriek tomu, že by som sa vlastne mala tešiť, že mám krásneho zdravého syna (z ktorého sa naozaj aj teším), tak na jeho porodenie nespomínam s pokojom a radosťou, ale s potláčanou bolesťou.
Ďalší pôrod musí prebehnúť inak
Ešte dávno pred tým, než som otehotnela druhý krát, tak som sa rozhodla, že ďalší pôrod musí prebehnúť inak. Ak to okolnosti a zdravotný stav nás oboch dovolí, dieťatko príde na svet v láskyplnom prostredí, bez utrpenia a pocitu zatrpknutosti.
Tak som si to predstavovala a čím viac som premýšľala nad tým kde a ako by tomu tak mohlo byť, vychádzalo mi ako najideálnejšie miesto na pôrod domáce prostredie. Keď som otehotnela, moje predstavy sa definitívne premenili na rozhodnutie rodiť doma za asistencie PA.
“Keď chceš rozosmiať Boha, povedz mu o svojich plánoch”
hovorí jedno anglosaské príslovie. V prípade miesta, kde sa narodili obe moje deti, sa Boh bavil zrejme dobre 🙂
Prvý, synov pôrod bol naplánovaný v nemocnici vo Vrchlabí, keďže sme v tej dobe žili v ČR. Nemocnicu však v čase, kedy sa syn vypýtal na svet, maľovali a ja som teda skončila v najbližšej, klasickej nemocnici.
To bol aj dôvod, prečo som si pre druhý pôrod vybrala nemocnicu, ktorú nikdy nemaľujú v nevhodnom čase – domov.
Ani druhý krát to však nemalo byť tak, ako som si zaumienila.
Asi od polovice tehotenstva sme sa stretávali s rakúskou PA, ktorá mala byť pri mojom domácom pôrode. Preberali sme naše predstavy o pôrode, hľadali odpovede na všetky možné “čo keby”, navštívila nás doma a keď sa dátum pôrodu blížil, stretli sme sa ešte posledný krát u nej v ordinácii, kde ma prezrela, skontrolovala polohu bábätka a urobila CTG.
Aj napriek tomu, že som bola ešte vyše dva týždne pred vypočítaným termínom pôrodu, cítila som že moje telo sa už chystá a pôrod je na spadnutie. Potvrdila mi to aj PA a skonštatovala, že dieťa sa narodí podľa nej čo nevidieť.
Podľa jej mienky by ani nebolo rozumné keby sa narodilo nejako neskôr, keďže na CTG pri kontrakciách klesali bábätku ozvy mierne pod 120, čo bola známka starnúcej placenty.
Rozlúčili sme sa s presvedčením, že v najbližších piatich dňoch sa uvidíme u nás doma, pri pôrode. Dni však prebiehali ale nič sa nedialo, dcérke sa na svet nechcelo, aj keď som cítila, že musím byť už riadne otvorená a teda nielen PA ale aj moje telo si myslí, že dieťatko by sa malo už narodiť.
V tých dňoch som mala dohodnuté ďalšie CTG v nemocnici v Hainburgu an der Donau. Predsa len sme si s manželom pre každý prípad nechali otvorené zadné dvierka v podobe ambulantného pôrodu.
V tejto nemocnici boli na nás od začiatku veľmi milí. Aj napriek tomu, že sme neskrývali svoj úmysel rodiť doma, ak všetko bude tak ako má, nikto nás tu nevysmieval, nehrozil sa ani nestrašil katastrofickými scenármi.
Pri tomto ďalšom CTG vyšetrení však dcérke klesali ozvy počas kontrakcií oveľa výraznejšie ako pred týždňom u PA a to nás začalo znepokojovať, rovnako ako aj PA v nemocnici. Dohodli sme sa že na druhý deň prídem znova na CTG a že ak nebude v poriadku, tak vykonáme záťažový test oxytocínom.
V ten deň som pomaly začala cítiť istotu, že na druhý deň sa naša dcérka narodí a že to teda nebude doma, ale v nemocnici…
Ráno som prišla na vyšetrenie, ako sme sa dohodli. Na moje milé prekvapenie, službu mala PA s ktorou som bola dohodnutá pre prípad ambulantného pôrodu. Je to veľmi milá pani a bola oboznámená s mojimi predstavami o pôrode.
Po vaginálnej prehliadke mi s prekvapením na tvári oznámila, že som otvorená takmer na 5 cm. CTG bolo aj naďalej nie práve najlepšie. S oxytocínom, ako aj bez.
Môže sa to zdať hlúpe, ale mne sa v tej chvíli „zrútil svet“
Ďalej sa zomlelo všetko veľmi rýchlo. Privolaný doktor skonštatoval , že rodiť doma by mi určite neodporúčal a navrhol hospitalizáciu s tým, že na ďalší deň ráno mi pôrod vyvolajú.
Niekomu sa to môže zdať hlúpe ale mne sa v tej chvíli „zrútil svet“. Nie kvôli tomu, že nebudem môcť rodiť doma, (to mi už bolo v tej chvíli jedno), ale kvôli verdiktu, ktorý s takou rozhodnosťou predniesol.
Pri slove „vyvolávaný pôrod“ sa mi vynorili v hlave všetky veci s tým spojené – od nepretržitého monitorovania počas otváracej fázy až po možný koniec v podobe cisárskeho rezu.
Mala som čo robiť, aby som sa v ordinácii zdržala plaču. V tej chvíli som chcela ísť odtiaľ iba preč a mať chvíľu kľud a možnosť vyplakať sa.
Tak veľmi som si želala, aby moja dcéra mohla prísť na svet „normálne“
(či už doma alebo v nemocnici), že na toto som psychicky nebola pripravená. Keď som sa vrátila do „svojej“ izby tak som sa usedavo rozplakala ako decko. Situácia na mňa doľahla o to viac, že som nevidela žiadnu možnú cestu. Najlepšie by bolo, keby sa pôrod spustil sám.
Bola som otvorená takmer na 5cm, moje telo bolo pripravené ale ako dlho som si mohla ešte dovoliť čakať až sa to samé rozbehne, to som už netušila a myslím že to netušil nikto, že to bolo mimo akýchkoľvek znalostí ktoré som o tehotenstve a pôrode mala ja alebo doktor.
Keď ma takto našla v izbe Eva, tá milá PA, tak mi navrhla ešte jedno riešenie a síce, že ma napojí na infúziu ešte raz a akonáhle mi začnú dostatočne silné sťahy, tak ma odpojí a uvidíme či to moje telo potiahne ďalej bez umelého oxytocínu.
Nedá sa povedať, že by som bola nejako nadšená ale rozhodne sa mi tento návrh pozdával viac ako ten lekárov. Želala som si ale iba jednu vec – a to aby som mohla byť v izbe sama, celý čas bez monitoru.
Dohodli sme sa, že si pred tým, než to skúsime, na dve hodiny pospím. Aj tak som bola v takom rozpoložení, ktoré na pôrod moc vhodné nebolo.
Zvláštny pocit pokoja
A tak som si ľahla, na moje prekvapenie sa mi podarilo zaspať. Po hodine som sa zobudila so zvláštnym pocitom pokoja a vyrovnanosti. Pohladkala som si bruško a cítila som v ňom dcérku, rozprávala som sa s ňou a zároveň aj so sebou…
„Veľmi som si želala, aby si sa narodila inak ako braček. Chcela som aby to bolo pokojné, aby sme si to mohli vychutnať, aby sme boli po pôrode spolu ako rodina, aby nám nikto nespôsoboval zbytočnú bolesť…
Teraz ale neviem čo je „správne“. Mohla by som ešte čakať ale už neviem ako dlho by to bolo ešte rozumné. Možno by si sa sama od seba narodila dnes v noci, možno zajtra, kto vie? Na bračeka som čakala desať dní po termíne a bola som kľudná, lebo bolo všetko v poriadku.
Teraz ale čakať nedokážem, mám o teba strach a myslím, že ti bude už lepšie tu, pri nás. Sľubujem ti, že to prebehne tak ako sme si to predstavovali počas tehotenstva – ja sa cítim pripravená a aj tebe verím, že to zvládneš.
Musíme to trochu postrčiť, nemaj mi to za zlé prosím. Je to iba preto že som si nie istá, že sa ti ešte darí dobre a že by pre teba pôrod o pár dní neznamenal riziko.“
Vybrala som sa za Evou, aj keď bolo ešte o hodinu menej ako sme sa pôvodne dohodli. Zavolala som mužovi, aby zaniesol syna k strýkovi a tete a poponáhľal sa do nemocnice, že budeme rodiť. Aj keď to bolo takto pre mňa zvláštne – ten pocit že pôrod ideme vedome spustiť, necítila som sa už stiahnutá strachom ako pred tým.
Sťahy začali takmer okamžite ako som bola pripojená na infúziu. Čoskoro sa dostavili aj dôverne známe „menštruačné bolesti“ a keď sa mi začali javiť ako bolestivé, zavolala som PA a požiadala ju aby ma odpojila z infúzie, že chcem vedieť či pôrod pobeží sám. Boli asi tri hodiny. Vonku začalo slabnúť denné svetlo, a tak mi Eva zapla malú, veľmi príjemnú oranžovú lampu a nechala ma samú s tým, že ak budem niečo potrebovať, mám ju zavolať.
Cítila som sťahy, ale nie bolesť
Presunula som sa z postele k oknu. Pri kontrakcii som sa oprela o parapetnú dosku a snažila sa uvoľniť. Zatvorila som oči a panvou som robila špirálové pohyby.
Asi po troch kontrakciách sa mi podarilo uvoľniť natoľko, že kontrakcie prestali byť bolestivé. Cítila som sťahy, ale nie bolesť. Vedela som, že oxytocín, ktorý mi otvára panvu, si tvorí telo už samo.
Každá kontrakcia bola silnejšia, začala som si pri nich pohmkávať uspávanku, ktorú som každý večer spievala synovi. Vonku sa začalo zmrákať, oblaky nad kopcom, ktorý som videla z okna, sa zafarbovali krásne doružovo-fialova.
Chcelo sa mi usmievať, medzi kontrakciami som si hladila bruško a pohupovala som sa, ako keby som už malú držala v náručí a chcela ju ukľudniť. Bolo to tiché a pokojné. Dokonale.
O štvrtej som cítila že sa začínam otvárať na maximum. Môj muž tu ešte stále nebol ale nevolala som mu kde je. Vedela som, že určite sa snaží prísť čo najskôr, ale mne bolo samej dobre. Nepotrebovala som, aby niekto prišiel.
Asi o štvrť na päť mi kontrakcie skočili na dve minúty. Cítila som že idem do finále. Veľmi ma prekvapilo, že je tomu tak len po hodine a štvrť kontrakcií. O päť minút prišiel muž.
Zvítali sme sa, pohladil ma po krížoch keď na mňa prišla kontrakcia a pri ďalšej som pocítila nutkanie tlačiť. Povedala som mužovi aby zavolal Evu. Kým ju hľadal tak som si vyliezla na posteľ, kľakla som si a zaprela som sa rukami o opierku. hlavu som ponorila do podušky a cítila som, ako malá vchádza do pôrodného kanála.
Medzitým prišiel muž a PA. Vedela som, že sú tam, ale nevnímala som ich, bola som k nim chrbtom a plne som sa sústredila na to ako malá prichádza na tento svet.. PA mi pri ďalšej kontrakcii priložila na hrádzu teplý obklad. Bolo to veľmi príjemné.
Dcérka sa narodila po troch kontrakciách.
Z pokľaku som sa otočila, vzala som si ju do rúk (ležala na posteli) a vyhrnula som si košeľu, aby som si ju mohla priložiť na telo. Vôbec neplakala, veľkými očami gúľala po mojej tvári a za päť minút bola už prisatá na prsníku.
Keď sa v miestnosti objavil lekár s nožnicami, iba som pripomenula, že by som rada nechala dotepať pupočník a ďalej som si obzerala dcérku.
Bola úžasne pokojná a zvedavá.
Bolo nádherné sledovať ako sa pokúša dýchať – sama, nenásilne, bez bolesti ktorú zakúšajú deti pri predčasnom prestrihnutí pupočníku. Približne po pätnástich minútach pupočník dotepal a dcérka dýchala už úplne sama.
Oxytocín na porodenie placenty som odmietla, pretože po prvom pôrode mi toto naoko neškodné urýchlenie privodilo nutnosť revízie maternice, štvrtý deň po pôrode.
Tiež som si práve to porodenie placenty niesla z prvého pôrodu ako „najbolestivejšiu časť“, nakoľko mi bol oxytocín pichnutý násilím (po tom čo som ho na sále odmietla a vytrhla som doktorke ruku keď sa mi pokúšala oxytocín pichnúť, mi ruky priviazali o stôl). Bolo pre mňa veľmi ponižujúce a už som to viac nechcela zažiť.
Prítomný lekár bol síce teraz trochu netrpezlivejší, ale keď mi oxytocín ponúkal už druhý krát, tak som sa nadvihla, pozrela sa na podložku ktorá bola podomnou a presvedčila som sa že nekrvácam, a ponáhľať sa teda naozaj nie je kam.
Placenta vyšla von počas jednej kontrakcie, približne trištvrte hodinu po narodení dcérky. Poprosila som Evu, že by som si ju chcela prezrieť. Boli na nej biele škvrny – infarkty, príčina prečo malej klesali ozvy počas kontrakcií.
Cítila som sa výborne – čerstvá a plná sily,
šťastná že som tu s mužom a našou dcérkou, ktorá vyzerá byť taká spokojná a životaschopná. Takýto stav som po prvom pôrode nezažila. Teraz som mala pocit, že mám všetko pod kontrolou, necítila som sa vôbec bezbranná ani vydaná napospas ľuďom ktorý boli prítomní.
Bola som to ja, kto rodí a kto určuje priebeh celého procesu. Necítila som ani neistotu, ani strach. Pôrod bol v tej chvíli tá najprirodzenejšia vec na svete…
Keď Eva oznámila lekárovi, že po šiestich hodinách by sme radi išli domov, tak sa spýtal že či aj s dieťaťom 😉 na čo sme sa teda schuti zasmiali ale nikto nám v skutočnosti nebránil odísť ani to nijako nekomentoval.
Odišli sme teda ešte v rovnaký deň a večer sme už ležali všetci štyria aj so synom a bábätkom v našej veľkej, manželskej posteli.
Po pôrode som cítila, že takto to má byť, že narodenie nového človiečika je rodinná záležitosť, nie stav ohrozenia, patriaci za každú cenu pod dohľad odborníkov na patológie.
Na druhej strane som si uvedomila, že pôrod môže byť krásny zážitok kdekoľvek, aj v nemocnici, za čo vďačím najme Eve a prítomnému nemocničnému personálu v Hainburgu, ktorí sa o nás po pôrode staral a rešpektoval naše predstavy bez ponižovania a výsmechu.
Drobné povrchové poranenie, ktoré mi pri pôrode vzniklo sme sa rozhodli nezašiť a tri týždne po pôrode to neľutujem, nakoľko sa krásne zhojilo, bez zrastov a jazvy, vôbec ho necítiť ako nástrih ešte mesiace po pôrode.
V podstate ešte v deň pôrodu som mohla sedieť, ísť na záchod bez použitia sprchy, na druhý deň ráno som išla na veľkú bez toho aby som prežívala „druhý pôrod“ ako sa o tom zvykne žartovať.
Svoju skúsenosť som sa rozhodla opísať preto, lebo by som bola rada, keby sa čo najviac žien zamyslelo nad tým ako chcú rodiť a aby to nepovažovali za „nutné zlo“.
Pôrod nemusí byť traumatický, nemusí byť bolestivý, nepríjemný zážitok.
Nemusí zanechať rany na tele aj na duši. Pôrod môže byť krásny, môže byť posilujúci a napĺňajúci zážitok, z ktorého bude môcť žena čerpať silu po zvyšok svojho života.
Ja som tú silu, ktorá na ženu po pôrode čaká, ak jej je umožnené zvládnuť naozaj celý pôrod bez zbytočného zasahovania, okúsila až teraz a mojim najväčším prianím je, aby si to čo ja mohlo zažiť čo najviac žien. V konečnom dôsledku by to mal byť náš „údel“:).
Ako ste boli spokojní so svojou pôrodnicou vy?
Máte jedinečnú možnosť vyjadriť svoj názor a prispieť k zlepšeniu podmienok v slovenských pôrodniciach. Kliknite a ohodnoťte svoju pôrodnicu. Ďakujeme!
(84 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Je to tehotenstvo alebo predmenštruačný syndróm (PMS)? 6 hlavných rozdielov
Nerobia dnešní rodičia pre svoje deti príliš moc?
Tehotenské. Kto má nárok, kedy požiadať, aká je výška dávky
Keď si dieťa cmúľa palec
FNsP J.A. Reimana Prešov - Monoblok
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Ďakujem autorke za tento článok, je tom veľmi poučné, škoda že som naň nenatrafila pred mojím pôrodom (v marci tento rok), nebola by som musela teraz mať ten hrozný pocit frustrácie, bezmocnosti a poníženia z pôrodu v petržalskom špitáli…
Ešte by som sa rada spýtala, či autorka hovorí po nemecky, alebo po anglicky a ako sa dohovárala s uvededenou pôrodnou asistentkou? Ak ešte bude nejaké nabudúce, tak určite pôjdem rodiť do Hainburgu, ak nebude jazyková bariéra, niet čo riešiť. Uvažovala by som aj o možnosti rodiť doma, ale prišla by PA z Rakúska rodiť do Bratislavy? Ak niekto ešte niečo o tom vie, povedzte prosím…ďakujem za informácie
ahoj
dohovárali sme sa po anglicky. v hainburgu majú však aj slovensky hovoriaci personál. možno je lepšie hovoriť o svojich predstavách dopredu, aby človek nezostal niečím počas pôrodu zaskočený. ja túto nemocnicu jednoznačne odporúčam
Aj ja som sa po pôrode cítila presne tak- neschopná, prázdna a vysilená, pri zmysloch ma držala iba dcérka, ktorá je napriek tomu, ako sa narodila zdravá.
To priväzovanie na stôl v slovenských pôrodniciach je hrozné- cítila som sa ako na škripci. Musela som tri hodiny ležať na chrbte, sestra mi nedovolilala si ani len ľahnúť na bok, nieto ešte chodiť!!!!!!!!!!! A to som ešte bola rada, že je aspoň milá. Aj ja a myslím si, že aj ostatné slovenské mamičky chcú rodiť tak, ako sa rodila táto mamička svoje druhé dieťa. Ale kde, na Hainburg nemáme peniaze a na Slovensku je takýto pôrod sci-fi. Snáď moja dcéra už bude môcť rodiť ako človek na Slovensku.
Pre Scully
Dobry den, neviem, kde ste rodila, ale ja som mala tiez uzasny pocit, ked sa mi mala narodila – podotykam – v slovenskej porodnici. Vsetko strasne zavisi od ludi. V den D mali sluzbu sami naramni ludia. Mala sa prihlasila rano, o 9tej sme vysli na izbu, bola som otvorena na 3 cm, nikto mi nic nenanucoval, prijimajuca lekarka aj sestra boli trpezlive, salova vludna, velmi mila osobka s jemnym chapajucim pristupom – a to tam mala nakazdej cakacke niekoho. Ziadne injekcie, privazovanie, nic z toho. S manzelom sme mali svoje sukromie bez zbytocneho narusania.Mala sa narodila potom uz o hodinu uplne necakane – sestra videla, ze uz konci prva faza (co som ja citila), tak ma isla pozriet, ale uz rovno na stol a malu drzal uz len obal. Pustili mi vodu a drobcek doslova vyplavala – na jedno male zatlacenie (v podstate som sa len trochu nadvihla,bez zatlacania). Mala skoro 4 kilecka, detska ju zobrala do nahriateho bieleho uteracika a hned mi ju ponukla, ci ju chcem si privinut a prilozit. Zobrala ju tak asi po 20 min. a odniesla na osetrenie. Bolo to nadherne, kludne, manzel si drobceka tiez mohol pohladit…. A za chvilu nam ju priniesli, aby bola s nami na sale, boli sme tam len my, bol to nas den. Sestra len nakukla, spravila potrebne a zasa ticho odkracala. Po odvoze na izbu som hned obedovala a o 2 uz som bola v sprche. Napriek nastrihu som sedela bez problemov – tiez som sa divila. Bolo vidiet, ze tychto ludi ich robota bavi, ze nie su len zamestnani.
Zelam Vam, aby ste nabuduce tiez na takych trafili.
krasne!
nemohla by si nam, prosim, priblizit aj financnu stranku tohto celeho? kolko by vas stal domaci porod a kolko vysiel tento ambulatny? mate slovenske zdravotne poistenie? kolko vam preplatila poistovna? pre tehule z BA by Hainburg totiz veru mohol byt skvela alternativa a pre bratislavske porodnice dobra konkurencia
U nás bola situácia trochu špecifická, keďže síce máme slovenské poistenie ale bývame v Rakúsku. Našla som nejaké zákony ohľadne pohybu osôb v rámci EU, podľa ktorých by sme sa s bábetkom zo slovenskej pôrodnice nemohli vrátiť domov bez toho aby malo pas. na to som sa odvolala v komunikácii s poisťovňou a aj ten domáci pôrod by nám preplatili spetne. DP tu vychádza rôzne. Združenie PA má tu v rakúsku jednotnú taxu 1400 eur, čo zahŕňa pred aj popôrodnú starostlivosť. samotný domáci pôrod je okolo 700 eur plus kilometre ale zase žiadna PA nepríde k domácemu pôrodu ak sa so ženou aspoň raz, dva razy nestretla pred pôrodom. Ambulantný pôrod v Hainburgu vychádza okolo 900 eur ak sa nevyskytnú žiadne komplikácie. ak sa to “zvrtne” z nejakých dôvodov na cisársky tak to ide do astronomických výšok. Po ambulantom pôrode prepúšťajú po 6 hodinách. ak má žena to “šťastie” ako ja, že príde do nemocnice, porodí a aj odíde v tomto limite v ten istý deň, tak sa do tých 900 eur zmestí. za každý ďalší načatý deň si nemocnica účtuje 450 eur. ako je to s preplatením pôrodu slovenskou poisťovňou za normálnych okolností, neviem. ale čo som počula, tak to nevyzerá moc ružovo.
dakujem!!
Uzasne. Velka inspiracia pre moj dalsi porod!
krasne
blahozelam ku zvladnutiu “inej” verzie porodu v pohode. 🙂
zaujalo ma, ze vam PA dala oxytocin iba na zaciatku a potom bola ochotnaho odpojit.
ma niekto taku skusenost ja na slovensku?
zaujimavy pribeh.. je super ze to prebehlo podla vasich predstav.. ja som teda mala normalny porod v nemocnici.. ale nesuhlasim s tym ze nastrih boli niekolko mesiacov po porode.. ja som bola nastrihnuta tak ze som to skoro ani necitila, len take zastipanie a Dr ma zasila perfektne, normalne som si na druhy den sadla a ani na zachode som nezazila ziadny druhy porod a ani som nemusela chodit na WC do sprchy.. nastrih sa zahojil behom par dni.. myslim si ze toto je u kazdej zeny individualne
Ahoj,
ja by som ten nástrih nepodceňovala. Nič hnusnejšie si ani neviem predstaviť. Mne by to prinieslo oveľa viac utrpenia ako samotný pôrod. Mala som hlúpu lekárku, ktorá ma nastrihla proti mojej vôli, potom ma hodinu bolestivo šila a potom som mala dva týždne bolesti pri sedení, chodení, vstávaní…a nemohla som si ani obliecť niečo iné ako popôrodné nohavičky.
pekne veru, ktohovie co si na mna nachystaju… uz som si roznych pribehov vypocula az-az. Iluzie si vsak velmi nerobim, hoci tiez by som si rada presadila aspon niektore detaily ak sa bude dat. Tak ale cas snad ukaze co a ako. Kazdopadne, ak by boli aj na SK take podmienky, tak to by bol zazrak
Kraaaasny pribeh,dojimavy,plny materinskej lasky,mam 2 deti,ale takyto porod som nezažila ani pri jednom ,gratulujem vam a prajem ,aby sa toto splnilo všetkym nastavajucim mamičkam ,ktore chcu rodit u nas na Slovensku,všetko dobre prajem,Dana.
nech taketo pribehy presviatlia vsetky kuty nasich porodnic, nech personal vidi,ze je to mozne….nech zeny zaziju krasu, nech strach vystrieda radost….Ty si presvetlila kusok Hainburgu a Tvoj pribeh vleje nadej dalsim, dakujem
uzasne! aj ja sa v nasich podmienkach snazim rodit, co najprirodzenejsie, ale toto je uzasne! porodila som styri deti, ale chcem dalsie, aby ten dalsi porod bol este lepsi ako predchadzajuci. Blahozelam, naozaj zo srdca, vsetko dobre.