Vianoce v pôrodnici

Do pôrodnice som sa dostala krátko pred Vianocami. Bola som v siedmom mesiaci a na poslednej prehliadke sa lekárovi niečo nepozdávalo.

Poslal ma na vyšetrenie a do fakultnej nemocnice, a odtiaľ ma už nepustili.

shutterstock

A tak som 21. decembra sedela na chodbe a čakala na muža, ktorý domov utekal zabaliť mi veci, aby som mala v nemocničnej izbe čo na seba. Keby som čakala druhé alebo tretie dieťa, asi by som to znášala lepšie.

Ako prvorodička som to však veľmi prežívala. Nielen strach o bábätko, veď čo ak… ale aj tá hrozná predstava, že Vianoce strávim v pôrodnici.

Boli to zároveň prvé spoločné sviatky v mojej réžii ako manželky a ja som do príprav investovala kopu času. Nakúpené ozdoby, napečené, upratané. A zrazu taká správa!

Filé, kapustnica aj stromček

Aj keď sa blížili Vianoce, na oddelení nás bolo pomerne dosť. Hlavne teda mamičky, ktoré boli na rizikovom, a potom tie ženy, ktoré rátali dni a pribúdajúce dekagramy bábätka, aby na Štedrý deň boli už doma.

Sestričky aj lekári boli úplne skvelí. Toľko utešovania som nezažila hádam nikdy. Na chodbe bol postavený stromček a každú chvíľu sa vo dverách objavil niekto s táckou vianočného pečiva.

Ja som na izbe ležala s maminkou Betkou, ktorá mala za sebou už pomerne dlhý pobyt. Bola na rizikovom, a tak sme sa rozhodli, že sviatky si spravíme pekné stoj čo stoj.

Na izbu sme si nosili horúci perníkový čaj, svokra nás zásobila krémešmi, ktoré pekáva len na Vianoce a Betkin manžel nám „prepašoval“ mikulášske čiapky a notebook, aby sme pozerali filmy.

No čo budú robiť dve budúce mladé mamy, keď je dlhá chvíľa? Rozprávali sme sa, smiali a hlavne plánovali, ako budeme chystať sviatky, keď sa nám narodia deti.

Na Štedrý deň sme si užili snehovú nádielku, ale len za oknom. Sestričky sa snažili byť v ten deň čo najmilšie a na chodbe nám hrali koledy. Cez deň pracovali najmä tie rodinou, ktoré sa po smene ponáhľali domov na večeru a k stromčeku.

Večer zas prebrali službu ich mladšie slobodné kolegyne. Mali sme kapustnicu, zemiaky aj filé, a všetko to bolo prekvapivo celkom dobré. Niektoré si utierali slzy, tie „oťukané“ maminky to zas brali s nadhľadom.

shutterstock

Darčeky aj Popoluška

Budúci oteckovia sa zastavili ešte cez deň, takže sme po večeri normálne rozbaľovali darčeky. Asi nikoho neprekvapí, že najčastejšie to bolo detské oblečenie, cumlíky, hračky pre deti.

Môj muž ma prekvapil novým županom, kopou knižiek, ktoré som čítala až do pôrodu a dvoma blikajúcimi snehovými vločkami, aby som si tie naše prvé rodinné Vianoce dobre zapamätala.

Ale najviac sa vytiahol Betkin muž, ktorý budúcej maminke podaroval sadu sviečok s vôňou pomarančov, škorice, vanilky a ihličia, lebo bez toho by sa jeho žene sviatky ani nerátali.

Horiace sviečky sme si dali do okna, na ktoré sme zavesili blikajúce hviezdičky. O chvíľu však do izby vletela sestra, ktorá nám sviečkovú eufóriu zatrhla. Vraj, čo keby sme podpálili oddelenie!

Večer zorganizovali sestry filmový večer, pustili v spoločnej miestnosti Popolušku, a ja som si tú rozprávku nikdy neužila tak ako v ten večer.

Na druhý deň sa spolubývajúcej Betke narodila malá Alžbetka. Prvé vianočné dieťa na oddelení vohnalo slzy do očí rodičkám aj personálu a celý deň sa na ňu chodil pozerať každý z oddelenia.

Mňa zas pár dní na to čakalo pár vyšetrení a ultrazvuk, na ktorom mi lekár, aj keď to už v treťom trimestri nie je zvykom, urobil fotku bábätka tak, že bola zblízka vidieť tvárička nášho potomka.

Dodnes mám ten záber odložený a pripomína mi jedny z najkrajších Vianoc.

Domov sme nakoniec odchádzali spolu s Betkou medzi sviatkami. Obe sme sa tešili. Ja na muža a pár slávnostných dní, ktoré mi ostali, ona na svoj materinský štart.

S Betkou sme odvtedy dobré kamarátky a pravidelne pred sviatkami spomíname na peknú atmosféru, ktorú sme si užili napriek tomu, že sme ju nestrávili medzi blízkymi.

Aj vďaka pobytu v nemocnici som si uvedomila, že Vianoce nie sú len o daroch, výzdobe a štedrej večeri, ale predovšetkým o otvorených srdciach dobrých ľudí, ktorí na tieto dni bez rodiny spríjemnili.