Potrat. Keď sa rozpadá sen o rodine

15 až 20 percent všetkých tehotenstiev končí spontánnym potratom. Ten takmer vždy prebehne v prvom trimestri, väčšinou skôr, než mamička či okolie na sebe stihne zaregistrovať zmeny.

Pokiaľ nejde o opakovaný potrat, lekári pripisujú príčinu predovšetkým anomálii plodu, a mamičku povzbudia, že môže otehotnieť opäť.

Prekvapilo ma, aká veľká strata to bola

Mamička Linda už mala jedného syna, keď zistila, že budú mať prírastok. Z nečakaného tehotenstva sa však tešili len krátko.

„Na vyšetrenie som stihla ísť len jedenkrát, kde mi potvrdili, že budeme mať súrodenca. O dva týždne som začala popoludní krvácať. V nemocnici už lekár nemohol nič robiť.

Ešte som si na tú myšlienku, že budeme mať opäť dieťatko, nestihla ani zvyknúť, a už bol koniec. Lekár mi vysvetlil, že sa to stáva žiaľ pomerne často, a že to neznamená, že už nebudem mať zdravé dieťa.

Napriek tomu ma prekvapilo, ako zle som to niesla. Keď som sa po zákroku prebrala na izbe, spustila som taký plač, až pribehla sestra. Prežívala som obrovský príval straty, mala som pocit, že som dieťatko neochránila a zradila.

V noci sa mi snívalo, že žije, a že ma hľadá. Krátko po potrate som dokonca obviňovala muža, že oň vlastne ani nestál.

Toto obdobie trvalo niekoľko týždňov, potom hnev postupne odznel, a ako rodina sme sa vrátili do života. Ale zvláštny smútok za niekým, kto nedostal šancu byť s nami, cítim stále.“

Pomoc nevyhľadávame

Podľa odborníkov sa na Slovensku obráti na pomoc psychológa po spontánnom potrate v prvom trimestri len niekoľko desiatok žien ročne.

Poväčšine ide o prípady, keď sa žena pokúšala predtým dlhší čas otehotnieť, alebo potrat súvisí s inou traumatickou udalosťou.

Psychológovia sa zhodnú na tom, že jediné, čo môže žena pre svoj duševný pokoj urobiť, je prejsť si celým procesom smútenia, hovoriť o pocitoch s niekým blízkym a nepotláčať ani nezľahčovať skúsenosť.

Prečítajte si aj: Plánujete bábätko? Normálna otázka či tabu téma?

Práve to môže viesť k postaboratívnemu syndrómu, ktorý sa spája s prehnanou úzkosťou, strachom, depresiami, nespavosťou a stratou záujmu o okolie.

Na pokoji ženám často nepridá ani to, že lekárom sa nepodarí určiť presnú príčinu potratu. To trápilo aj mamičku Lindu.

„Bála som sa, že mám možno problém, že prvé tehotenstvo dopadlo dobre len náhodou. To súviselo aj s mojím strachom opäť otehotnieť, nejaký čas som sa dokonca stránila manžela.

Ak viete, aký krehký je život, ktorý vám bol zverený, zmení to pohľad na tehotenstvo.“

Trápilo ma, čo bude s jeho telom

Spontánny potrat má za sebou aj mamička Andrea.

„Potratila som v treťom mesiaci, a ako čerstvá tridsiatnička som si kládla veľa otázok.

Najväčšie zúfalstvo bolo, že kým som ležala v ordinácii a rozpadal sa mi sen o rodine, pre lekára to bolo všetko tak rutinné! Rozprával o nebijúcom srdiečku ako o počasí, nebral to ako tragédiu.

Najviac ma trápilo, čo bude s jeho telom. Aj keď viem, že v tom čase ešte nešlo o skutočné detské telo, zúfalo som chcela pochovať ho.

To sa mi však nepodarilo, a ešte dlho som trpela tým, že nám, rodičom, nebola umožnená dôstojná rozlúčka.“

Rodičom pomôže obrad rozlúčenia

Aj keď mnoho tehotenstiev nekončí rodinným šťastím a oslavou, rodičia už stihli zakúsiť pocit byť mamou a otcom.

Či už o tehotenstve vedeli len chvíľku, alebo sa na dieťa pripravovali dlho, spontánny potrat môže ich emóciami poriadne zamávať.

U ženy sa k tomu pridávajú aj hormonálne zmeny a vedomie, že celý proces súvisí priamo s ňou a jej telom.

Prečítajte si aj: Čakáme postihnuté bábätko

Aj keď spontánny potrat v prvom trimestri je častou skúsenosťou párov, rodičia sa s touto skutočnosťou potrebujú vyrovnať.

Niekedy im pomôže aj súkromný obrad, ktorý pre nich predstavuje spôsob rozlúčenia a pocit, že dieťa malo v ich živote miesto. Malý symbol rozlúčky bol dôležitý aj pre mamičku Andreu.

„Po potrate som veľa čítala o pároch, ktoré na rozlúčku pustili k oblohe lampión či balón s menom, ktoré bábätku vybrali. Alebo sa rozlúčili s hračkou, ktorú mu kúpili.

Ja som si na vnútornú stranu obrúčky nechala vyryť srdiečko, ktoré mi pripomína nášho nenarodeného člena rodiny. A čo mi pomohlo najviac?

Hoci mi lekári odporúčali počkať, do pol roka som otehotnela. Dnes sa tešíme z krásnej dcéry a vážime si, že všetko prebehlo, ako malo.“