Ráno budíček o siedmej, malého do škôlky, odtiaľ rýchlo do roboty. Kopec telefonátov, mailov, stretnutí a reálna práca… na tú čas príde neskôr.
Z roboty odchod najneskôr o pol piatej, aby som stihla do škôlky, ktorá je do piatej. Z centra mesta Bratislavy do Dúbravky asi tak 15 km, vybrať malého a šupito domov, dať si olovrant.
Hneď ako sa dá, otvoriť notebook a využiť multifunkčnosť žien – rozprávať sa s malým, ktorý sa v prestávkach hrá a čiastočne ma zaťahuje do svojho sveta pretekajúcich autíčok a realizovanie toho, na čom sme sa na stretnutiach v práci dohodli, poprípade posielam pripomienky alebo konečné odsúhlasenia a časť nechávam aj na neskôr.
Prichádza manžel z roboty, ideme spoločne večerať, osprchovať malého, umyť zúbky a uložiť do postiele, kde so železnou pravidelnosťou „nechtiac“ zaspím. Zobúdzam sa pred treťou ráno, spravím si kávičku, otváram notebook a robím, to na čo potrebujem kľud. Končím o šiestej, ľahnem si ešte na hodinku spať, definitívne vstávam o siedmej a opäť dokola.
Tento režim mal môj organizmus do momentu, kým som sa nedozvedela, že som tehotná.
Jednak, že som potrebovala viac spať a oddychovať,
ale aj som si povedala, že asi to malému bábätku určite nebude robiť dobre. No čo človek nechcel, v 10. týždni som sa ocitla v nemocnici s bolesťami, krvácaním a bolo mi jasné, že to neskončí dobre.
Dva týždne som sa nechcela stretnúť s ľuďmi, nikoho som nemohla ani vidieť. Postupne však zo mňa pocit úzkosti opadol a život sa začal vracať do svojich pôvodných koľají.
Povedala som si, že chcem druhé dieťa
a urobím všetko preto aby môj organizmus nezlyhal, zvoľnila som tempo, ani nie časovo či množstvom roboty skôr psychicky a po pol roku sme opäť dostali dobrú správu.
Všetko išlo podľa predstáv, v robote som povedala, že som tehula až na konci 3. mesiaca. No v 16. týždni som sa ocitla v nemocnici – pomaly sa mi skracoval krčok a môj gynekológ ma poslal na urgent s hroziacim potratom. V nemocnici ma nechali na pozorovaní, úplne kľudový režim však ustálil situáciu a bolo dobre.
Po príchode z nemocnice som už zostala doma a samozrejme preventívne mi nasadili Duphaston, Magnézium a Guajacuran. Z karieristky a workoholičky sa jedným pásikom navyše na tehu teste stala zo mňa žena túžiaca vynosiť a porodiť zdravé dieťatko.
Tešila som sa na pohyby a kopance (ktoré si môj druhý syn veľmi užil 🙂 a celkovo na tehotenstvo, ktoré je jedinečné a pri troche snahy uvedomiť si že mám v sebe nový život, absolútne nenahraditeľný stav.
Môj gynekológ na súkromnej klinike v Bratislave mi preventívne nasadil pesar, aby bolo všetko ok, (vtedy som ani len netušila, čo to pesar je). Po pár týždňoch som začala mať bolesti v brušku a boli čoraz častejšie a silnejšie, celkovo som sa necítila dobre.
Ocitla som sa v nemocnici opäť. Lekár, toho času prichodiaci z inej krajiny, pesar vybral a skonštatoval, že pesary často spôsobujú zápaly maternice, preto nerozumie prečo ich ešte na Slovensku používame. Preventívne mi nasadil antibiotiká, odbery a výtery neskôr potvrdili zápal, ktorý bol správne preliečený a naše bábo zostalo v pohodičke tam kde malo.
Do robotky som sa už nevrátila, zostala som na PN a kľudový režim, pri 1500 mg magnézia denne, nebol žiaden problém.
Viac – menej som len ležala a spala
Ale keď som chcela poupratovať, tak bolo zle, ani na nákup, ani dlhšie varenie. Bolesti sa mi hneď vracali keď som neležala. Takže pekne krásne som nabehla na režim nohy hore a pokoj na lôžku, domácnosť a rodina bokom.
Mimochodom bol to dobrý test života na skutočných kamarátov a rodinné vzťahy. Naozaj pri dlhodobejšej neschopnosti som zistila, kto je ochotný z kruhu mojich známych skutočne pomôcť a kto má len silné reči.
Keďže z veľkej rodiny a množstva kamarátov zostal, resp. nezostal skoro nikto až na svokru (o ktorej som si myslela, že ma má niekde …), kto by bol ochotný napríklad vyberať malého zo škôlky.
Preto aby som zvládla ísť pre syna, spala som celé dopoludnie, potom veľmi pomaly sadla do auta pri dome, zavolala pani učiteľke, ktorá vedela, že nesmiem chodiť a poslala mi malého: Cez okno videla, že nastúpil a ja som sa trochu vystrčila, poďakovala a odšoférovala domov, kde moje vtedy 4 ročné dieťa, pripravilo olovrant pre mňa aj seba a hralo sa pri mne na posteli kde som po takom výkone oddychovala, a snažila sa upokojiť boľavé brucho, len jemne vnímajúc, čo malý robí, aby sa mu niečo nestalo.
Prečítajte si aj iné tehotenské story.
Malý nechodil von, nemal s kým, lebo zrazu kamaráti neboli, hoci bývali blízko a von mi ho občas vzala iba suseda alebo som zišla dole a pri dome sedela na lavičke, aby bol aspoň chvíľu na vzduchu.
Priznávam, keď som o niečom takom počula, nevedela som si to ani predstaviť, nechápala som ako môže niekto takto vydržať. A došlo to aj na mňa, a vážne … odporúčam babám čo sa boja, je to ok.
Tešila som sa z každého pohybu bábätka, trošku som si niečo prečítala, ale hlavne …. som spala. No a mám poriadok aj v medziľudských vzťahoch – vytriezvela som.
(18 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Baby čo si dávate pod tie nohy ? Ja sa v noci vždy nejak rozidem z povodnej polohy a potom bieda sa tam s brušiskom vytrepať … ako to urobím aby som ich mala vyložené stále a nemusela ich nonstop podkladať ?
Chúďa! My už máme toto šialené obdobie za sebou. Nám ohromne pomohla letná prikrývka, tvrdé vankúše a polohovateľný lamelový motorový rošt of12 z drevona na diaľkové. Ten bola kože fenomenálny – sama som si vkľude podložila naraz nohy aj chrbát
Po dvoch potratov aj mňa to čaká podľa lekára bude jediná šanca zašitá ležať aby sme mali zdravé bábo 🙁 strašne sa bojím a neviem kedy naberem toľko síl aby sme sa dali do toho.
Mhmm, ako je to? V nudzi poznas priatela?
Ja som nastastie nemala problemy v tehotenstve, ale bolo mi smutno, ked musel syn popri mne kocikujucej stepovat aj 2 hodiny v zime, lebo som ho nemohla nechat sameho doma, aj ked svokrovci byvaju 5 minut od nas (ich to nenapadlo a ja som nepovedala, ze “nieco potrebujem”), alebo sa nemohol ist hrat na ihrisko, pretoze ja som musela chodit, ked som chcela, aby mensie spalo a on nemohol byt bez dozoru. Nastastie to vykryvala starka a obcas kamaratka a suseda. Velakrat im podakujem, a oni ani netusia, ako velmi pomozu.