Počas pandémie sa v pôrodniciach stretávajú ženy s bezohľadnosťou, hovoria lektorky kurzov pred pôrodom

Psychologičky Mária Kopčíková a Hana Celušáková sú naše dlhoročné kolegyne na portáli rodinka.sk. Psychológii sa venujú vo svojej praxi v CPR KVAPKA. S budúcimi rodičmi sa stretávajú ako lektorky kurzov pred pôrodom, aj v podpore dojčenia.

Rozprávali sme sa, ako pandémia koronavírusu ovplyvnila prípravu tehotných žien na pôrod a materstvo a ako zasiahla pandémia naše pôrodnice.

V akej situácii vás zastihla na jar pandémia?

Mária: V tom čase sme mali kurzy pre tehotné obsadené do mája a naplánované do júla. Kvôli lockdownu sme ich museli odsunúť. V marci nikto nevedel, ako sa situácia bude vyvíjať, dokedy to bude trvať. Ale keď začalo byť jasné, že to bude na dlho, pomerne rýchlo, cca do dvoch týždňov, sme prešli na online, pretože niektoré veci sa odložiť dajú, ale nie termín pôrodu. A ten sa našim tehotným blížil.

Aký bol prechod z prezenčných kurzov na online?

Mária: Keď sme spúšťali prvý kurz cez Zoom, snažili sme sa zistiť, kde to má limity. Nie je to len o tom, že fyzicky nie sme s tehotnými, že sa cez obrazovku nedajú zachytiť emócie a prežívanie, tiež sa ťažšie aktivizuje pozornosť.

Menili sme časové rozloženie kurzov, upravili sme ich do viacerých blokov, aby to bolo časovo aj fyzicky únosné pre všetkých. Tri hodiny za obrazovkou sú aj pre nás, lektorky, oveľa náročnejšie ako päť hodín na prezenčnom kurze.

Na našich kurzoch si napríklad tehotné fyzicky nacvičujú manipuláciu s bábätkom na bábikách, a to teraz nebolo možné, tak sme natočili krátke inštruktážne video ako alternatívu. Prispôsobovali sme formu kurzov tak, aby to nebolo len o teórii, ale aby to bolo aj uchopiteľné.

Hana: čo som si uvedomila veľmi rýchlo bolo, že cez obrazovku je oveľa ťažšie udržať pozornosť poslucháčov, vtiahnuť ich do atmosféry kurzu, vytvoriť priestor na „venovanie sa téme“ – prepojenie na bábätko, spoločnú prítomnosť a prípravu na narodenie dieťaťa.

Informácie bolo treba podávať výrazne viac vizuálne, overovať si pochopenie a zaujatie.  Okrem poskytnutia dostatku informácií sme chceli zachovať pridanú hodnotu kurzov: naše skúsenosti, priestor na individuálne otázky, humor, komornú atmosféru, preto sme nezľavili z malých skupiniek a živej prítomnosti, neviem si predstaviť predávať „prednahratý“ kurz.

Vnímali ste na vašich kurzoch obavy tehotných z pôrodu kvôli pandémii?

Mária: Určite. Na jar toho bolo možno viac, pretože ruka v ruke s opatreniami prišli napríklad pôrody v rúškach alebo zákaz sprevádzajúcej osoby pri pôrode. To, čo bolo ešte začiatkom marca považované za štandard, zrazu nebolo.

Hana: Vrátili sme sa do socialistických čias, pre mňa až šokujúco rýchlo. Minimum informácií, okamžité zákazy všetkého (prítomnosť sprevádzajúcej osoby, výber pôrodníka/pôrodníčky, bonding…), zastrašovanie.

Pred pandémiou mohlo byť dieťa v niektorých pôrodniciach 2 hodiny po pôrode s matkou na sále len za prítomnosti dospelej osoby , ktorá bude dieťa strážiť, takže zrazu nebol možný ani bonding po pôrode. Aj pôrodnice ako Sanatórium Koch alebo Trenčín výrazne zúžili svoje možnosti. Aj keď, ako vždy, Trenčín mal najlepšiu komunikáciu smerom k svojim klientkám, nezrušili možnosť otca pri pôrode, vnášali do debaty rácio aktuálne známych faktov o ochorení.

Významným faktom bolo, že zostali zatvorené hranice, neboli jasné pravidlá karantény po príchode do SR, pre veľa žien zo dňa na deň padla možnosť rodiť v zahraničí, čo bolo doteraz pre mnohé ženy riešenie, ako získať pri pôrode zdravotnú starostlivosť podľa svojich predstáv. Niektoré ženy za daných okolností zvažovali, že budú rodiť doma.

Ako tehotné reagovali na to, že majú rodiť za takýchto podmienok?

Mária: Mohli byť skeptické voči predpôrodnej príprave, mohli sa pýtať, načo im to bude, keď sa to nebude dať v pôrodnici zrealizovať. Ale veľa tehotných to zobralo ako fakt a povedalo si, že treba nájsť možnosti, ako to aj za daných okolností urobiť čo najlepšie pre seba. Boli však aj ženy, ktoré si povedali, že partnera pri pôrode chcú a pôjdu rodiť tam, kde im to bude umožnené.

Na čo ste sa zameriavali v rámci predpôrodnej prípravy, keďže neplatili bežné štandardy?

Hana:  V rámci krízovej komunikácie, aj keď niekomu podávate zlú správu, môžete pomenovať, čo môže za daných okolností urobiť a čo nie, môžete pomáhať znižovať bezmocnosť a pomáhať mu vymyslieť kroky, ako mať situáciu pod kontrolou.

Takže v jednej rovine sme sa snažili „zostať na pulze doby“, vedieť hneď, ako sa menili usmernenia a možnosti. Na druhej strane sme sa snažili prehlbovať dôveru tehotných v seba, že dokážu pôrod aj za sťažených podmienok zvládnuť.

Rozprávali sme sa s nimi, aké sú možnosti, kde sa dá a nedá cestovať, čo sa menilo každý týždeň. Poskytovali sme im informácie, napríklad, kde sa dá ísť na prehliadku pôrodnice aspoň virtuálne, kde už znova púšťajú partnerov, ako sa realizujú poradne, kde požadujú testy na COVID… Mám aj vlastné fotky z pôrodníc, takže som tehotným pomáhala s vizualizáciou, ako to vnútri vyzerá a čo ich čaká. Tým sa znižuje stres zo vstupu do neznámeho prostredia, čo veľmi ocenili.

Hovorili sme ženám, možno budete mať sťažené podmienky, ale môžete si veriť, že to vaše telo zvládne, máte to v rukách. Hovorili sme o tom, ako žena prežíva pôrod psychicky aj fyzicky v jednotlivých dobách pôrodných, čo pomáha, ako môže byť partner nápomocný aspoň cez telefón, na koho sa obrátiť v krízových situáciách, vytvárali sme záchranné body, ktorých sa dá chytiť, keď si budú zúfať, čo môžu v tej chvíli urobiť.

V „balíku“ informácií o pôrodoch sme sa sústredili na to, ako si môže žena pomôcť sama, keď nemá pri sebe sprevádzajúcu osobu. Na úľavové techniky, na to, ako dýchať, ako striedať polohy. Lebo aj mimo pandémie môžu nastať okolnosti, keď partner nemôže byť pri pôrode, napríklad ochorie alebo bude na služobnej ceste.

Mária: Ako laktačná poradkyňa som mala spätnú väzbu od žien, ktoré boli krátko po pôrode, že sa v pôrodniciach nedostali k informáciám, nielen o dojčení, ale ani o starostlivosti o dieťa – kúpanie, prebaľovanie. Niektoré maminky boli potom veľmi neisté, „rozložené na súčiastky,“ v zmysle neviem, čo s tým dieťaťom.

Zameriavali sme sa teda aj na to, aby mali tehotné dopredu čo najviac faktov, ako sa o seba starať aj po pôrode, v rámci šestonedelia, ako sa starať o dieťa, čo je dôležité, keď túto informáciu nedostanú od personálu.

Aby neodchádzali z pôrodnice so zlou skúsenosťou v tomto náročnom období. Rovnako sme im sprostredkovávali informácie, ako fungujú pediatri, ako ich majú kontaktovať a pod.

Ako je to teraz počas druhej vlny pandémie v našich pôrodniciach?

Hana: Jeseň je výrazne lepšia, čo sa možností týka. Na druhej strane, veľa pribúda aj covidových rodičiek. Ľudia sú už veľmi vyčerpaní, aj zdravotníci, ktorí idú do toho druhýkrát. Pokiaľ „bežia o život,“ sú preťažovaní, nie je čas na súcit s ostatnými, a to potom pri pôrodoch cítiť. 

Pandémia nám tiež ukázala, ako sme doteraz na pôrodníctve veľmi šetrili. Ako nás dobehlo to, že až na pár svetlých výnimiek, nemáme samostatné pôrodné sály s hygienickým zázemím, kde môže byť jedna rodiaca žena od príchodu do pôrodnice až po pôrod.

Vo väčšine prípadov pôrodnice nie sú vôbec priestorovo vybavené. Pôrodnice, v ktorých ženy čakajú na chodbách, by vôbec nemali fungovať, a nielen kvôli COVIDU, ale aj kvôli chrípkam a ďalším iným infekciám. Ak by sme neboli pôrodnice zanedbávali, dnes sme mohli mať oveľa menej stresu.

Zároveň to ale vedie k výraznému zhoršovaniu situácie rodiacich žien: neprítomnosť sprevádzajúcej osoby, narušovanie bondingu po pôrode, oddeľovanie detí od ich COVID pozitívnych matiek, zákaz návštev predčasne narodených detí, to nie sú otázky „komfortu“, to sú esenciálne požiadavky na podporu zdravia v reprodukčnom období. Ani strach ani zlé priestorové podmienky neospravedlnia napáchané zranenia.

Ozývajú sa vám ženy, ktoré majú traumatickú skúsenosť z pôrodu z tohto obdobia?

Hana: Pomaly to pribúda. Skúsenosti žien s „ústavnou“ bezohľadnosťou, ktoré spomínajú, že ich dali na „čakačku,“ kde boli osamotené, bez podpory, bez záujmu, niektoré uzimené, pretože chýbala tak bazálna vec ako paplón, alebo partner, ktorý by ho zabezpečil, podal vodu, pohladkal, povzbudil, utešil.

Personál, v rámci poddimenzovanosti na to nemá zrejme čas, ale ženy sú v najdôležitejších okamžikoch svojho života kruto osamelé. Pri covidových pacientkach sa stretávame s tým, že chýba základná, ľudská, dôstojná starostlivosť. A pritom ide o chorobu, ktorá sa šíri vzduchom a samotná tehotná predsa nespáchala zločin, že sa nakazila, nemá možnosť to ovplyvniť.

Rodili ste v roku 2020?

Ako pandémia ovplyvnila pôrody na Slovensku v roku 2020? Podeľte sa s nami s Vašou skúsenosťou v novom – 10. ročníku hodnotenia pôrodníc – Sprievodca pôrodnicami.

Ohodnoťte Vašu pôrodnicu tu.