Pôrod podľa Leboyera

Novorodenec vidí, počuje, cíti, vníma a prežíva

Prišiel s úplne novým pohľadom na práve narodené dieťa. Vychádzal z toho, že novorodenec vidí, počuje, cíti, vníma a prežíva.

Tieto myšlienky chápal s naprostou prirodzenosťou a nákazlivou presvedčivosťou:

Ako sme si mohli vôbec myslieť niečo iného? Vraj preto, že sme o dieťati ešte nikdy nepremýšľali. Znie to logicky, ale v tomto prípade hrozne. Berieme veci a udalosti väčšinou tak, ako nám boli vštepené, beztoho aby sme zapojili svoj vlastný mozog a intuíciu.

Prečo, pýta sa Leboyer, musí byť nová ľudská bytosť, prichádzajúca na svet zo šera a kľudu matkinho lona, vtiahnutá do oslňujúcich svetiel a hlučných hlasov? Prečo, keď bola krehká chrbtica dieťaťa počas celého tehotenstva ohnutá, trváme na tom, aby sme novorodencovi za nohy hlavou dole narovnávali chrbát naraz? Prečo je dieťa po drastickom opustení maternice okamžite matke odobraté? Je skutočne účelom, aby dieťa kŕčovite plakalo?

Podľa F. Leboyera pracujú zmysly dieťaťa už pri narodení naplno. Sú bystré a otvorené všetkým javom. Novorodenec bolestivo vníma prudké svetlo a hluk, teda i hlasnú reč. Páli ho vzduch prúdiaci pri prvých vdýchnutiach do pľúc. Páli ho pokožka pri ukladaní na váhu. Keď ho lekár uchopí a drží visiac dolu hlavou, prežíva neopísateľnú závrat a hrôzu.

Chrbtica sa napína ako luk. Ako by nestačilo to, čo už musela vydržať pri pôrode. Potom ešte štípajúce kvapky do očí. Dieťa je už unavené plačom , a potom prichádza to najstrašnejšie – samota. Novorodenec je opustený, necíti svoju matku, necíti jej ochranu, lásku a teplo. Dieťa prežíva pocity zúfalstva a beznádeje.

Šero a ticho

F. Leboyer tvrdí, že ak trochu zmeníme náš prístup, vcítime sa do práve sa rodiacej bytosti, potom vyvoláme u dieťaťa obrovské zmeny a pôrod bude pre neho úplne inou skúsenosťou a priateľskejším vstupom do života. Aké je teda optimálne prostredie pri príchode dieťaťa?

Najdôležitejšími faktormi sú šero a ticho. Ošetrujúci personál sa musí naučiť kľudnému a tichému dorozumievaniu.

Podľa Leboyera: “Musíme s dieťaťom hovoriť jazykom zamilovaných. A čo je jazykom zamilovaných? Nieje to reč, je to dotyk. Sú to ich ruky, ktoré sa prihovárajú. Práve to potrebujú i novorodenci. To je práve spôsob, ako s nimi hovoriť – to je to, čomu jedine môžu rozumieť: jednoduchá neha a jemný dotyk.”

Pre matku má bezprostredný dotyk nahého telíčka tiež obrovský význam. Táto chvíľa je pre oboch, ako pre matku, tak pre dieťa intímna záležitosť, ktorá upevňuje puto medzi nimi. Dieťa spočíva svojim bruškom na bruchu matky, ona ho láska a hladí a ono cíti, že sa narodilo do sveta, kde má svoje miesto.

Pupočník

Leboyer uvádza: “Oddelenie pupočnej šnúry hneď, ako dieťa opustí maternicu, môžeme považovať za prejav najväčšej krutosti, ktorého negatívny dopad sa nedá ani vyjadriť. Ponechaním pupočníkovej šnúry, ktorá doposiaľ pulzuje, dosiahneme zmeny aktu narodenia. Predovšetkým to núti lekárov k pokoju, je to výzva pre lekára i matku, aby rešpektovali životní rytmus dieťaťa“.

Leboyer ďalej píše: “Dýchať znamená byť v súlade so stvorením, znamená harmóniu s vesmírom, s jeho večným pohybom. Dieťa pri narodení nesmie zostať za žiadnu cenu bez kyslíku ani na okamžik. To nám tvrdia odborníci. Príroda to vie už dávno. A zariadila to tak, že behom nebezpečnej fáze pôrodu dostáva dieťa kyslík radšej hneď z dvoch zdrojov naraz: z pľúc a z pupočnej šnúry. Obidva systémy pracujú súčasne, jeden napomáha druhému, pupočnou šnúrou je dodávaný kyslík dieťaťu do tej chvíle, pokiaľ ho úplne nenahradí nový zdroj – pľúca. Pupočná šnúra pulzuje ešte niekoľko minút po narodení dieťaťa. Napájané kyslíkom z pupočníku, ochránené pred anoxiou môže dieťa prejsť na dýchanie pľúcami bez nebezpečenstva šoku. Nenútene, volne, bez náhlenia sa. Počas veľmi krátkej doby, v priemere štyri päť minút, balansuje novorodenec medzi dvoma svetmi.

Nasávajúc kyslík z dvoch zdrojov, prepína postupne z jedného na druhý, bez toho, aby prežíval drastický prechod. Málokedy je pritom počuť plač. Čo je teda treba robiť, aby sa tento zázrak uskutočnil? Je treba mať jediné – trpezlivosť. Nesnažiť sa nič uponáhľať. Stačí vedieť, že je treba počkať a dať dieťaťu čas na adaptáciu.”

Kúpeľ

Ďalším krokom je kúpeľ pre novorodenca. Dieťa je na vodu zvyklé, je pre neho dokonca tým najprirodzenejším prostredím. Leboyer uvádza:

“Kúpeľ sa pripraví do vaničky, a jeho teplota sa má približovať vnútrajšku ľudského tela, 38 – 39 stupňov Celzia. Pomaly dieťa ponoríme – nie náhle a naraz, ale niekoľkokrát veľmi pomaly a opatrne. Ruky, podopierajúce dieťa vo vode, pocítia, že je malé telíčko čoskoro uvolnené. Dieťa pomaly otvára oči, aby zistilo, čo sa deje. Tento prvý pohľad je nezabudnuteľný. Tie veľké, hlboké, vážne a prenikavé oči sa pýtajú: “Kde to som? Čo sa so mnou stalo?”

Cítime z toho taký prejav sústredenia, taký údiv, takú mieru zvedavosti, že nás to vyvádza z miery. Napätie sa rozplýva a dieťa sa začína volne pohybovať. Najskôr otáča hlavičku, potom skúma svoje paže, potom pripojí nohy a nakoniec sa pohybuje celým telom. Pridáva sa i mimika. Dieťa je veľmi roztomilé a spokojné. Neubehlo ani desať minút od jeho narodenia a už sa hrá. Po niekoľkých minútach dieťa pomaly a postupne vyberieme z vody, zabalíme ho do vrstvy bavlny a vlny. Nezakryjeme však hlavu ani ruky, ktoré musia zostať voľné, aby sa mohli hrať a hýbať sa.

Dieťa ukladáme zásadne na bok, nie na chrbátik. Jeho paže a nohy sa tak môžu volne pohybovať, jeho bruško sa môže napínať a uvoľňovať v rytme dychu, jeho hlava sa môže otáčať. Najšťastnejší je však na tele svojej matky, s hlavičkou na jej srdci poznáva znovu dôverne známi pravidelný tlkot. Všetko je dokonalé. Všetko je v poriadku. Títo dvaja sú opäť spolu.”

Bohužiaľ zostávame príliš hluchí a slepí

Slová Fredericka Leboyera sú veľmi silné a nedajú sa prepočuť. V priebehu svojej praxe na pôrodnej sále v Brně-Bohuniciach som mohla pozorovať reakcie novorodencov a nadobudla som presvedčenie, že Leboyerove tvrdenia sú viac než pravdivé. Bohužiaľ zostávame príliš hluchí a slepí, aby ste sa mohli do sveta novorodencov vžiť. Je to svet neopísateľne jemný a zraniteľný, kde každý vnem – či už počuteľný, viditeľný, či pocítiteľný, zanecháva stopy hlboko v podvedomí.

Jana Hlaváčková – Alternativní neboli přirozený porod (výtah z absolventské práce, 1998), zdroj: dobromysl.cz 

Ako ste boli spokojní so svojou pôrodnicou vy?

Máte jedinečnú možnosť vyjadriť svoj názor  vyplnením dotazníku a prispieť k zlepšeniu podmienok v slovenských pôrodniciach.

Ohodnoťte svoju pôrodnicu.  Ďakujeme!

 

 

(17 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...