Ono je to v našom zdravotníckom systéme celé zle. Od spôsobu vzdelávania (chýbajú najnovšie vedecké poznatky, dôraz na psychosomatický a somatipsychický rozmer medicíny a hlavne na etiku), získavania atestácií a praxe (keď staré štruktúry odovzdávajú novým lekárom a sestrám hlavne poznatky o tom, ako to robiť “tak ako sme zvyknutí a aby nás nezavreli”), cez rutinné, často vedou neoverené, až zbytočne rizikové postupy až po absolútne tristný stav nemocníc, počty zamestnancov a ich úbohé ohodnotenie.
ALE dá sa to použiť ako argument na ospravedlnenie neľudského prístupu? Podľa mňa nedá. Každý lekár a sestra si svoje povolanie slobodne vybrali, nikto ich do toho so zbraňou pri hlave nenútil – mohli ísť aj do tesca za pokladňu. Okrem toho skladali aj istú prísahu, a tá im má byť nadovšetky peniaze a únavu. Je na každom zvlášť, aby sa snažil robiť svoju prácu najlepšie, ako vie, aby sa celoživotne vzdelával… V pomáhajúcej profesii to má byť samozrejmosť, ohodnotenie nesmie hrať rolu – ak s tým človek nepočítal, nemal do takejto profesie ísť. Áno, syndróm vyhorenia je vážna vec a je veľmi zlé, že u nás väčšinou nefunguje supervízia, ale opäť, je to na každom človeku, ako sa bude starať o svoje duševné zdravie – vedel predsa, že v pomáhajúcej profesii je toto riziko vysoké.
Ale keďže slovenský štát a slovenskí ľudia sú akí sú, tak asi jediné, čo nám zostáva, je nekompromisne sa biť za svoje práva, nenechať ich beztrestne porušovať naše práva, asertívne si stáť za svojím – a zároveň zodpovedne prijať aj následky. Zodpovednosť za naše zdravie a zdravie našich detí patrí nám, nie im.
kiezby to tak bolo, a zabudli ste este na vetu ” Ticho, co tolko kricite!” “potichu sa tu rodi!” tak veru toto som od sestry pocuvala ja, nastastie trval ten moj porod iba kratko 4 hodiny
kiezby to tak bolo, a zabudli ste este na vetu ” Ticho, co tolko kricite!” “potichu sa tu rodi!” tak veru toto som od sestry pocuvala ja, nastastie trval ten moj porod iba kratko 4 hodiny
veľmi pekne napísané, ale žiaľ na hony vzdialené od skutočnosti v pôrodniciach. Pôrodné asistentky asistujú lekárom a nie rodiacim ženám. Jeden môj príklad z môjho pôrodu: Sestrička sa ma niečo spýtala a ja som jej hned neodpovedala, lebo som mala práve kontakciu. Vôbec si to však nevšimla, lebo som to chcela všetko bez kriku zvládnuť. Zareagovala pre mna veľmi nevzhodne: “nemyslite si, že ked s nami nebudete spolupracovať, že to bude dobré” V tej chvíli som však nemala chuť ani energiu jej niečo vysvetľovať. Snažila som sa okamžite reagovať na každú jej otázku a bolo ich teda dosť, mala som čo robiť….
Prekrásne napísané, len z pohľadu personálu by som opravila 1. Keď tehotná žena je zdravá žena, LEBO hneď by sa chytili, že čo ak sú komplikejšn, hoci aj tam, kde by boli len hypoteticky… WAU, klobúk dole ešte raz na autorkou
Ja som tak rodila. V Cechach. Sestry boli citlive, pomahajuce, povzbudzujúce. Rodila som v polohe na styroch, jednu nohu som zapierala do sestry- lebo mi poradila ze mi to pomoze . Citila som sa ako princezna ktora privadza na svet naslednika tronu, boli tam len pre mna.
Este sme boli spojeny pupocnou snurou a uz som mala synceka na brusku. Uzasne ! Toto bol moj treti porod, isli sme daleko, riskovali, ale stalo to zato ! Je to jedna z mojich najkrajsich spomienok.
Verim ze raz sa tak bude rodit aj u nas, aby sme nemuseli utekat rodit inde.
Je to napisane uzasne. Verim, ze aj my sa dozijeme toho, ze budeme nase deti rodit slobodne a po porode sa citit hrde a stastne a pysne na seba ako uzasne sme to my zvladli – porodit vlastne dieta. Nie ze niekto nas “odrodil”. Ze sa raz bude okolie prisposobovat zene v najsilnejsich okamihoch jej zivota a nie ona sa v takom vynimocnom momente ma prisposobovat ludom, pre ktorych je to len dalsi den v praci, ktori namiesto radosti a pokory z toho ze sa mozu zucastnit takehoto zazraku ponizuju, vyuzivaju bezmocnost zeny a dokazuju si svoju “autoritu”. Ze matka a dieta budu vnimane ako jedno, ze deti nebudu odnasane od svojich matiek a matky manipulovane ze system – inkubator – pozorovanie – hocico je pre ich dieta lepsie ako matkina naruc. Ze matky nebudu musiet bojovat o to aby mohli byt so svojimi detmi.
klobúk dolu pred autorom/autorkou článku, tak krásne pretavili do slov naše priania a túžby, ako by mal podľa nás, mám a budúcich mám prísť na tento boží svet nový človiečik, malé dieťatko
Ono je to v našom zdravotníckom systéme celé zle. Od spôsobu vzdelávania (chýbajú najnovšie vedecké poznatky, dôraz na psychosomatický a somatipsychický rozmer medicíny a hlavne na etiku), získavania atestácií a praxe (keď staré štruktúry odovzdávajú novým lekárom a sestrám hlavne poznatky o tom, ako to robiť “tak ako sme zvyknutí a aby nás nezavreli”), cez rutinné, často vedou neoverené, až zbytočne rizikové postupy až po absolútne tristný stav nemocníc, počty zamestnancov a ich úbohé ohodnotenie.
ALE dá sa to použiť ako argument na ospravedlnenie neľudského prístupu? Podľa mňa nedá. Každý lekár a sestra si svoje povolanie slobodne vybrali, nikto ich do toho so zbraňou pri hlave nenútil – mohli ísť aj do tesca za pokladňu. Okrem toho skladali aj istú prísahu, a tá im má byť nadovšetky peniaze a únavu. Je na každom zvlášť, aby sa snažil robiť svoju prácu najlepšie, ako vie, aby sa celoživotne vzdelával… V pomáhajúcej profesii to má byť samozrejmosť, ohodnotenie nesmie hrať rolu – ak s tým človek nepočítal, nemal do takejto profesie ísť. Áno, syndróm vyhorenia je vážna vec a je veľmi zlé, že u nás väčšinou nefunguje supervízia, ale opäť, je to na každom človeku, ako sa bude starať o svoje duševné zdravie – vedel predsa, že v pomáhajúcej profesii je toto riziko vysoké.
Ale keďže slovenský štát a slovenskí ľudia sú akí sú, tak asi jediné, čo nám zostáva, je nekompromisne sa biť za svoje práva, nenechať ich beztrestne porušovať naše práva, asertívne si stáť za svojím – a zároveň zodpovedne prijať aj následky. Zodpovednosť za naše zdravie a zdravie našich detí patrí nám, nie im.
kiezby to tak bolo, a zabudli ste este na vetu ” Ticho, co tolko kricite!” “potichu sa tu rodi!” tak veru toto som od sestry pocuvala ja, nastastie trval ten moj porod iba kratko 4 hodiny
kiezby to tak bolo, a zabudli ste este na vetu ” Ticho, co tolko kricite!” “potichu sa tu rodi!” tak veru toto som od sestry pocuvala ja, nastastie trval ten moj porod iba kratko 4 hodiny
veľmi pekne napísané, ale žiaľ na hony vzdialené od skutočnosti v pôrodniciach. Pôrodné asistentky asistujú lekárom a nie rodiacim ženám. Jeden môj príklad z môjho pôrodu: Sestrička sa ma niečo spýtala a ja som jej hned neodpovedala, lebo som mala práve kontakciu. Vôbec si to však nevšimla, lebo som to chcela všetko bez kriku zvládnuť. Zareagovala pre mna veľmi nevzhodne: “nemyslite si, že ked s nami nebudete spolupracovať, že to bude dobré” V tej chvíli som však nemala chuť ani energiu jej niečo vysvetľovať. Snažila som sa okamžite reagovať na každú jej otázku a bolo ich teda dosť, mala som čo robiť….
Prekrásne napísané, len z pohľadu personálu by som opravila 1. Keď tehotná žena je zdravá žena, LEBO hneď by sa chytili, že čo ak sú komplikejšn, hoci aj tam, kde by boli len hypoteticky… WAU, klobúk dole ešte raz na autorkou
Ja som tak rodila. V Cechach. Sestry boli citlive, pomahajuce, povzbudzujúce. Rodila som v polohe na styroch, jednu nohu som zapierala do sestry- lebo mi poradila ze mi to pomoze . Citila som sa ako princezna ktora privadza na svet naslednika tronu, boli tam len pre mna.
Este sme boli spojeny pupocnou snurou a uz som mala synceka na brusku. Uzasne ! Toto bol moj treti porod, isli sme daleko, riskovali, ale stalo to zato ! Je to jedna z mojich najkrajsich spomienok.
Verim ze raz sa tak bude rodit aj u nas, aby sme nemuseli utekat rodit inde.
Je to napisane uzasne. Verim, ze aj my sa dozijeme toho, ze budeme nase deti rodit slobodne a po porode sa citit hrde a stastne a pysne na seba ako uzasne sme to my zvladli – porodit vlastne dieta. Nie ze niekto nas “odrodil”. Ze sa raz bude okolie prisposobovat zene v najsilnejsich okamihoch jej zivota a nie ona sa v takom vynimocnom momente ma prisposobovat ludom, pre ktorych je to len dalsi den v praci, ktori namiesto radosti a pokory z toho ze sa mozu zucastnit takehoto zazraku ponizuju, vyuzivaju bezmocnost zeny a dokazuju si svoju “autoritu”. Ze matka a dieta budu vnimane ako jedno, ze deti nebudu odnasane od svojich matiek a matky manipulovane ze system – inkubator – pozorovanie – hocico je pre ich dieta lepsie ako matkina naruc. Ze matky nebudu musiet bojovat o to aby mohli byt so svojimi detmi.
klobúk dolu pred autorom/autorkou článku, tak krásne pretavili do slov naše priania a túžby, ako by mal podľa nás, mám a budúcich mám prísť na tento boží svet nový človiečik, malé dieťatko
to je tak presné a nádherne napísané… raz sa to musí stať realitou
vybrali.sme.sk/submit.php