Nie som mama z googlu, a predsa…

Čo mám robiť?

Ledva som sa nadýchla, že čo teda s tým, čo je väčšie riziko, ale dnu už sa vovalila sestrička, dávala ďalšie karty pacientiek. Vyprevádzali ma preč bez ďalšieho ja som zostala v pomykove, čo si s receptom na železo počať.

Brať, či radšej nebrať, lebo čo ak…?

Keby som posledné týždne pred tým nemusela riešiť svoj kľudový režim, vyložené nohy, lebo bábätko tlačilo na kŕčok (predpísala mi magnézium, aby to všetko dobre „držalo“), nebola by som možno taká vystresovaná a zmätená. Jednoducho by som jedla tabletky bez ďalšieho.

Bohužiaľ. Na „poradni“ nebol čas, ani priestor, aby mi doktorka povedala viac, nebol čas, ani priestor na nejaké istoty – áno, tehotné sú v tomto dosť otravné, hocičo ich rozklepe, potrebujú stále nejaké ubezpečenie, že to bude dobré. To tie hormóny, veď ide „len“ o ich dieťa…

Pani od diskrétnej zóny

Keď som neuspela u svojej doktorky, skúsila som sa opýtať v lekárni. „Takýto recept som dostala, je ešte nejaká iná možnosť, ako si môžem doplniť železo, aby som nemusela brať tie tabletky?“

Skôr, ako mi niečo magistra v lekárni odpovedala, začala si do mňa pani, stojaca za mnou. Také ako diskrétna zóna jej nič nehovorilo, nielenže si vypočula, čo malo ostať medzi štyrmi očami, ale dovolila si poučovať ma:

„Keď vám tie tabletky predpísala vaša doktorka, tak by ste nemali vymýšľať.“

S vymýšľajúcimi pacientami je to ťažké

Bola mladá. Tipovala som ju na doktorku, ktorá sa priklonila na stranu kolegyne, lebo vie, aké je to dnes s „vymýšľajúcimi“ pacientami ťažké. Alebo učiteľku, tie to dnes tiež majú ťažké. Na kňaza nevyzerala, ak by som mala dôsledne vymenovať všetky „stavy,“ ktoré kedysi požívali autoritu, ale dnes sú na okraji spoločnosti.

V každom prípade, nemala som dôvod zverovať sa pani diskrétnej narušiteľke, že vymýšľam len preto, že moja doktorka na mňa nemala päť minút navyše. Že do mňa zasiala pochybnosti. Že neviem po takejto „poradni,“ čo mám robiť.

Vysoká škola googlu

Ja som neprišla nadupaná z vysokej školy „googlu,“ s diktátom, ako ma majú liečiť. Nepísala som na „internety,“ aby som sa poradila s ostatnými nadupanými mamičkami, odborníčkami na všetko. Mne chýbalo iba mojich päť minút u svojej lekárky.

Išlo pritom len o hlúpe železo. V podstate hovadina. S inými diagnózami sú konfrontované tehotné (a nielen tehotné, my všetci). Ak nemá lekár na pacienta päť minút, dôvera sa láme na kúsky.

Čas. Tam to zlyháva. Komunikácia nie je dobrá, lebo čas. Prístup nie je taký, aký by mal byť, lebo čas.

Luxus piatich minút

Počas prvého tehotenstva som chodila ku gynekológovi, ktorý tiež nemal času veľa, pacientky mu na chodbe stáli, išlo to ako na bežiacom páse, ale napriek minimu času na poradni, som odchádzala od neho s najlepším pocitom, že všetko je tak, ako má byť.

Na tom si dal môj doktor záležať, aby som išla domov spokojná. Aby som nepanikárila, zbytočne sa neznepokojovala.

Pri druhom tehotenstve som mala šťastie, že som mohla kedykoľvek zavolať kamarátovi gynekológovi, ktorý mi ochotne dovysvetľoval všetko, čo som na poradni u svojej gynekologičky nestihla. Hoci aj triviálne veci.

Ale nie každá tehotná pozná luxus „piatich“ minút. Potom jej ostáva internet, v ktorom je ponechaná napospas „odborníkom.“ A dá si namiesto železa napríklad savo. V lepšom prípade homeopatiká, pretože nie rôzne „guľôčky“ zaberajú, ale prístup. To, že ľuďom niekto venuje čas, pozornosť.

Tie zlé „internety,“ pochybná homeopatia a alternatívni šarlatáni totiž ťažia z toho, na čo klasická medicína nestačí: nemá na človeka čas. 

(10 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...