Tehotenstvo napriek diagnóze: Keď štítna žľaza hovorí nie, ale stane sa zázrak

Problémy so štítnou žľazou sa so mnou ťahali asi od tretej triedy na základnej škole. Veľmi neskoro som začala menštruovať a vlastne som nikdy nemala pravidelný cyklus. Lekári to však riešili len z gynekologického hľadiska – brala som hormóny, dostávala injekcie na vyvolanie menštruácie a neskôr hormonálnu antikoncepciu, ktorá, samozrejme, celý problém iba zamaskovala.

Pribudli ďalšie gynekologické ťažkosti. Keď som mala 17 rokov, lekárka skonštatovala, že mám nedostatočne pružnú maternicu. Ďalej to už nijako nekomentovala.

Okolo dvadsaťdvojky som zmenila gynekológa. Nový lekár mi pomerne nevyberaným spôsobom oznámil, aby som si rýchlo hľadala partnera a mala deti. Potvrdil, že moja maternica je malá, málo pružná a že ma s najväčšou pravdepodobnosťou čakajú opakované potraty. Dodal však, že niekedy paradoxne pomôže práve to, ak potrat maternicu pripraví na ďalšie tehotenstvo.

Vtedy som prvýkrát zapochybovala o svojej budúcnosti

V tom období som prežívala skutočne náročné časy. Ešte som študovala, bývala som na internáte a mala som za sebou zdrvujúci rozchod, z ktorého som sa spamätávala asi rok (a ďalšie dva roky som ho ešte intenzívne spracovávala). Na nového partnera som nemala ani pomyslenie. Odvtedy som mala neustály pocit, že mať deti nebude v mojom prípade žiadna hračka – aj keby som náhodou niekedy v budúcnosti nadviazala nový vzťah.

O dva roky neskôr sa pridali ďalšie komplikácie so štítnou žľazou. Uvažovalo sa dokonca o jej operatívnom odstránení. Výsledky hormonálnych testov v tom čase tehotenstvo prakticky úplne vylučovali. Vďaka tomu som aspoň prestala užívať hormonálnu antikoncepciu, no trvalo dlhé mesiace, kým môj menštruačný cyklus získal aspoň náznak pravidelnosti.

Štítna žľaza, obezita, podvýživa a neplodnosť

V tom čase som začala chodiť so svojím budúcim manželom. Po dvoch rokoch sme sa zasnúbili. Môj snúbenec však vtedy pracoval v zahraničí. Nemali sme kde bývať a chýbali nám financie na vyriešenie vlastného bývania. Neustále ma strašila myšlienka, že by sme sa už mali vziať, aby sme sa mohli začať snažiť o bábätko, pretože neskôr bude neskoro. Svadbu a založenie rodiny sme odkladali čisto z „organizačných“ dôvodov.

Túžba po dieťati verzus realita: Premýšľala som o adopcii

Partner o mojich zdravotných problémoch vedel od začiatku vzťahu, no predstava dieťaťa bola pre neho v tom čase oveľa hmlistejšia než pre mňa. Ja som už vtedy mala naštudované takmer všetko o adopcii a pestúnskej starostlivosti.

Umelé oplodnenie (IVF) som zavrhla hneď, ako som sa o tejto metóde dozvedela viac. Keď dnes vidím skúsenosti žien v mojom okolí, iba ma to utvrdzuje v mojom vtedajšom rozhodnutí – a to hovorím len o zdravotnej stránke veci, bez ohľadu na etické aspekty. Žiaľ, zo strany lekárov to bolo neskôr prakticky jediné ponúkané riešenie.

Môj snúbenec však o adopcii nechcel ani počuť. Tvrdil, že určite panikárim zbytočne (priznávam, že k tomu mám občas sklony) a že máme predsa kopu času. Moje kamarátky a známe však už v tom čase rodili svoje druhé deti, takže ja som ten pocit rozhodne nemala.

rodinka.sk e-book:

Hneď po svadbe (dva roky od zásnub) sme sa začali snažiť o počatie. Keďže som už vtedy praktizovala symptotermálnu metódu, tušila som, že zďaleka nie všetky moje cykly sú ovulačné. Niekoľko mesiacov sa nám nedarilo otehotnieť a každú menštruáciu som preplakala. V mojom okolí navyše takmer všetky kolegyne a známe otehotneli na prvý alebo druhý pokus. S každým ďalším tehotenským bruškom v mojom okolí som bola nervóznejšia.

Keď som to vnútorne vzdala a prijala Boží plán

Postupne som sa, i keď veľmi bolestne, začala zmierovať s tým, že vlastné dieťatko skrátka nie je Božím zámerom pre náš život. Vždy som však mala intenzívny pocit, že rodina a deti sú presne tým miestom, kde mám v živote byť.

Adopcia mi preto prišla úplne logická a jednoznačná. Adoptované dieťa by som nikdy nebrala ako „prehru“. Manžel však adopciu stále odmietal riešiť s tým, že máme čas (ja som mala naopak pocit, že už je dávno neskoro). Chcela som podať žiadosť o adopciu aspoň preto, aby som znížila svoj stres. Ak by to nevyšlo, nemuseli by sme potom čakať ďalšie roky na schválenie a konkrétne dieťa. Celý proces sa dá kedykoľvek zastaviť a my by sme získali náskok a ja trochu pokoja. Manžel však nechcel podať žiadosť ani „preventívne“.

Adopcia, to nie je len tak

Aby som mala pocit, že pre úspech robím maximum, začala som cvičiť cviky podľa Mojžišovej, hoci som nebola úplne typická cieľová skupina pre túto metódu. Znížila som aj svoje pracovné vyťaženie. V tom období sa mi však opäť zhoršili endokrinologické výsledky. Hladiny niektorých hormónov boli viac než dvakrát vyššie, než by bolo potrebné na úspešné tehotenstvo.

V tej chvíli som to vnútorne vzdala. Povedala som si, že ak je Boží zámer s nami iný, musím to prijať a sústrediť sa na to, čo je našou skutočnou úlohou v živote.

Oslobodenie od menštruačného kalendára

Pre naše manželstvo to bola obrovská lekcia. Uvedomila som si, že nemôžem manželovi nasilu vnucovať svoje predstavy. Učila som sa s ním lepšie komunikovať a vidieť veci z jeho perspektívy. Neustále som si musela pripomínať, aké je porovnávanie sa s ostatnými hlúpe.

Začala som sa zaujímať o možnosti zapojenia do charity a hľadala som uplatnenie pre naše profesie v charitatívnom projekte mimo Európy. Tešila som sa, že sa náš intímny život konečne vymaní zo zajatia menštruačného kalendára. Modlila som sa, aby som bola vnútorne slobodná a nepredkladala Bohu iba svoje vlastné scenáre.

Diagnóza: Zázrak

Odišli sme na dlho plánovanú dovolenku a zrazu som myslela na úplne iné veci. Dva mesiace nato sme počali dieťatko. Áno, presne s tými hladinami hormónov, ktoré tehotenstvo teoreticky absolútne vylučovali.

Vysvetlení sa ponúka celá rada:

• že počatie je do veľkej miery záležitosťou psychiky a „čistej hlavy“,
• že sa môj endokrinný systém naštartoval po upokojení a extrémnej fyzickej záťaži na dovolenke,
• alebo že laboratórne výsledky jednoducho neboli presné.

Ja osobne však hlasujem za slovo zázrak.

Celé tehotenstvo prebiehalo úplne fyziologicky a bez komplikácií. Paradoxne, najväčším problémom bol tlak a nepríjemný prístup zo strany gynekologickej ambulancie. Keďže som odmietla genetické testy, čelila som neustálym komentárom, osočovaniu z nezodpovednosti, nevedomosti a naivity. Sestry „zabúdali“ na štandardné odbery, lekár odmietol pustiť otca k ultrazvuku (vyšetrenie sme si preto vybavili inde).

Napriek všetkým strašidelným predpovediam lekárov z minulosti sa bábätko narodilo úplne zdravé a v termíne. Maternica zvládla pôrod bez akýchkoľvek problémov – bol spontánny, rýchly a prakticky bezbolestný.

(19 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...