Aj v malej pôrodnici sa dá zahrať veľké divadlo

O pôrodnici v Banskej Štiavnici kolujú všelijaké mýty a legendy. Počula som, že sa tam rodí do vody, že si môžete vybrať farbu, ktorou vám omietnu brutálne luxusnú izbu, aj to, že každý piatok po vizite vám zatancuje Erika Judíniová nejakú ľudovku so Štefanom Harabinom. Pre niečo jej predsa museli tam rodivšie ženy prisúdiť vedúcu pozíciu medzi slovenskými pôrodnicami.

Možno má najlepšiu Wi-fi…

Lenže to, čo považujú rodičky za najlepšie, sa nie vždy zhoduje s názorom tých, ktorí majú pôrody vo svojej denno-dennej náplni. Môj gynekológ štiavnickú pôrodnicu aj so všetkými oceneniami skopal pod čiernu zem. Vraj čo už len môže byť úžasné na pôrodnici, ktorá “nie je schopná dokončiť pôrod,” ktorá sa dištancuje od komplikácií, vyhľadáva len jednoduché prípady, ktoré by sa dali odrodiť aj po telefóne.

Nejaká “dedinská” na divokom východe určite nespĺňa parametre ultra modernej, vedecko-technickej inšitúcie. A už vôbec sa nemôže hrdiť niečím tak potrebným pre život každého dieťaťa, ako je perinatologické centrum. Dávam tomu pár divadelných sezón a všetky pôrody nasmerujeme do perinato-pôrodníc, lebo povedané slovami el klasika, ľudia si zaslúžia istoty a matky ešte aj karafiáty.

Dobrá pôrodnica sa pozná ešte pred pôrodom

Len čo keď napríklad zrovna tá pôrodnica, ktorá by sa mohla hrdiť titulom “schopná dokončiť pôrod,” je ochotná pozvať vás dnu na prehliadku iba pod podmienkou, že vás musí pritom sprevádzať ich pôrodník, ku ktorému chodíte každý týždeň do poradne, to znamená, musíte byť definitívne rozhodnutá u nich rodiť? Nie je to trošku čudné?

Alebo moja skúsenosť z Petržalky: keď došlo na tú akože prehliadku, viac času ako vnútri samotnej pôrodnice som strávila v nemocničnom výťahu. Dobrá rada k srdcu, že sa máme počas predpôrodnej prípravy dopredu zoznámiť s nemocničným terénom, ako nám dobre padne vedieť, kde hľadať wc či sprchu a podobne, nepadla celkom na úrodnú pôdu. Ale čo tam po tom, veď si to ešte užijem rovno za pochodu, nie?

Odchádzala som každopádne s blbým pocitom, že si nepamätám ani číslo poschodia, kde sa to bude odohrávať. To už je raz osud veľkých nemocníc, kde človek nemá ani kam zaparkovať.

Sú malé pôrodnice iné?

Keďže som v tom čase chodila na predpôrodný kurz, kde jedna mamička mala dobrú skúsenosť s pôrodnicou v Banskej Štiavnici a bola rozhodnutá za každých okolností rodiť tam znova, rozhodla som sa, že tam predsa len pôjdem na výzvedy. A sama si oťukám, čo sú tie marketingové mýty a čo realita.

Prvá prehliadka bola pamätná. V ten deň bola snehová kalamita a takmer sme sa do Štiavnice nedostali. Keď sme zapluhovali pred nemocnicou, ostávalo mi desať minút do času, kedy sa oficiálne venujú budúcim rodičkám a krúžia s nimi po oddelení.

Nemocnica, klasická socíkovská budova kde-tu s chýbajúcimi kachličkami, vyzerala byť maličká. Žiadne obr hebedo. Nedá sa tam zamotať, za stánkom s fornetami a kočíkovým obchodom som vpálila rovno dnu, skoro na pôrodný sál. Všade ticho, nikde ani nohy.

Musela som sa vrátiť zazvoniť. Docupkala ku mne nejaká sestrička. Pozrela najprv na moje brucho, potom na svoje hodinky. Že nech si dám sáčiky na nohy, ona zavolá zatiaľ nejakého doktora, ktorý mi to tam ukáže.

A veru, prišiel pán v takých milých bielych papučkách, ktorý mi podal ruku a oslovil ma “pani.” Žiadne dieťatko, ani dievčatko ako v Petržalke. Spravili sme si malú zoznamku: kto sa ako volá, odkiaľ je, v ktorom je týždni, či prvé alebo druhé alebo koľké dieťa a či sa dala prejsť cesta cez Hodrušu bez snehových reťazí. Nie, nedala.

Potom ma povodil po tom nadupanom luxuse, že sedem hviezdičkový hotel je nič. Pretože na tej miniatúrnej chodbe mi to vôbec neprišlo, že som v nemocnici. Všetko naskladané cik-cik vedľa seba. Počnúc kanceláriou primára, cez minimalistiskú pediatriu, pôrodnou sálou končiac. A pritom išlo len o jednu miestnosť!

Nijaké pôrodné boxy nasáčkované jeden na seba, ledva oddelené kúskom zelenej obkladačky. Žiaden chatrný záves, prepúšťajúci hlasovú kulisu ženy rodiacej meter odo mňa. Len jedno pôrodné kreslo znamená, že sa tu nepočíta s pásovou výrobou. Možno až dva pôrody za deň, to sa tu človek moc nemá s kým oň pobiť. Nikto nebude odbiehať od plenty k plente, ani do bufetu, budú mať skrátka čas a priestor všimnúť si, že rodím a “dokončiť pôrod.”

Malá pôrodnica je pre mňa VIP.

Pán doktor, očividne vyspokojnený, že “počas jeho služby sa nič dôležité nestalo,” a teda má času jak hus klasu rozprávať so mnou aj o voľbách, sociálnych dávkach a haluškách, mi dal nakuknúť aj do nadštandardného apartmánu.

Za postaršou TV značky Orava, ktorá nemala ambíciu robiť sa, že ide o plazmu, vyčnievala palma až k stropu. Obliečky na posteli boli každá iná, čím chcem naznačiť, že pridaná hodnota určite nespočívala v pozlátených kľučkách. Také tam neboli. A dokonca ani sociálne zariadenia priamo na izbe.

Zato ponúkali možnosť stráviť tam celú mladosť: prvú dobu pôrodnú, dve hoďky po pôrode s bábätkom, ako aj zbytok pobytu so žltačkou. Za kumpánov si môžem vybrať koho len chcem. Muž, staršie bábätko, nové bábätko, celá rodina od začiatku pokope. Všetko sa mi rátalo. A veľmi.

Ak prestane snežiť, asi to beriem!

(19 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...