Dáme dole okuliarky! Rodíme

Pri prvom pôrode mi vzali okuliare a namiesto dcéry som videla iba machuľu. Pri treťom som skoro dala sestre po prstoch, keď mi okuliare chcela vziať.

Od malička nosím pomerne vysoké dioptrie – som krátkozraká a mám približne -6 dioptrie. Nie je to síce žiadny katastrofický hendikep, bežný život mi to však komplikovalo. „Popolníky“ v nevábnom, priveľkom horčicovo-žltom ráme mi na sebavedomí nepridali.

Škaredé a škaredšie

Možnosti výberu rámov v osemdesiatych rokoch boli totiž skoro žiadne. Pri hrúbke mojich sklíčok som si mohla vybrať škaredé, alebo ešte škaredšie. Dodnes nerozumiem, ako ma moja mama vždy chválila, že „tieto ti ohromne pristanú“. Verila som jej, jedným z dôvodov však bolo, že som sa pri skúšaní veľmi nevidela.

Už počas základnej školy bol mojou najväčšou traumou plavecký výcvik, kedy som si okuliare musela nechať v šatni. Intuitívne som sa nešťastná potkýnala po plavárni a hľadala medzi machuľami tváre mojich kamarátok. Takisto som nemala rada letné kúpanie…no ponárajte sa, alebo špliechajte sa s okuliarmi.

Z okuliarov som mala vnútorný komplex a veľmi dlho som si s nimi pripadala naozaj škaredá. V puberte som objavila kontaktné šošovky a svet bol zrazu jednoduchší a ja som si pripadala krajšia. Paráda! Znie to možno malicherne, ale dodnes si pamätám ten úžasný pocit – vidieť „len tak“.

Prišli stenčené, odľahčené sklá a farebné rámy. Trošku som dozrela a okuliare som pomaly prestala vnímať ako hendikep.

Pôrod bez okuliarov – znovu ako na plavárni

Čakal ma pôrod prvej dcéry. Ako mladá prvorodička som absolvovala asi všetky možné kurzy, ktoré pred tými –nástimi rokmi boli dostupné. Mala som pocit, že som pripravená na 150 percent. Pri celej tej eufórii som si akosi zabudla zistiť, čo s okuliarmi na pôrodnej sále. V okamihu „O“, keď sme konečne išli rodiť, som si ani neuvedomila, že vrchná sestra mi ich berie.  

Dcéru som porodila rýchlo – akurát som ju nevidela. Žmúrila som oči, keď ju odnášali – zaostrila som však jedine akúsi ružovú machuľu. Zážitok bol teda skôr sluchový, lebo ktosi na sále povedal, že je krásna. Ani mi nenapadlo si tie okuliare pýtať.

Znova som sa cítila ako na plavárni na základnej škole, ešte aj tie dlaždičky na pôrodnej sále mi to pripomínali.

Ďalší stres som mala, keď som musela týždeň po pôrode ísť na čistenie maternice – absolútne vystresovanej (do narkózy som išla prvýkrát) mi vzali okuliare ešte pred operačnou sálou (opäť som bola ticho) a že „vyjdite na kozu“…..nevedela som sa v miestnosti zorientovať…no celé zle.

Nedáme!

Pri pôrode druhej dcéry som si povedala, že vizuálny zážitok si už nenechám ujsť a keďže išlo o vyvolaný pôrod – nechala som si šošovky. Myslela som si, že si ich potom vyberiem, ale nakoniec som to nestihla a porodila som s nimi. Viem, že sa to nemá – ale tak to vyšlo. Úžasný zážitok, žiadna plaváreň.

Pri tretej dcére som už ako „skúsená rodička“ hlavnej sestre skoro tresla po prstoch, keď sa mi rukou priblížila k očiam s vetou: „Mamička, dáme dolu okuliarky.“ Medzi kontrakciami som ňu len zazrela a zafučala: „Nedáme!“ A bolo. Na tretíkrát sa mi to teda podarilo.

(8 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...