Pôrody včera

Kedysi a nielen v Egypte

Napriek vyspelosti lekárstva v starom Egypte na tom bola „gynekológia a pôrodníctvo“ blede: odhliadnuc od faktu, že pri pôrodoch asistovali len špeciálne „asistentky“ – ženy a chlap tam jednoducho prístup nemal, svoje hovorí aj fakt, že maternica podľa ich myslenia bola orgán voľne pohyblivý, z čoho mali mnohé pacientky podľa vtedajšej medicíny „ťažké stavy“, liečené vykurovaním plynom z ľudských výkalov.

Rodilo sa pokľačiačky, na stoličke alebo na tehlách, pričom „pôrodná stolička“ bola postavená z niekoľkých tých tehál alebo kameňov na sebe, dodnes sa výraz „sedieť na tehlách“ používa v Egypte ako paralela slova „rodiť“. Pokiaľ bolo treba vyvolať pôrod, pomáhalo sa vykurovaním tehotnej ženy trusom z hrochov.

Pôrodná babica sedela na zemi – zrejme toto by si niektorí naši lekári nevedeli dnes predstaviť ako pracovnú polohu. Placenta bola hneď po pôrode pochovaná pod prah domu alebo hodená do Nílu, aby neškodila dieťaťu.

Tehotné ženy rodili v tzv. malých chrámoch narodenia vyzdobených girlandami, ale tehotná žena bola na tomto mieste odlúčená od ostatných, považovaná za mŕtvu a až po pôrode bola oslava jej „vzkriesenia“. Keďže medicína bola pri pôrodoch z kola von, na všetko sa hľadali ako „zábezpeka“ rôzni bôžikovia.

Ázia

V Mezopotámii

rodili ženy taktiež s babicami – a tiež mali svoje praktiky. Na uľavenie pri bolestiach z pôrodu sa používalo pričuchnutie k medenému prášku. Pokiaľ pôrod šiel pomaly, do džbánu s pivom sa roztĺkla presne určená zmes bylín a na lekárov pokyn bolo nutné bez ochutnania zmes vypiť – rýchly pôrod bol vraj potom zaručený. Ženy v Perzii boli pod zvláštnou ochranou zákona a rodiť mohli len v spoločnosti 10 asistentiek, každá z nich mala svoju úlohu.

Starí Hebreji

to tiež nemali celkom jasné s pôrodmi: mnohí rabíni verili, že ťažký pôrod môže trvať aj 40-50 dní. Život matky bol viac ako život dieťaťa, čomu zodpovedalo v prípade ťažkostí postupné vyťahovanie častí plodu z matkinho tela. Údajne však Židovky boli natoľko silné, že napriek množstvu pôrodných babíc bežne rodili na poli samé.

V Indii

vedeli lekári správne rozoznať začínajúci sa pôrod aj  dĺžku tehotenstva na 9 lunárnych mesiacov. Tehotné ženy boli v 9. mesiaci prijímané do zvláštnych „konkláv“ – čo bolo zariadenie medzi pôrodnicou a náboženským spolkom. Ženy tu jedávali kyslú ovsenú polievku, ktorá mala napomôcť k vypudeniu plodu a tiež mazané rôznymi masťami na podporu dobrého pôrodu.

Pokiaľ sa nedarilo plod dostať von, pomáhali si nielen klasickým tlakom na brucho, ale aj trasením rodičky alebo až strkaním predmetu do krku s cieľom vyvolať zvracanie a tým aj protitlak, ktorý mal zabezpečiť pôrod. Na odstránenie bolesti z ťažkého pôrodu sa doporučovalo žene upchať si uši rozžutým okom a nohou bielej indickej kukučky.

V Číne

lekári zisťovali začínajúci sa pôrod zrýchlením tepom pod prostredníkom ruky – podľa nich prostredník a prostredná časť ženy – maternica – spolu súviseli. Číňanky rodili v predklone, dieťa bolo zachytené do drevenej nádoby. Na druhej strane čínski lekári nemali radi krik a tlak na ženu od pôrodných babíc, aby žena tlačila dieťa von. Boli zástancovia názoru, že dieťa má prísť z matky von tak prirodzene, ako samo ide a ako to žena cíti.

Zvyšok sveta

Aztéci a Mayovia

mali pôrodné babice vo veľkej úcte a nie náhodou: šikovná babica prevzala tehotnú ženu do svojej starostlivosti po celý čas tehotenstva, pričom jednou z dôležitých zložiek boli časté kúpele v bylinkových odvaroch.

Počas dvoch rituálnych kúpeľov – jeden z nich bol na konci tehotenstva – vedela presne určiť polohu plodu a tiež šikovnými hmatmi z vonku obrátiť plod. Posledné dni bola babica s tehulou nonstop,  žena rodila v podrepe.

Pokiaľ bol problém v priebehu pôrodu, žena si smela vziať ako liek kúsok nastrúhaného chvosta vačice – malo to vyvolať silnú hnačku a tým aj vypudenie dieťaťa. Ak ani to nepomohlo, triasla babica ženu  a masírovala ju v parnom kúpeli.

Grékom

vďačíme za predchodcov pôrodníc, v tom čase nazývaných gyneikeiony. Hoci v Grécku boli tiež pôrodné babice, nesmely to byť ženy v plodnom veku. Lekár sa volal len pri pôrodných komplikáciách, ktoré sa zväčša končili nie dobre pre dieťa. Rimania sa mnoho vecí naučili a prebrali od Grékov, ale napríklad rímske babice vedeli rozširovať krčok maternice pri pôrode a nebáli sa pretrhnúť blanku. 

Germáni

Rodenie preťahovaním pomedzi stromy a tlačenie pomocníc rodičke na brucho, kým dieťa nevyšlo –  aj to bol pôrod u starých Germánov. Ženy mohli rodiť aj v osobitných miestnostiach, tí chudobnejší v jamách v zemi na kravskej alebo volskej koži pokrytej slamou a bylinkami. Podľa všetkých dochovaných dokumentov poznali aj cisársky rez.

Pôrodné babice, masáže, kúpele, rodenie v inej polohe, možno aj bez chlapov, ktorí občas majú problém sa zohnúť – to by sme brali.

Ale ostatné?

(9 hlasov, priemerne: 3,90 z 5)

Loading...