Videla a počula som už o mnohých pôrodoch. Ale pobavili ma dvaja páni, ako komentovali svoju prítomnosť na pôrodnej sále. Čo, že ich žena rodí… ale aké oni mali problémy…
A veru mali! I keď počas rozhovoru z nich už sálal nadhľad, verte, že i muži majú občas strach.
Častokrát si neuvedomujeme aký stres čaká na oteckov na pôrodných sálach, v miestach plných ženskej energie a ženských „problémov“. Aby ste si ich nenarobili ešte viac, čítajte túto strašnú víziu s prvkami skutočnosti…
Takže pridám pár takých situácií, ktoré sa ozaj môžu prihodiť… zhrnuté:
O tom, keď muži rodia
Volám sa Jano. Napríklad. Žena ma poprosila, aby som si nenechal ujsť pôrod nášho prvého dieťaťa. Syna samozrejme. 😉 Tak som súhlasil, len nech od mňa nič nechce. Sľúbila, že bude dobrá… 😉
Nečakal som ale, že ma zobudí uprostred noci! To ma mala dopredu upozorniť! Zúfalo vstávam a mám… nie nemám strach! Len obavu…
„Voľačo z teba tečie“, poznamenám.
„Viem, plodová voda“, odpovedá moja žena, stojac zbalená s taškou v ruke pri dverách.
Ej, ale ten strach nepustí.
Ešte musím ísť na veľkú… Neviem prečo pri tých dverách šliape vodu (hehe, plodovú), netrvalo mi to tak dlho ako obvykle. Nedočítal som ani jeden článok… Hmm, asi na mňa pôsobia tie predpôrodné hormóny!!!
Nasadáme do auta. Vyštartujem rýchlosťou blesku, lebo žena ma súri. Do nemocnice je to 28 kilometrov. Ups, v tretine cesty mi došiel benzín. K…!, kde ho teraz zoženiem? Vyberám sa s kanistrom k najbližšej benzínke.
„Neboj sa miláčik, je to len 2 kilometre.“ V duchu si však hovorím, že keby rodila cez deň, tak by sa mi podarilo niečo stopnúť… ale teraz? Niekde nikoho.
„Zamkni sa“, dodávam v obave o jej život…
Pri dolievaní benzínu si všimnem, že moju milovanú trasie. Žeby hormóny? Veď nie je taká kosa.
Ja som sa celkom zapotil.
„Poďme už prosím, je mi hrozná zima…“, fňuká moja žena.
Jasné, keby si si zobrala deku, nebola by ti, ale vyrážam. A celkom empaticky sa jej pýtam na kontrakcie. „Aaaaaaaaaaaau“, odpovedá s divým výrazom v tvári moja drahá. Už mi je všetko jasnejšie, ženiem sa ako Nicky Lauda… Ale – zase sa jej niečo nepáči! Vraj spomaľ… pch… čo keď mi tu porodí??? Čo budem robiť??? Ani mi nenapadne pribrzdiť.
Najprv som nemohol nájsť zvonček na pôrodnicu a teraz…
Nepustili ma dnu!
Ženu mi ukradli a mňa poslali vyplniť akési papiere a zaplatiť. Nuž čo, aspoň si chvíľku oddýchnem od toho hlasného dychčania, kým sa vrátim.
Áááááááá – jama levova. Som tu! Zelené kachličky, fuj, také si do kúpeľne nedáme… Nuda, nuda, nuda… Pri pôrode sa NIČ nedeje. Keby som tak mal noviny, aspoň by som si niečo prečítal. A ONA sa so mnou ani nechce rozprávať! Čo by som tak…
„Masíruj mi chrbát…“ zhúkne na mňa úplne cudzia žena s cudzím hlasom, ale s tvárou tej mojej.
Nuž masírujem… ako viem.
„Nie tam ty idiot! Nižšie…“
Otvorím oči a zreničky sa mi rozšíria.
Je to ona? No to je už priveľa, ja, jej milovaný chrobáčik??? A idiot? Nech sa masíruje sama. Som absolútne neschopný…
Sestrička asi zbadala môj výraz v očiach, lebo na mňa škaredo zaškúlila. Tak dobre, zahryznem si do jazyka.
Je mi horúco. Čo keby som si nechal len plášť? Ale nie, budem vyzerať ako buzík. A aké smiešne návleky mi na topánky natiahli…
Fuuuuuuuj, roz – to – pím – sa….
idem sa aspoň napiť. Pripadám si ako na ZŠ-ke, keď sme pili vodu rovno z kohútikov… Ale, lepšie ako nič…
Už hodnú chvíľu som milý a príjemný, trpím všetko bez reptania, dokonca i to, keď prišiel doktor a … oj… siahal mojej žene tam, kam len ja môžem! Chudinka, ako pri tom trpela. Ja som nežnejší. Tvárim sa, že všetko je v poho, ale začína mi škŕkať v bruchu. Mám sa jej opýtať či mi vzala niečo jesť? Pohľad jej tigrích očí mi hovorí, že nie!
Nič sa nepýtaj! Nedýchaj! Nepozeraj!
Ďalšie dlhé minúty. A ju to bolí. Čo mám robiť? Mali by jej niečo pichnúť, už sa to nedá vydržať! Musím ísť na záchod.
Uff, ako dobre že mi nebránila. Ale kam mám ísť? Ahá… tak to nie, tu to nebude, ďalšia funiaca rodička. Koho do …. sa mám opýtať kde sú mužské záchody??? Všetci tu pobiehajú a majú plno roboty. Dúfam, že si nájdu čas aj na moju drahú…
Kým som sa vymotal z dlhých chodieb situácia pri mojej žene sa zmenila. Panebože! Čo sa stalo??? Prečo je tu toľko ľudí? Vyplašene vbieham do našej „kobky“ a snažím sa tváriť hrdinsky.
„Rodíme“
s úsmevom mi oznamuje sestrička. Ruch, chaos, tlačenie… čo mám robiť?
ČO MÁM ROBIŤ??????
Ktosi ma postrčil k lehátku, postavím sa k milovanej, radšej vyššie, nechcem to vidieť, je to nemožné, tak ku hlave… Chytím ju za ruku. Trasie sa mi. Už to príde. Ovládajú ma emócie, ktoré sa tu odrazu ktovieodkiaľ objavili.
Odrazu si uvedomujem že fučím, dýcham a tlačím s mojou ženou. Spoločne nášho syna porodíme!!! Bolí ma to. Kde? Ach, to ma bolí ruka, ktorú mi stíska. Stískaj drahá, stískaj, ja to vydržím!
„Poďte sa pozrieť otecko, už sa prerezáva hlavička.“, oznamuje ktosi spomedzi nôh mojej ženy. Našťastie ma drží tak tuho, že nemôžem ísť. Už mi nič iné nechýba iba odkväcnúť ako zhnité jablko! A čo to? Čo??? Čo je to???
Moje dieťa! Naše dieťa, pardon.
A odrazu je tu. Malé fialové dievčatko.
Moja nádherná dcéra…
Moja žena plače od šťastia a ja… s ňou. Dokázala si to, dokázali sme to! Ďakujem, obdivujem ťa a nekonečne milujem. Vás obe…
A prídem aj nabudúce…
(42 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
