Bol som pri pôrode

Miško
Rád by som sa podelil o môj pohľad na narodenie nášho druhého syna. Pri prvom sa mi nepodarilo pôrodu zúčastniť, pretože som sa o sekcii dozvedel cca pol hodinku pred tým, ako sa lekári rozhodli ju urobiť. Takže kým som sa dostavil do pôrodnice, náš Miško sa už usmieval na svet. Aby som bol presný, úsmev to ani veľmi nebol, skôr taký unavený pohľad, ktorým na mňa pozrel a ktorým akoby hovoril: „No tak teda už som tu, čo bude ďalej?“
Manželka bola po zákroku ešte trochu omámená a jej prvá otázka bola: „Aký je?“ Normálne ma tou otázkou zaskočila a nevedel som ako opísať ten nádherný pohľad, ktorým na mňa Miško pozrel a tak som len „treskol“, že „je pekný…“, hoci ten výraz absolútne nevystihoval skutočnosť.

Tomáško alebo Zuzka
O 2 roky a 9 mesiacov neskôr sa na svet hlásil Tomáško alebo Zuzka. Nechceli sme totiž vedieť, čo sa nám narodí, aby sme sa nepripravili o záverečné prekvapenie. Nikdy sme nechápali, prečo si to vlastne ľudia dávajú zisťovať – ja by som nechcel vedieť výsledok futbalového zápasu na jeho začiatku alebo v polčase.
Termín sme mali 14. septembra 2006, naše „BUBU (nejako sme to volať museli :-))“ sa v brušku cítilo mimoriadne dobre, takže na svet sa začalo pýtať až o týždeň neskôr, keď si už manželku nechali v nemocnici s tým, že ak sa to dnes (21. septembra) nerozbehne, tak urobia znovu sekciu. Hrozilo teda, že opäť nebudem pri pôrode. Ale príroda to zariadila tak, že 21. septembra poobede začali prvé kontrakcie a taktiež mi začali chodiť esemesky od manželky, že niečo sa deje… postupne pribúdali a okolo ôsmej večer som sa už vychystal z domu, aby som bol v blízkosti pôrodnice, keby bolo treba prísť rýchlo (v smskách som totiž mal jasné pokyny, že zatiaľ chodiť nemusím). Na príjme bola veľmi milá sestrička, ktorá mi dokonca uvarila k čakaniu kávičku. Akurát, keď som kávičku začal popíjať, volala mi manželka, že sa nemusím ponáhľať, ale už môžem prísť. Tak som si ju v kľude dopil a potom ma navliekli do príšerného oranžového „oblečenia“, ktoré mi bolo dosť malé, takže som vyzeral veľmi zaujímavo. Ale hlavné bolo, že som mohol ísť k manželke.

Otcovia, buďte pri tom!
Tu by som chcel uviesť jednu zásadnú informáciu pre tých mužov, ktorí zvažujú svoju prítomnosť pri pôrode: BUĎTE TAM – OD VÁS SA NIČ INÉ NECHCE, LEN ABY STE TAM BOLI A NECHALI SI STISNÚŤ RUKU, ODTRNÚŤ UCHO, BUDETE PODÁVAŤ VODU, UTIERAŤ TVÁR MANŽELKE A ROBIŤ VŠETKY OSTATNÉ VECI PRESNE VTEDY A TAK AKO VÁM POVIE.
Moja úloha spočívala v tom, že som si nechával veľmi silno stlačiť ruku a krk vtedy, keď manželka mala kontrakcie. Toto postupne trvalo asi do pol štvrtej ráno. Personál pôrodnice bol v pohode, veľmi nás nevyrušoval, všetko išlo dáko samo, občas prišla sestrička a skontrolovala „na koľko prstov už sme“ a tak ďalej. Potom prišiel lekár, ktorý pre urýchlenie pôrodu vypustil plodovú vodu a išlo to. Vlastne ani neviem, kedy tá posledná fáza pôrodu začala, pretože moja manželka nedávalo nijako najavo, že by mala nejaký výrazný problém s pôrodom – skrátka BUBU išlo von akosi samo – pozorne som sledoval, kedy sa už zjaví hlavička. Lekár potom „pre istotu“ manželku nastrihol a BUBU už bolo skoro vonku – ešte som stihol začuť sestričku, ktorá povedala, že vraj by som mohol robiť pôrodníka a na svete bol Tomáško. Trošku sa mu nechcelo dýchať, tak mu museli pomáhať (Apgarovej skóre bolo najprv iba 5, ale potom už 10). Dúfam, že si dobre spomínam – mal 54 cm a 4200 gramov.

Som hrdý na manželku Všetci vraveli, že na prvorodičku po sekcii je to slušný výkon a keďže počas pôrodu robila to, čo mala robiť a zbytočne nekričala a šetrila sily na tlačenie, dýchala pekne FU-FU-FU-FU…, dostala od lekára pochvalu, ktorú vlastne smeroval ku mne: „Máte krásnu, múdru a inteligentnú manželku!“ Nemusím vám ani hovoriť, aký som bol na ňu hrdý. Aj tak stále nechápem, ako sa ten Tomáško mohol tade prepchať von…. Po zašití sa ma ešte pôrodník ukazujúc na svoju prácu spýtal, že či „môže byť“ – vraj je lepšia ako nová ……………………………………………. 🙂 No čo mu na také niečo odpovedať? Tomáška nám hneď po pôrode priniesli a priložili k prsníku, ale nejaký bol unavený, tak vyhlásil, že teraz nie je hladný a išiel si radšej zdriemnuť. Teraz má 4 mesiace, meria 72 cm a váži 9 kg. Stravu má iba materské mlieko.

Na narodenie Tomáška nikdy nezabudnem a som veľmi rád, že som pri pôrode bol, pretože si myslím, že to nie je iba ženská záležitosť, ale týka sa to mužov úplne rovnako ako žien. Tomáško je rovnako môj ako mojej manželky a takýto významný okamih som si nemohol nechať ujsť. Tiež mám pocit, že personál nemocnice sa vždy bude správať lepšie, keď vidí, že rodička tam niekoho má. A moja manželka ma tam potrebovala.