Pod pojmom rande si každý vybaví dvojicu ako sa spolu spoznávajú napríklad pri káve, či dobrej večeri. Plný očakávania, nádejí, no hlavne napätia z toho ako to celé vôbec dopadne, tak i my ženy rôzneho veku, stavu (slobodné, či vydaté – maminy, či bezdetné) a povolania (pedagóg, zdravotník, ekonóm, sociálny pracovník…) sme sa mali stretnúť v sobotňajších ranných hodinách v Bratislavskej MC Hojdana v Ružinove, aby sme začali naše prvé vyučovacie hodiny.
Medzi ostatnými som bola i ja, 30 ročná vydatá, matka 2 chlapcov (11 r. a 8 r.) a dvoch dievčat (5 r. a 2,5 r.) Michaela Chlebanová z Trenčína, ktorá pred 11. rokmi MD+RD aj pracovala ako štatistka kvality v jednej nemeckej nadnárodnej spoločnosti.
S veľmi zmiešanými pocitmi neistoty čo bude, či sa vôbec oplatí do niečoho takého ako je získanie certifikátu duly (dula = vyškolená žena, ktorá poskytuje starostlivosť budúcim matkám počas tehotenstva, pôrodu, šestonedelia a dojčenia) investovať nielen financie, úsilie, ale hlavne čas a to nielen mňa, ale hlavne mojej nie relatívne malej rodinky (neopisujem tu obavy z cestovania na miesta, kde som nikdy nebola a nocovania v cudzom prostredí – to je už totiž ozaj len taký malý bonbónik oproti tomu zvyšku). To prvotné napätie pred našim spoločným stretnutím mi teda túto celú situáciu naozaj dosť pripomínalo práve toto slovíčko – “rande”.
K tomu sa pridala ešte i predstava „klasickej rovnice“, ktorú zažil hádam každý z nás už x krát vo svojich začiatkoch:
„žiak + učiteľ = (m)učenie“.
No už pri prvých rozhovoroch s našimi lektorkami = dulami a spoluškoliacimi sa dulami zo mňa všetky tieto nahlodávajúce obavy opadli. Cítila som, že táto skupina ľudí je na rovnakej „vlnovej dĺžke“ ako ja. Veď si asi viete živo predstaviť ako to už len môže vyzerať pri stretnutí sa v kruhu skoro 20. žien, ktoré prevažnú časť rozhovoru vedú o pôrodoch a všetkého čo sa toho týka? Možno pre niekoho ťažká predstava, ale prekonalo to všetky moje najpozitívnejšie očakávania.
Ešte pred stretnutím sme mali danú „četbu“ preštudovať a urobiť si výpisky – stručné poznámky. O to viac som sa bála, či nás nebudú aj skúšať naši lektori. No toto všetko prebiehalo vo veľmi uvoľnenej atmosfére prednášky a následnej diskusii (počas nej sme sa hlásili ako na škole – teda ak nás bolo viac, ktoré sme chceli niečo poznamenať, aby sme si neskákali do reči – to bola jediná vec z celej tej rovnice o škole so žiakmi, ktorá sa tam konala), dokonca prišlo i na prevedenie niekoľkých cvičení v rámci „oťukávania“ pocitov pri určitých „napodobených“ situáciách ako prežíva rodička, či dula.
Most
Jedna z nich mi však utkvela najviac (i keď to zrovna nebolo cvičenie s týmto vyššie popísaným zámerom) a to:
„stavba hlineného mostu dvomi aktérkami po slepiačky a bez možnosti ústnej navigácie či už pred alebo počas práce.“
Bolo to niečo tak krásne hmatateľné (možno práve sa mi aj žiadalo po toľkej rozprave aj trochu „špinavej makačky“) neskôr aj viditeľným zaujímavým výsledkom a to nielen na našich ušpinených rukách a ofŕkanom oblečení, ale aj na tom, že každý most bol jedinečný svojou architektúrou a prevedením. Moja spolupracovníčka mi dala čo to za príučku… prvé stotiny sekundy sme asi ani jedna nevedeli čo a ako urobiť prvé, ale nejako sa začať muselo a ja som zvolila postup: „niečo už len z toho vznikne hor sa do toho!“ a moja typická predstava mosta Trenčianskeho (niekomu typicky Bratislavského, a pod.. ) sa dala do pohybu. Na to moja spolustaviteľka zareagovala veľmi prekvapivo lepšie než ja… nešla v ústrety štýlom ako ja, s myšlienkou, že však uvidíme až sa stretneme v strede mostu. Nie. Ona sa dotkla mojich rúk a prehmatala ako asi začínam…wauw! Tak to ma ozaj nenapadlo! Geniálne! Začala sa mi prispôsobovať hneď od základov mostu… Bolo to lepšie ako sa neskôr stretnúť a zistiť že moja predstava sa nezhoduje s tou jej a tak všetko nejako prerobiť, stmeliť, prispôsobovať aby z toho ten celok nejako vznikol… Ako to, že ma to automaticky nenapadlo (najľahší spôsob)? A ju áno?
Bolo to príjemné poznanie, že sa mám ešte veľa toho čo sa učiť/rozvíjať sama na sebe. Toto zistenie (nebolo jediným), ktoré sa dá pretransformovať aj na veľa iných podobných príležitostí nielen v praxi duly, ale i v bežnom živote bolo nadobudnuté rýchlejšie ako pri čítaní kníh. Dúfam, že sa mi podarí všetko čo som sa tam snažila ja ako študent pochopiť a supervízori naučiť aj previesť do reality a hlavne vylepšiť/vycibriť tie časti, o ktorých viem, že sú mojou “achillovou pätou“.
Už teraz sa nesmierne teším na kopu nových informácii a ďalších spoločne príjemne strávených chvíľ v kruhu „spriaznených duší“ , ktoré hádam uvidím čoskoro.
Michalela Chlebanová, dula – študentka
(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Aké to je, tlačiť opäť v 40tke kočík...
Rodičovský príspevok 2025
Sú dnes otvorené obchody? Slovensko a susedné štáty
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Prečo mávame na vianoce vianočný stromček
Váš komentár
Želám veľa šťastia a úspechov
kraaaasny clanok.
a krasne zazitky…
Váš komentár
Zdravím Vás všetkých nadšencov pre to , čo by malo v živote každého človeka byť úžasným a neopísatelným zážitkom plným radosti.
Som čakatelka do kurzu DULA a tak dychtím po každej dostupnej informácii. Už teraz by som sa niekam schovala do kútika a študovala všetko dostupné o tejto téme . . . .
Váš komentár
Miška svojim článkom si naozaj veľmi pekne vystihla pocit spolupatričnosti pri stavaní mostov, ktorý som na našom prvom dulom víkende cítila aj ja….rovnako ako ty, aj ja som si uvedomila v prvom rade nutnosť práce na sebe…najkrajšia , pre mňa nesmierne motivujúca bodka za víkendom, boli Kristínka a Štefan s bábätkom..:o) , ktorí nám autenticky porozprávali o svom pôrode s dulou, ten úžasný priestor dôvery a bezpečia, ktorý pre nich jej prítomnosť znamenala..to je tá najlepšia motivácia pre našu prácu…ďakujem a tiež sa veľmi teším na neše druhé “rande” v decembri….Zuzka Bajki
Ahoj Miska velmi pekne si to napisala, vsetka cest.
Škoda že som o dule nevedela ked som išla rodiť prvýkrát.Veľmi by mi to pomohlo,lebo sa so mnou niečo dialo a ja som nevedela čo. Sestričky boli zlaté , prišli pozreli ,ma ale bolo nás viac a nemohli sa mi stále venovať .Podľa doktorov išlo všetko O.K. oni to vedeli ale ja nie a to bolo to najstrašnejšie.Vtedy by mi psychicky veru manžel nepomohol,lebo on nikdy nerodil ale taká dula by ma veru aspoň upokojila a vysvetlila mi čo sa somnou deje. Dulu odporúčam všetkým prvorodičkám. Myslím že by pri pôrode mohli byť aj duly aj manželia ak chcú. A nie bud jeden alebo druhý.