Láska je slovo abstraktné a zároveň veľmi konkrétne, čim viac o nej hovoríme, tým menej vieme, čo všetko presne znamená.
Pri prvom pohľade do očí? Pri prvom ultrazvuku? Pri dvoch čiarkach na tehotenskom teste? Pri prvej túžbe? Pri prvom mene, kedy si povieme "takto chcem, aby sa raz volalo moje dieťa?"
Vtedy, ale aj znova a znova každým dňom, každým ránom, nádychom vône rozospatého telíčka...
Ale aj hnev, keď neposlúcha. Smútok keď sa zraní. Bezmocnosť, keď vidím, že sa mu nedarí. Chcem aby to bolo inak, chcem...
Ale nemôžem dýchať za neho, nemôžem žiť jeho život, vyhrať jeho bitvy, nemôžem...
sila nechať ho vyrásť, dovoliť mu ísť inou cestou.
Robiť vlastné chyby, zažiť vlastné sklamania, bolesti a smútky.
Láska je hrdosť, úcta a rešpekt.
Láska je prísnosť, hranice a pravidlá.
Láska je umenie, veda, intuícia i rozum.
Láska je veľa slov, skutkov, citov.
Láska je náš život.
Čo teší, bolí, dúfa a rieši.
Myslím, teda som.
Nie, ľúbim teda som.