Príbeh mamy Ingy: Ako bezpečne a zaručene ne(otehotnieť) I

Inga, ako si sa stala po prvýkrát mamou?

Prvý krát som otehotnela hneď po tom ako ma prijali na vysokú školu, mala som 19 rokov. Veľmi som na tú školu chcela ísť a keďže som bola tiež veľmi mladá, nevedela som, či sa mám zo svojho otehotnenia tešiť, alebo mám plakať. Nakoniec som sa rozhodla, a teraz viem že správne, neštudovať a stať sa matkou.

Takže otehotnieť nebol problém. Ľahké to však potom nebolo...

Nebolo. Počas celého tehotenstva som o dieťa bojovala, pretože hneď pri prvom vyšetrení mi lekár na ultrazvuku povedal, že dieťa určite nedonosím, nakoľko placenta bola tesne pri bránke (myslím, že placenta praevia alebo nejako tak na lekárske výrazy nie som odborník).

Samozrejme som stále krvácala, ale môj gynekológ povedal, že keď chcem donosiť, dá sa s tým bojovať a až do piateho mesiaca mi pichal do zadku injekcie nakoľko som stále krvácala.

Všetci boli proti mne, lebo že keď krvácam to dieťa určite nebude v poriadku, že bude určite choré a mala by som ho nechať odísť. Aj pri krvných vyšetreniach mi povedali, že nie sú v poriadku a je možné že dieťa bude postihnuté. Odmietla som všetky ostatné vyšetrenia a dieťa som s podporou môjho gynekológa donosila.

Musela to byť úľava. A malo nasledovať už iba šťastie a spokojnosť... Ale tak to nebolo...

Po narodení dostal infekciu, kedy my opäť primár detského oddelenia povedal, že ju neprežije, nakoľko táto infekcia zasiahla všetky jeho orgány. Mal zápal močových ciest, mechúra, prestávali pracovať obličky. K tomu sa pridal zápal pľúc, žalúdočnej steny a srdcového svalu.

Mal 3 týždne, keď bral 3 druhy antibiotík. Aj vtedy som si povedala, že to prežije, pretože určite sme celé tehotenstvo nebojovali preto, aby teraz umrel. V nemocnici sme strávili ďalšie 2 mesiace. Teraz mám krásneho a šikovného 17-ročného syna a som šťastná že som oňho bojovala.

Tvoj syn je naozaj šikovný, zdravotné problémy zaháňa aktívnym športom. Zabojovať stálo určite za to! Túžila si po týchto skúsenostiach po ďalších deťoch?

Nie! Po týchto skúsenostiach som sa rozhodla a najhoršie na tom bolo že som aj všetkým a nahlas vyslovila že už nikdy, nikdy... nechcem a ani nebudem mať žiadne iné dieťa.

Začala som brať hormonálnu antikoncepciu, ktorú som brala 5 ďalších rokov a samozrejme celý ten čas som bola presvedčená o tom, že žiadne iné deti mať nechcem.

Kedy prišiel zlom a túžba po ďalšom bábätku?

Keď syn začal chodiť do školy strašne sa vypytoval na súrodenca a ja som videla, že samému mu je naozaj smutno.

Vysadila som antikoncepciu a začali sme sa snažiť o dieťa. Ale ako to už býva, človek mieni, pán Boh mení.

Po akom čase ste sa rozhodli vyhľadať lekársku pomoc?

Dieťa neprichádzalo ani po 12-tich mesiacoch snaženia a tak sme s manželom pristúpili k hormonálnej stimulácií. Nakoľko ani po 5-tich ďalších mesiacoch papkania tabletiek dieťa neprichádzalo, pristúpili sme k vyšetreniam, kde je problém.

Zistilo sa, že manžel má málo pohyblivé spermie a tak začal jesť tabletky spolu so mnou. Keďže nám lekári povedali, že to je dlhodobá záležitosť, papkali sme tabletky obaja ďalších 8 mesiacov a dieťa stále neprichádzalo. To ja som už bola riadne na to dieťa naštartovaná a každá menštruácia ma privádzala do zúfalstva.

Túto situáciu pozná mnoho žien. Určite to nebolo ľahké. Skúsili ste ešte niečo iné?

Na návrh môjho lekára sme sa rozhodli, že tento problém vyriešime umelým oplodnením, nakoľko pohyblivosť manželových spermií sa podľa všetkých vyšetrení nezmenila. Nastala strastiplná a veľmi drahá niekoľko mesačná cesta k dieťaťu.

Nechcem umelé oplodnenie ako možnosť mať deti zavrhnúť lebo mnohým ženám to pomohlo, ale pre nás, po dvoch neúspešných umelých oplodneniach to znamenalo obrovské sklamanie a moje úplné psychické a taktiež fyzické vyčerpanie.

Napichali do mňa množstvo hormonálnych stimulov aby sa vytvorili vajíčka, ktoré potom vybrali, v skúmavke oplodnili a vrátili späť do maternice. Avšak ani jeden pokus nevyšiel a vždy po dvoch – troch týždňoch po oplodnení som dostala menštruáciu.

Potom ale jedno tehotenstvo – akoby zázrakom prišlo...

Áno, keď som si už myslela, že nikdy viac deti mať nebudem, vlastne tak ako som si to pred rokmi želala, tak som otehotnela. Bolo to asi 3 mesiace po druhom umelom oplodnení.

Veľmi sme sa všetci tešili na príchod dieťatka, ale na moje veľké sklamanie som v 9-týždni potratila. Samozrejme som sa z toho obviňovala, nakoľko som po otehotnení vôbec neznížila svoje pracovné tempo. No akosi som sa z toho dostala a život bežal ďalej.

Spomínam si, ako si hovorila, že tu nastal zlom hlavne v myslení...

Hej. Ja som po tomto zistila, že môžem otehotnieť aj bez tabletiek a umelého oplodnenia a tak som začala manžela aj seba opäť týrať. Sex iba v plodné dni (samozrejme aby boli manželove spermie kvalitné). Stojky po milovaní a podobné kraviny. Jasne, že som niekoľko mesiacov opäť neotehotnela a bola som psychicky na začiatku.

Tu sa príbeh ešte ani zďaleka nekončí. Keďže už viete, že Inge sa nakoniec podarilo mať ďalšie bábätko, čítajte i ďalšiu časť o jej sile a odhodlaní...