Príbeh mamy Ingy: Ako bezpečne a zaručene ne(otehotnieť) II

Ani toto dieťatko ale nemalo súdené ostať s vami… Čo sa stalo?

Po jednom úplne „úžasnom“ vyšetrení u nemenovanej lekárky, ktorú som navštívila z dôvodu veľkých bolestí v podbrušku, keď môj lekár mal v ten týždeň dovolenku, som prišla koncom štvrtého mesiaca aj o toto dieťa.

Darmo som lekárku upozornila, že podľa ultrazvuku je placenta veľmi nízko až pred bránkou, tak ako u prvého dieťaťa.

Nebrala ohľad ani na to, že  moje tehotenstvo je z toho dôvodu rizikové, ani na skutočnosť, že môj lekár ma vždy vyšetroval iba ultrazvukom a zo spodku naozaj iba veľmi opatrne. Jej vyšetrenie bolo neskutočne bolestivé.

Vyšetrila ma veľmi neopatrne s tými veľkými zrkadlami, aj keď pokojne mohla použiť malé. Veľmi ma to bolelo a po tomto vyšetrení som nemala len bolesti, ale začala som tiež krvácať. Krvácať som začala hneď po tom ako som zišla z kozy.

Po mojej otázke, čo sa deje mi ona odpovedala, že predsa ona ma musela vyšetriť keď mám bolesti a poslala ma na vyšetrenie do nemocnice. Ale kázala mi ísť najskôr domov po veci pretože mi povedala, že tým že je placenta tak nízko, môže dôjsť k potratu. Tak ja som samozrejme zavolala manžela, išli sme domov po veci a vrátili sme sa do nemocnice. Celý čas som už veľmi silno krvácala.

V nemocnici ma vyšetril lekár ultrazvukom aj zo spodku a povedal mi že tehotenstvo sa už nedá zachrániť. Na „úžasnú“ lekárku som sa sťažovala, ale samozrejme mi to nepomohlo. Nepomohol mi v tom ani môj lekár, nakoľko povedal, že lekárka takto musela postupovať.

Ako si sa cítila?

Bola som nahnevaná na celý svet a psychicky som bola úplne na dne. Úplne ma prestal baviť život a len to, že som mala syna ma ako tak držalo nad vodou. Manžel bol z toho zúfalý a tak vyhlásil, že už nikdy sa nebude so mnou pokúšať o dieťa, lebo už sa na mňa nedokáže pozerať.

Určite to bolo veľmi ťažké obdobie. Čo bolo potom?

Po nejakom čase som sa vyrovnala s tým, že už ďalšie dieťa mať nebudem. Vrhla som sa do práce a začala som si budovať kariéru. Začala som chodiť do školy pretože som si povedala, že si chcem urobiť školu, ktorú som kvôli prvému dieťaťu nikdy nezačala aj keď som veľmi chcela. Začali sme stavať dom, nakoľko sme kúpili veľmi pekný pozemok. Skončila som bakalárske štúdium a pokračovala som na inžinierskom.

Samozrejme – čo som v žiadnom prípade nečakala – po prvom semestri na inžinierskom štúdiu som prišla na to že som tehotná. Syn mal medzičasom 14 rokov, s manželom sme kúpili firmu, v ktorej sme 13 rokov pracovali a tak som nevedela či vôbec dieťa chcem. Tak ako pri prvom dieťati, keď ma ako 19-ročnú prijali na vysokú školu po ktorej som túžila a ja som ostala tehotná.

Zasiahol osud? Alebo to, že ste sa prestali snažiť? Alebo to, že si myšlienky venovala iným činnostiam?

Neviem. Teraz som si však povedala, že nič nebudem siliť. Tak som to proste po všetkých skúsenostiach cítila. Nejaký čas už bola mojou gynekologičkou moja priateľka ku ktorej som odišla hneď ako to bolo možné , lebo môjmu lekárovi som po poslednom potrate už neverila.

Tá mi hneď na začiatku napísala lieky na udržanie tehotenstva (čo môj lekár ani v jednom prípade nikdy neurobil – tvrdil, že nie je dôvod) a tak som proste iba bola tehotná. Vôbec som nedúfala že dieťa donosím a preto som to nikomu nepovedala, vôbec som tomu nepripisovala žiadnu dôležitosť a ani som tomu neprispôsobila môj život, ani pracovné tempo. Kupovala som firmu a teda som pracovala od rána do večera.

Večer som sa učila na skúšky nakoľko mi končil zimný semester. Prvé 4 mesiace tehotenstva som vstávala o 6 ráno a spať som chodila približne o 1 hod. v noci. Skoro nič som nejedla, nakoľko mne pri každom tehotenstve býva veľmi zle. A tak, aby som na pracovných rokovaniach nemusela odbiehať kvôli zvracaniu, tak som radšej skoro nič okrem suchárov nejedla.

Ani toto tehotenstvo nebolo jednoduché. Spomínam si na teba, keď si sa vrátila z nemocnice…

V piatom mesiaci tehotenstva som už bola taká unavená a slabá – mala som asi 49 kg – že som ochorela, ale tak veľmi, že som musela začať brať antibiotiká, lebo sama som sa už z toho nevedela vyhrabať.

Môj lekár mi napísal penicilín, nakoľko je v tehotenstve vraj najlepší. Odkonzultovala som to s mojou gynekologičkou a tá mi povedala, že v poriadku pokiaľ nie som alergická. Nebola som. Celý život som v pohode penicilín brala.

Avšak teraz asi tým, že ten organizmus bol taký oslabený som po začatí užívania penicilínu dostala veľmi silnú alergiu, ktorá v krátkej chvíli vyústila do anafylaktického šoku. Skončila som na JIS-ke pod prístrojmi a  museli mi dať dosť silné hormonálne lieky aby nedošlo k zástave dýchania a srdcovej činnosti.

Bábätko ale neodišlo, vydržalo spolu s tebou…

Odporúčali mi potom rôzne vyšetrenia na zistenie poškodenia plodu, ale všetky som odmietla, nakoľko aj tak by som si dieťa nedala vziať a celé tehotenstvo by som sa len bála.

A je tu s vami doteraz… 🙂

Áno 🙂  Nakoniec som porodila zdravé a krásne dievčatko, ktoré má teraz 3 roky. A je úplne úžasná.

Môžem potvrdiť. Krásna malá zdravá bytosť. Rozkošná a milujúca svojich rodičov aj veľkého brata. Chcela by si niečo odkázať ostatným mamám?

Chcem týmto povedať všetkým ženám, ktoré túžia po dieťatku, aby sa svojej túžby nikdy nevzdávali. Aby nikdy nehovorili nikdy, nakoľko naše vyslovené túžby sa nám môžu splniť aj keď ich nie vždy myslíme úplne tak ako ich povieme. Zároveň chcem povedať všetkým ženám, aby veci nevnímali úplne tragicky a nehnali veci na hranu noža ale nechali veciam voľný priebeh, nakoľko ja som extrémistka, čo vyplýva aj z mojej výpovede a nikdy sa mi to nevyplatilo.

Keď veciam necháme voľný priebeh, obyčajne sa naše túžby vyplnia skôr. Vždy si treba niečím vyčistiť hlavu a zamerať sa na niečo úplne iné ako je našou najväčšou túžbou a obyčajne vtedy sa na najväčšia túžba vyplní.

Inga, ďakujeme za tvoje vyznanie a želáme Tebe i celej tvojej rodinke už ba šťastné a pohodové chvíle…