Bola som sebecká, lebo som sa rozhodla donosiť choré dieťa

Ostala som na to sama

Bolo to ťažké obdobie. Zistila som, že horšie ako zlé výsledky, sú už len odmietavé postoje ľudí okolo mňa, počnúc mojou gynekologičkou, ktorá moje rozhodnutie hlasno komentovala až po vlastných rodičov, ktorí mi to vyčítali.

Vraj si neviem predstaviť život ani so zdravým dieťatkom, nieto postihnutým, že som naivná, nezodpovedná a dokonca sebecká, lebo svoje dieťa vedome odsudzujem na život, ktorý nikdy nebude plnohodnotný. Vypočula som si, že moje dieťa bude trpieť, že je iné, že oni to neznesú a kým budú žiť, nezmieria sa s tým.

Ani muž mi nebol oporou, nedokázal to. Boli na ňom vidieť všetky pochybnosti. Nepočula som od neho jasné áno, ani nie. Zodpovednosť nechal na mne.

Šanca pre moje dieťa

Na začiatku som mala veľký strach, ako to zvládnem bez podpory najbližších. Nerobila som si ilúzie o živote s postihnutým dieťaťom a snáď každý deň mnou zmietali pochybnosti, či to dokážem a či mu budem dobrou mamou.

V tom čase som čítala o výskume, v ktorom sa pýtali chorých ľudí na eutanáziu. Zistili, že “za” je len veľmi nízke percento ľudí, dokonca oveľa nižšie, ako keď sa robí anketa medzi zdravými. Tí ľudia boli “za” nie kvôli bolestiam, ale kvôli opustenosti a nepochopeniu zo strany zdravých.

Keď si prečítate výpovede ľudí, ktorí prekonali rakovinu alebo prešli niečím podobne náročným, nájdete tam, že prežili vďaka podpore najbližších.

Kto cíti lásku blízkych a má pre koho žiť, tomu až tak nevadí, že prišiel o ruku, nohu, prsník, zrak, sluch… Väčší problém vysporiadať sa s tým majú možno zdraví v okolí, ktorým prítomnosť chorého narúša ilúziu dokonalého sveta.

Bola som presvedčená, že moje dieťa nikdy nebude trpieť, lebo bude mať mamu, ktorá ho bude milovať a že ak ho na niečo odsúdim, bude to iba plnohodnotný život v láske.

Môj zázrak

Narodilo sa mi dokonalé dieťatko. Mohla som sa z neho radovať iba tri dni a potom som ho musela nechať odísť do neba. No toto dieťa, ktoré sa podľa mnohých ani nemalo narodiť, dokázalo v mojom živote urobiť zázrak lásky.

Moji rodičia, ktorí by boli prisahali, že s nami nebudú chcieť mať nič spoločné, boli pri svojej vnučke, keď sa narodila, boli tam, aj keď naposledy vydýchla. Nemohli ju nemilovať, ani keby sa akokoľvek bránili. Jednoducho otriasla celým ich bytím a prevrátila ich pohľad na život naruby.

Môj muž plakal. Vďačnosťou, že som ho urobila otcom, hoci iba na taký krátky okamih. Aj jeho dostal náš zázrak lásky.

A ja, keď sa dívam na slnko, ktoré zapadá za obzorom, viem, že môjmu dievčatku je dobre a že raz sa spolu znovu stretneme.

(59 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...