Od pondelka mám chrobáčku v hlave. Vŕta mi v nej horká pachuť z relácie Medicína na STV, ktorá mala pojednať o Moderných pôrodoch. Vynechajúc skutočnosť, že najviac priestoru dostal epidurál a cisársky rez, zarazil najviac tón danej relácie.
Dlho som to nevedela pomenovať, prečo mi to tak škrípe v hlave i za ušami, však prítomní gynekológovia v podstate vystupovali relatívne „pro-moderne“, aj slová o podpore rodičky a zlepšení komunikácie s personálom zazneli, aj tatkovia pri pôrode poodpadávali, aj hormonálne oblúznené tehotnice neopomenuli.
Nebudem recenzovať reláciu, lebo by som s povedaným nesúhlasila vo veľa bodoch. Keď máte chuť, urobte si názor sami. Pripájam aj otázky, ktoré do relácie poslali Ženské kruhy. Budem rada, ak sa Vám o tom bude chcieť debatovať pod článkom, alebo u nás vo fóre.
Ale ja už za seba už viem, čo mi na tom všetkom vadí úplne najviac. Nazvala by som to syndrómom:
„Pre väčšie dobro“
„Pre väčšie dobro“ je kľúč k opojeniu mocou v pomáhajúcich profesiách. My proste vieme, čo je pre daného človeka väčšie dobro.
Čo by mal spraviť sám so sebou, pre svoje dieťa, aby to urobil najlepšie. Vieme to podstatne lepšie ako on. Študovali sme to. Máme roky praxe. Vidíme súvislosti. Máme vlastné zlé skúsenosti. Máme opatrnosť, nadhľad, kontext a…
…a v neposlednom rade moc. Moc presvedčiť, spochybniť, zneistiť a niekedy aj zmanipulovať.
To všetko však robíme nezištne, nie kvôli sebe, ale v mene „Väčšieho dobra“. Kladiem si však otázku:
„Ako môžem vedieť, čo je pre daného človeka väčšie dobro?“
Je to banálna otázka, ktorú by som však odporúčala klásť si často. Ako takú malú rannú mentálnu rozcvičku zarovno s umývaním zubov.
„Ako môžem vedieť, čo je pre daného človeka najlepšie?“
Keď si obujem svoje vlastné topánky, viem, kde by som v nich chcela zájsť. Nikdy ich však nebudem nosiť za iného. Keď ho pošlem istým smerom, preberám zodpovednosť. Nie len za ten smer, dôsledky, ale aj jeho budúcu neschopnosť niekam samostatne trafiť.
A preto by som rada skončiť ešte jedným citátom Dumbledora:
„Zamladi som dokázal, že moc je moja slabosť a moje pokušenie. Je to zvláštne, Harry, ale moc sa možno najlepšie hodí tým, ktorí sa o ňu nikdy neusilovali. Tým, ktorým ako tebe zveria vodcovstvo, a oni tú úlohu vezmú preto, lebo musia, a na vlastné prekvapenie zistia, že to robia dobre.“*
Možno nepotrebujeme “Väčšie dobro” a ani “Menšie zlo”, stačil by rešpekt.
Citát:
* J. K. Rowlingová: Harry Potter a dary smrti, Ikar, 2007, str. 592-3.
(32 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
tak tu je clanok, skvela praca zeny
dakujem aj za seba
http://www.zenskekruhy.sk/nase-aktivity/item/129-reakcie-na-otvoreny-list-o-bolesti-po-nastrihu-adresovany-dr-cupanikovi
kto ma záujem, môže kliknúť
vybrali.sme.sk/c/Otvoreny-list-o-bolesti-po-nastrihu-adresovany-Dr-Cupanikovi/
zaujimali by ma nejake statistiky – nastrihy, prietrze, rezy v minulosti a dnes – preco treba dnes vsetky zeny sit – ja mam po 1 dietati vdaka tomu problemy s kontinenciou – a ked mudri a mudre tvrdia ze ‘priroda si pomoze’ preco to v tomto pripade akosi neplati.
List Dr. Cupaníkovi:
Vážený pán doktor,
v relácii Medicína, ktorá bola odvysielaná dňa 26.3.2012, ste ohľadom bolestí po nástrihu povedali: “…Tie bolesti v priebehu pár mesiacov ustúpia. A nepoznám žiadnu rodičku, alebo ženu, ktorá by si sťažovala, že pred piatimi rokmi bola šitá a v dôsledku toho má nejakú poruchu. Pokiaľ samozrejme… tam nebol iný dôvod….” Táto téma je pre nás veľmi intímna a nie je pre nás jednoduché o nej hovoriť a zdá sa, že je tomu tak pre väčšinu žien, keďže ani Vy ako gynekológ ste sa s takouto ženou nestretli. Preto sme sa rozhodli, ze je načase túto tému odtabuizovať a týmto listom sa Vám verejne zdôverujeme, že hoci od nástrihu ubehli roky a iný dôvod ako nástrih tam nebol, neustále nám jazva po nástrihu spôsobuje problémy (nielen) v intímnom živote.
Dovoľujeme si Vám taktiež zaslať knižku, ktorú vydala SKSAPA “Je rutinný, profylaktický nástrih hrádze opodstatnený?”. Veľmi by nás zaujímal Váš názor na túto publikáciu.
S pozdravom,
Ing. Zuzana Krišková, PhD. (2009, Bratislava)[1]
xxx (xxx)
xxx (xxx)
Ak sa chcete aj Vy pod uvedené vyhlásenie podpísať, napíšte nám na zenskekruhy.oz@gmail.com, do predmetu uveďte prosím “Nastrih” a uveďte prosím, ako sa chcete podpísať. Napríklad len Zuzana z Bratislavy (ideálne však celým menom). A taktiež rok pôrodu a mesto, kedy a kde Vás nastrihli (prípadne ak ste boli nastrihnutá viackrát, tak aj tie ďalšie roky). List zašleme Dr. Cupaníkovi poštou spolu s publikáciou http://www.sksapa.sk/2009031159/Publik%C3%A1cie/nova-publikacia-pre-pa.html. List zverejníme na http://www.zenskekruhy.sk
Keď som počula Cupaníka hovoriť o nástrihoch, mala som pocit, že som povinná podriadiť sa tomu vo verejnom záujme lebo chce odvrátiť riziko, že bude robiť plastiku hrádze
Zabudol povedať, že keď sa napríklad vyvlastňuje vo verejnom záujme, zisťuje sa, či nie je iná možnosť a platí sa za to kompenzácia !
Ale na Slovensku je už tradične vlastníctvo chránené viac ako zdravie. Žial.
Aj mne táto relácia zdvihla nielen adrenalín, ale aj žalúdok (mám na mysli tie naturalistické detailné zábery cisárskeho rezu).
Tí dvaja odborníci tu prezentovali nejakú potemkinovskú dedinu. Žeby ani sami nepoznali realitu v pôrodniciach alebo si zakrývajú oči?
Sama si dobre pamätám, ako som sa musela vyhrážať personálu, aby manžela ku mne konečne pustili, aj keď to má byť vraj samozrejmosť. A starostlivosť – žiadna. Drahý Dianatal gél, za ktorý som zaplatila 100 Eur, mi nemal kto podať. Omylom som si zapla dezinfekčné UV svetlo, lebo vypínač bol pri vypínači v sprche v tme, a hodinu sme sa pod ním piekli a nikto nám ho neprišiel.
Takže táto relácia podľa mňa len naplno ukazuje aká nízka je u nás úroveň nielen zdravotnej starostlivosti (epidurál na západe poznajú už dávno) ale že zaostávame aj v oblasti argumentačnej, prezentačnej(absencia diskusie, neodbornosť moderátorky..).
Tak to si tú reláciu radšej ani nepozriem… Myslím že ,,pre väčšie dobro,, sa v našej spoločnosti ubližuje veľa ľuďom v rôznych oblastiach.
Kto dáva komukoľvek právo pripraviť nás o slobodné rozhodnutie s tvrdením, že vedia čo je pre nás najlepšie?
Obzvlášť keď ide o naše deti. V 70. rokoch sa v Amerike ženy pravidelne povinne rentgenovali – vtedy tiež tvrdili, že vedia čo je pre ne najlepšie…
Nechapem reco ich nazyvate kapacity, podte do toho zhadzujte ich kde sa, zistite si ich preslapy a vylepte ich pred ich ambulancie, vratane toho co si myslite o nastrhoch
Relácia bola úplne neprofesionálny prepadák. Moderátorka ktorá nepoznala problematiklu, nevedela dať tie správnvne otázky a ešte aj trochu tárala.
Čo už si má človek myslieť o jej presvedčení, že súdruh Cupaník priviedol otcov do pôrodníc? Stačilo im len nebrániť a prišli sami. A keď už si vybrala do diskusie tohto samoľúbeho súdruha mala by vedieť že k dobrej diskusii treba aj nejakých oponentov.
Do relácie som ešte počas jej trvania poslal e-mail, ale nikto sa ani neunúval odpovedať.
áno Hanka, toto je aj pre mňa kameň úrazu. ako spoločnosť sme zašli tak ďaleko, že naše zdravie a osobné záležitosti sú vecou verejnou. dokonca ženská hrádza je verejnou vecou (podľa vyjadrení pána doktora v relácii) a on vie lepšie ako žena, že keď ju pri pôrode nastrihne tak to bude pre ženu lepšie. lepšie sa jej to zhojí, bude to krajšie a nezadusí sa jej dieťa kým by sa narodilo tak, aby sa hrádza nepotrhala.. chystám sa napísať dr. Cupaníkovi list a predstaviť sa mu (pretože v relácii spomenul, že ženu, ktorá by mala s nástrihom problém aj roky po pôrode nepozná). Nechce sa niekto pridať? Mám pocit že iba takým spôsobom, že budeme rozprávať o svojich problémoch a negatívnych skúsenostiach donekonečna, môžeme zmeniť veci k lepšiemu pre svoje dcéry (pre seba už sotva).
Veľmi dobre to poznám, ten pocit moci nad ženou a vsugerované vedomie, že ja viem, čo je pre teba dobré. Preto som nútene odišla od dvoch gynekologov a nebola ešte na kontrole po šestonedelí. Lebo ak mi lekár tlačil na poradni do hlavy, že ak nepôjdem v ten deň na vyvolávačku, budem do rána klinicky mŕtva a moje dieťa sa udusí v prestarnutej maternici, ďakujem, pán doktor. Klinicky mŕtve ženy nemôžu prísť k vám na kontrolu. Odvtedy hľadám. Už mám tip, tak dúfam, že to dopadne dobre. A tento pocit či skúsenosť moci som nezažila len ja a nielen u tohto lekára. Sú chorí s tou svojou istotou… fakt by som im dopriala byť aspoń raz v druhom stave. Ak by to vôbec tých 9 mesiacov poniektorí prežili.
Pozerala som tu relaciu… sice som cakala, ze sa to bude niest v podobnom duchu, ako to bolo, ale predsa v kutiku duse som cakala, ze snad…. ale nieee, bolo mi to jasne uz od zaciatku ako predstavila moderatorka hosti (2 lekari, kapacity, ziadna diskusia). Uuuuplne o nicom, to sa snad este musi vymenit jedna-dve generacie lekarov… aj ked bozsky komplex je mozno dedicny…
Riesili tam, co sa zmenilo za poslednych 20 rokov… otcovia pri porode (uz snad uplna samozrejmost)… a dalej co?? No nic, presne ako sa pise v clanku… MY VIEME LEPSIE, CO JE PRE VAS DOBRE (do urcitej miery ano, hlavne ked su komplikacie, to celkom iste, to im nikto neberie a sme za to vdacne, ak naozaj vedia… ale ten respekt, empatia k matke a dietatu a novemu zivotu sem este nedorazil, bohuzial
Nie som presvedcenou zastankynou napr. domacich porodov (za seba), ale na druhej strane by zeny, mali moznost sa pren rozhodnut, ak to uznaju za vhodne a su si vedome moznych rizik a mali by mat k tomu podporu (napr. moznost oficialne si zavolat porodnu asistentku). Pre mna osobne by bolo idealne nieco medzi tym napr. taky porodny dom v ramci nemocnice. Pokial by slo vsetko bez problemov, tak by som rada rodila iba s porodnou asistentkou, polohu by som si volila sama, bolo by to v klude a intimite. V pripade nahlych kompikacii by bol lekar vlastne “v dosahu” a toto vedomie by mi uplne stacilo. O tom tiez mozeme tu na Slovensku akurat tak snivat… aspon zatial.
Ano, toto absolútne presvedcenie, ze mam jedinu uplnu pravdu a pravo hodnotit, co je dobre a zle (dobra a zla matka) ma desi. A nie len u gynekologov a napr sestriciek na oddelenie sestonedelia – ked depcu mamy, ze nevedia dojcit. Mne niekedy pridu rovnako demagogicke napr aj poradkyne dojcenia. Akoby bola dolezitejsia povinnost matky dojcit, ako samotne potreby a kapacita tej mamy. Dieta ma na dojcenie pravo. Ochranime ho pred vami i samym sebou, ked sa v dvoch rokoch chce odstavit.
Mozno to zeniem na extrem, ale v poslednej dobe mam pocit, ze kazdy vie vyslovit nejaky ten sud, co by taka matka mala spravne robit. Len to potom uz asi fakt nech tie deti vychovavaju plateni zamestnanci, alebo rovno roboti. Tak snad dosiahneme dokonalost vychovy a starostlivosti. Brrrr
Ok, a kde vedie cesta k zmene?
Davam na vybrali sme: vybrali.sme.sk/c/Pre-vacsie-dobro-Porod-po-slovensky-Rodime-TehotenstvoRodinkask/