Vážení otcovia, pri pôrode vás nechcem. Ste škodliví

Čítala som ten článok znovu a znovu. Taký múdry Radim Uzel. Pôrodník a gynekológ, ktorého názory sa vedľa v Čechách berú veľmi vážne. Aspoň podľa toho, koľko mediálneho priestoru dostáva. Ale ja jednoducho nosím všetky tie jeho „argumenty“ v hlave a nemôžem s ním súhlasiť.

Rôznorodosť áno, nariaďovanie nie

Úplne chápem, že sa o možnosti mať či nemať pri pôrode muža, rozhodne žena sama. Sme rôzne: niektorým by to výsostne prekážalo, mali by pocit narušenia intimity a tvrdia, že pôrod zvládnu v pohode aj samé. Druhým faktorom je otec sám: nie každý z nich je spôsobilý všetko toto ustáť a je to v poriadku. Nech do tej pôrodnej sály idú len tí, čo chcú a tí, čo to vládzu. Bodka.

K veci, prosím

Ale napriek teoretickej predstave, že hodinu „H“ pri svojej žene strávi v pôrodnici skutočne odhodlaný a empatický chlap, som nejako z kontextu pána doktora nepochopila, čím je vlastne ten tato pri pôrode taký škodlivý.

Škodí nemocnici?

To asi ťažko. Však si za to, že vlastne robí robotu navyše, pekne všade zacálujú a nie je tých peňazí málo. Možno by bolo lepšie, ak by sa tieto peniaze radšej vrátili na oddelenie a tak rodičky, ako aj otcovia pri pôrode by nemuseli mať napríklad zdesený pohľad na to, čo si to majú obliecť a obuť.

Ťažko totiž nazvať oblečením niečo, čo možno je z bavlneného materiálu, ale má to prapodivný strih, žiadne gombičky či šnúrky a chýba tomu akákoľvek podoba a krása. Alebo: žeby iniciatívne ponúkli a predviedli žene, (ak to vôbec vedia), že to nádherné pôrodné kreslo, ktoré stojí v novučičkom boxe, ozaj vedia používať aj na iné polohy ako je klasická.

Škodí  pri pôrode?

O tom teda veľmi pochybujem. Dobre motivovaný otec pri pôrode robí prácu navyše za zdravotníkov, z ktorých mnohí, bez ohľadu na titul, dĺžku praxe a pracovné  zaradenie ešte stále nepochopili, že ich práca je služba pre iných a tu sa okrem perfektných znalostí a neustáleho vzdelávania vyžaduje aj nevyhnutnosť zvaná ľudskosť a individuálny prístup.

A že odbornosť, ľudskosť a individuálny prístup pretavený do pokojného, láskavého dialógu a zaobchádzania je to, čo rodička v okamihoch pôrodu najviac potrebuje – a čo jej často musí dať práve manžel. Česť výnimkám, ktoré existujú, ale v zásade by sa mali zdravotníci vlastne otcom poďakovať…

Škodí tým,  že zavadzia?

To asi ťažko. Napriek klasickým hláškam a kolujúcim zaručeným správam z internetu a z klebiet o podivných činoch poniektorých tatov počnúc odpadnutím cez rôzne trapasy je nielen z bežných diskusií na túto tému napríklad aj na našom fóre je jasné, že drvivá väčšina mužov rešpektuje pokyny personálu a pravidlá, ktoré tam platia.  Sú tam predsa preto, že chcú prežiť so svojou ženou okamih zrodenia a sú natoľko zodpovední, že u väčšiny sa žiadne excesy nedejú.

Škodia ženám?

Kolujúce vraj odborné argumenty o „madoninom komplexe“ z prežitého pôrodu so ženou znovu fóra nepotvrdzujú – leda žeby sa napriek anonymite niektorá nechcela prezradiť. Žeby ženy trpeli tým, ako sú zrazu pre toho „ich“ nepríťažlivé, sexuálne nezaujímavé či dokonca v trpiteľsko-ochrannom postoji nedotknuteľné (vraj pre zážitok z bezmocnosti pri ženinej bolesti a potrebe ju pred možným opakovaním chrániť)?

Normálne fungujúci pár, ktorý zdravo komunikuje a rieši svoje problémy, si aj s takouto situáciou poradí oveľa lepšie, ako vedia vôbec vystihnúť akékoľvek odborné prieskumy.

Škodia sebe? Martýrstvo tohto typu sa vylučuje už len tým, že tí, ktorí k pôrodu idú, tam idú dobrovoľne. A vedia rovnako ako žena, že ťažké okamihy pôrodu, hoci je to pre nich náročný na pohľad, trvajú len krátko a že žena na ne zabudne v okamihu, ako si priloží dieťa na prsia.

Nakoniec, z toho, čo o zážitkoch zo spoločného pôrodu hovorí hlas ľudu, aj mužov sa pri pohľade na novorodeňa zmocnia neuveriteľne silné pocity vďaky, nehy a nadšenia. Nehovoriac o potvrdenom fakte, ako sa vzájomný vzťah posilní a otcovstvo intenzívnejšie prežíva.

Tak toto áno…

Jediné, s čím môžem teda súhlasiť s veľacteným pánom doktorom zo zeme českej je fakt, že podľa niektorých odborníkov by pri pôrode nemali čo robiť –  zas kvôli škodlivosti –  ani muži ako pôrodníci.

A ja presne viem, prečo. Pretože mnohí z nich majú bohémsku istotu, že žena o pôrode nemá ani pary ani potuchy ani pocitu. A že vďaka nim by sme teda vlastne pri tých pôrodoch pomreli. Preto nám to manažujú oni a my máme byť len ticho a ešte byť aj vďačné. 

Pokiaľ bude poniektorým pôrodníkom  rovnako ako tomuto pánu doktorovi chýbať pokora a úcta k tomu, čo robí – lebo stále ide o zázrak zrodenia – tak by som si asi nielen ja prosila možnosť dobrovoľne vyselektovať z profesie pôrodníctva lekárov, ktorí jednoducho na túto prácu nemajú – a to sa nebavíme o odbornosti.

Nie je totiž chlap pri pôrode ako chlap pri pôrode. Možno je ten môj nevzdelaný vo veciach medicínskych, ale je mi často viac platný svojou láskavosťou, trpezlivosťou a povzbudzovaním, ako akýkoľvek macho v bielom plášti. To už radšej s dulou a – s chlapom, ktorý vie, čo jeho žena prežíva.

Čo vy na to, pán doktor?