,,Všetko bolo O.K. Bola som kľudná, manžel tiež v pohode. Silné tlaky nastali už v aute, ale brali sme to s humorom a nadhľadom. Vedeli sme o pôrode „všetko“. Až na jednu vec.
Keď sme vošli na sálu a uložila som sa na stôl, nastala panika. Nie, nebolo nič zlé, nič v neporiadku, všetko išlo ako malo…”
Ale prečo na mňa všetci kričali?
Jedna sestrička, určite mi chcela pomôcť, vysokým hláskom pišťala: ,,Tlačíme, tlačíme, tlačíme…“. Ale tlačila som len ja!
Druhá sa mi tiež snažila pomôcť: ,,Tlačte, dobre, už, už, teraz, dobre, tlačte, tlačte.“ Stihla som si všimnúť, že ústa jej išli po celý čas. A tiež neviem, prečo tak kričala, keď mi to vraj išlo dobre.
Do toho všetkého vošiel lekár. Chvíľu som myslela, že aspoň on je ten kľuďas, ktorého tu potrebujem, ktorý ich utíši a dovolí mi už konečne rodiť. Ale nie: ,,TLAČTE, LEBO HO ZADUSÍTE!“– zahrmel a ja som od ľaku vytlačila malého aj všetok vzduch. Museli mi rýchlo priniesť kyslíkový prístroj, aby som sa pozbierala.
Len môj manžel bol celý čas ticho. Úplne na koniec si však neodpustil poznámku: ,,DVE MINÚTY.“ (rozprávanie priateľky)
Tlačte!!!
Tak toto sú slová, ktoré pri pôrode počulo množstvo žien. Ovplyvnená nedávnym zážitkom z pôrodu priateľky, ktorého som sa zúčastnila, mi mysľou prebehlo množstvo otázok. Je to naozaj nutné? Ako sa cítia ženy, keď tieto slová, pri vlastnom (nie televíznom) pôrode počujú? Reagujú na to? Pomáha im to? Pomáha to matkám alebo lekárom? Aké pocity majú, keď sa pri ich pôrode lekári a sestry snažia ,,povzbudzovať“ ako na futbalovom zápase?
A tak som sa pýtala. Pýtala som sa žien, ktoré rodili svoje prvé dieťa, i tých, čo mali detí viac. Takých, ktoré počas tehotenstva preštudovali celú knižnicu, i takých, ktoré sa spoľahli len na vlastný inštinkt. Aké to bolo?
Zdravotníci sa bez zábran vyrovnajú mamičkám z knihy Bruca Lanskeho Matky hovoria najväčšie pochabosti.
Posúďte výroky a to, čo si v tú chvíľu matky mysleli:
- Tlačte, lebo ideme na kávu. (Som úplne neschopná! )
- Tlačte, lebo mi končí služba! (?!)
- Tlačte potichu! Chcete, aby vás bolo počuť až na vrátnicu? Nehanbíte sa? (Oni sa zjavne nehanbili za to, že ich bolo počuť až tam.)
- Čo neviete tlačiť? (Chcela som tomu doktorovi navrhnúť, aby mi to ukázal, tak ako Ježibaba Janíčkovi. Aby ukázal ako sa tlačí do kopca! Ja by som ho s radosťou slovne podporila.)
- AÁ poďme… („V tej chvíli som nemyslela na nič, len mi strašne šumelo v ušiach.“)
- Pani, tlačíme! (Očividne nevie moje meno. Veď nakoniec, ani ja neviem ako sa volá on. Paráda!)
- Môžete tlačiť bez rečí? (Školské časy sú už dávno za mnou. Dá mi za to rozprávanie poznámku do materskej knižky?)
- Čo tu vzdycháte, tlačte! (Som úplne nemožná. Celé to dýchanie som sa asi naučila zle. Ja dnes neporodím.)
- Táááák a tlááááááčííííííímééééé… (Uf, uf, uf…)
- Na to, že to bude bolieť ste mali myslieť skôr. Teraz musíte zabrať. (Musím, musím, musím!)
- A na tri: raz, dva, tri… (Bože pomáhaj.)
Niekedy ale tlačiť nesmiete:
- Netlačte, ešte tu nie je doktor.
- Netlačte, ešte mi to neukazuje, že máte tlačiť.
- Netlačte, keby to už malo byť, vyzerali by ste ináč.
- Netlačte, kde sa ponáhľate?
- Netlačte, kým vám nepoviem!
Väčšina opýtaných mamičiek, ktoré sa s takouto podporou stretli, bola citujem:
„zaskočená“,
„vyvedená z rovnováhy“,
„nesústredená – prestala som sa sústrediť na pôrod, stále mi v ušiach hučali tie slová“,
„plná strachu – zľakla som sa, že s mojím dieťatkom nie je niečo v poriadku“,
„ponížená – cítila som sa ako úplný magor“, ale aj
„pomohlo mi to“,
„prebralo ma to z tranzu“,
„nevšímala som si to a myslela som na seba“.
Takže drahé mamičky, aj lekári a sestry sú len ľudia. Ospravedlňte v duchu ich dobre mienené výroky a verte, že sa snažia robiť len svoju prácu.
I keď, možno pri tom zabúdajú, akú váhu má sila slova.
Ako ste boli spokojní so svojou pôrodnicou vy?
Máte jedinečnú možnosť vyjadriť svoj názor a prispieť k zlepšeniu podmienok v slovenských pôrodniciach. Kliknite na obrázok a ohodnoťte svoju pôrodnicu. Ďakujeme!
(25 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Farba moču môže byť znakom nejakej choroby
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Otec na materskej, matka doma. Podmienky, za akých môže otec pracovať
Zápcha, alebo problémy s kakaním
Ako liečiť kašeľ bez liekov. 10 možností.
Tiez mam skusenost s riadenym tlacenim na posteli: Kym som si na ich zelanie nelahla na postel, vsetko islo super, mala som pocit, ze par zatlaceni a je vonku.
Ked som si lahla, vsetko sa zastavilo, co je podla lekarov normalne, az tak normalne, ze mi “museli dat” oxytocin, lebo sa mi komplet zastavili kontrakcie a to taku davku, ze malemu na chvilu odisli ozvy. Ohladom davky sa navzajom nezhodli, co ma dost vystrasilo. Po odpojeni z oxytocinu uz bol znova v poriadku.
Prislo na rad strihanie hradze, lebo inak ako vakuovym extraktorom to podla nich nepojde, kedze som im za tych par minut (ci sekund?) nepredviedla ukazkove tlacenie, len som namietala, ze preco mam lezat a tlacit bez kontrakcii, ked mozem stat/klacat/cupiet s kontrakciami a prirodzene tlacit.
Medzicasom doktorka stihla rozhorcenym hlasom skritizovat vseobecne snahy o moznost rodit doma, ved “to uz je druha po sebe, co potrebuje vakuovy extraktor…!”
To som sa uz nastvala, zistila, ze oni mi nepomozu, skor naopak a ani ma nepochopia, ze chcem zliezt z tej postele a dorodit to vo vertikalnej polohe. Vykaslala som sa na ich ratanie a pokyny, kedy tlacit a kedy nie a vytlacila som syna na par nadychnuti, az som si narazila kostrc tak, ze ma bolela este pol roka a mesiac po porode som pri kazdej zmene polohy potrebovala 10 minut, co som nebola schopna sa hybat… Zlakla som sa proste toho vakuoveho extraktora… A ten rev pritom muselo byt pocut az za hranice (rodila som v Cechach).
Moje spomienky teda su? Kvoli ich rutine a pohodliu ohrozili moj dovtedy normalny priebeh porodu, uplne zbytocne mi dali oxytocin, zbytocne a zbrklo spravili nastrih, vystrasili ma na smrt a kazali tlacit vtedy, kedy mi to bolo uplne neprirodzene. Jedine, co spravili dobre bolo, ze ma tak nastvali, ze som to vsetko znova zobrala do vlastnych ruk a dokoncila to, aj ked v strese a v maximalnom nepohodli.
Predpokladam, ze ich obraz o mne bol, ze som rodicka, ktora moc keca a robi problemy namiesto toho, aby poriadne na ich pokyny tlacila a zaver bol dokazom toho, ze keby poriadne zatlacila hned na zaciatku, mohla to mat davno za sebou… 🙂
Ja som tiež ne-rodila,ale kakala
Moj prvy porod si pamatam ako velku paniku a netrpezlivost, zhon a krik a absolutne neprisposobenie sa mojim potrebam. Sice som rodila na moju ziadost na kresle,ale nastavili ho tak – aby videli pani doktori,ze som bola skoro dolu hlavou. a te komentare
: vsak sa posnazte, kvoli vam sme prisli a budeme muset volat /budit/ ludi k cisarskemu… ziadna pohoda a klud,ako som ocakavala od mnou vybratej porodnice, kam som sa trepala zpoza Martina az do Handlovej. ako mi odtiekla voda a klystir ma zapli na kreslo a bola som vybavena 
neschopna, bezbranna a vydana im napospas …
…možno keby ma nechali …. nemusela som nakoniec po 4h tlačenia ist na cisarsky / nie kvoli komplikaciam,ale im uz sa nechcelo čakat a “mna trapit”/
Mary…
Moje skusenosti nielen so svojimi 4. porodmi su ozaj pestre, ale “kakame” veru este nie…
Nie je ani tak podstatne co hovoria, ale AKO ( akym tonom, ci sposobom)…to zvacsa spusta v tych niekolkych okamihoch lavu “zmiesanych” pocitov u mamicky….
Ak vsak je to forma navigacie s kludnym hlasom, tak to vie naozaj aj pomoct ako rodicke,tak i dietatu a v neposlednom rade i personalu dotiahnt uspesne porod ku koncu…takze :
Vsetko je to len o vhodnej komunikacii !
Trefne ako vzdy Lubka
A zase ta nasa oblubena, babska, tolkokrat obkecana tema… 🙂
Veru, vraciam sa aj ja casto k mojim porodom.
Chcem porovnat moje 2 porody:
Prvy: Ako prvorodicka som bola vystrasena. Porod prisiel nahle o 5 tyzdnov skor. Dalsi dovod na strach. Voda odtecena, kontrakcie nikde. Strach… Ale: vsetko, co sa tam, v RUZINOVE so mnou dialo, mam zapisane ako velmi prijemne, vdaka sestrickam. Napriek tomu, ze som bola takmer 2 dni napojena na monitor a tlacila som tiez klasicky “do kopca” a absolvovala som aj holenie a klystyr, … pristup sestier bol velmi mily, ludsky, prijemny, cely cas ma povzbudzovali, a ked som porodila, bolo vidno, ze sa tesia so mnou. A aj ked babo potom museli ratovat kvoli zdravotnym kompikaciam, tento porod pre mna ostava velmi vynimocnym krasnym sviatkom! Vdaka pristupu personalu.
Porod druhy na Antolskej: Druhorodicka, vsetko prebiehalo podla planu, manzel bol pri mne, donosili sme do konca 🙂 Ale tie sestricky… ach. Skutocne som nepocula nic ine iba: “co sa stazujete?” (ked som im chcela povedat, ze citim kontrakcie), co sa bojite?” (ked som chcela hovorit s pediatrom kvoli predoslym poporodnym komplikaciam), “vy by ste to uz vsetky mali najradsej za sebou!!!” (ked som sa pokusila atmosferu nadlahcit slovami ze ako si ten moj maly teraz dava nacas), “ste v nemocnici, tu sa netelefonuje!” (neviem, co ma robit zena cely den na cakacke, ked musi lezat na posteli prikryta paplonom, a manzela k nej zatial odmietaju pustit?). No to naj prislo na zaver, pri samotnom porode. “Jak to dychate? Neviete dychat! Jak to tlacite? Vy neviete ani tlacit! Sedte na tej lopte rovno! Lahnite si! Lezte rovno! Vystrite ruku! Nekricte! Co tak kricitite?! Nekricte!!!” K tomu mnozstvo ironickych poznamok, ktore pocul manzel, a ja som ich uz nevnimala. No vnimala som atmosferu a citila, ba citim sa doteraz strasne, ponizena, neschopna. Veru som si aj poplakala. Vraj aj to, ze som porodila, bolo vdaka pomoci sestriciek (Viete si predstavit, ako mi 10 minut magali brucho).
Manzel nechapal, lebo (hoci je v pochvalach velmi zdrzanlivy) tak po tomto porode ma velmi pochvalil, ze som to zvladala ukazkovo a islo mi to uplne uzasne. On tie reci totiz odfiltroval. Ale zeny to poznaju, … A naozaj vela vela vela zalezi od pristupu. Rozlicne vnimanie mojich dvoch porodov zavisel evidentne od ludi, ktori boli pri nom.
ja mam zase skusenost s “kakame, kakame”
Toto slovo mi ani nevadilo, no ten nástojčivý, neempatický až hrubý prístup okolo toho tlačenia je horší.